Posmelení tým, že sa výbuchy definitívne od nás vzďaľujú, stojíme všetci teraz pri dverách a pri oknách a dívame sa na zúriaci živel. Oheň má v sebe čosi fascinujúce a pri všetkej hrôze, ktorú nechcený požiar v človeku vyvoláva, oheň človeka čímsi aj priťahuje. Možno sú to prejavy atavizmov, možno v nás driemu pozostatky dávneho priateľského vzťahu pravekého človeka k ohňu, ktorý sa medzi nimi vytváral tisíce rokov po tom, čo sa pračlovek prestal ohňa báť, keď si už bol ochočil tento neskrotný živel, čo sa mu potom stal verným životným druhom, poskytoval mu teplo a umožňoval mu stráviteľnejšie, chutnejšie upravovať predtým surové pokrmy. Iste, istotne, musel sa tento, niekoľko tisícročí trvajúci dôverný vzťah medzi človekom a ohňom biologicky zakódovať v organizme človeka a dodnes v ňom prežíva v podobe nezmazateľných, geneticky zakódovaných pamäťových stôp.
Aj teraz, ako tu stojíme v mimoriadnej situácii nepriaznivej pre akékoľvek rojčenie, keď ešte neďaleko nás doznievajú ojedinelé výbuchy mín, nemôžeme odtrhnúť pohľad od praskajúcej žiary. Len sa dívame, civieme na toto ohnivé divadlo, neuvedomujúc si ani hrôzu a skazu, čo práve tento oheň niektorým ľuďom v nešťastnom dvore spôsobil. A keď sa nám zdá, že hore vo svahu nad nami prestali vybuchovať míny, otvárame dokonca dvere, vyhrnieme sa všetci na priedomie, aby nám nič, ani sklo okien a dverí nebránilo v pohľade na požiar, aby sme boli s ním v priamom bezprekážkovom vizuálnom kontakte. Ale aj v sluchovom a čuchovom, lebo teraz, čo aj oheň už ochabuje, počujeme zreteľnejšie občasný praskot plameňov a vdychujeme do seba šíriaci sa čmud spáleniska.
Zdá sa, akoby sa dohorievajúci oheň stal signálom pre ukončenie mínometnej paľby. Už dlhú chvíľu nezaznela explózia. Už je ticho, zvláštne, nečakané ticho, až sa nám nechce veriť, že by to peklo, divoká symfónia výbuchov, svetelných zábleskov a šramotu sypajúcej sa trieštiny malo naozaj skončiť. Tanec plameňov požiaru ustáva, už nevyskakujú do výšky, už len labužnícky oblizujú pozostatky trámov. Len keď sa zvyšky strechy s rachotom zrútia, vyšľahnú do tmy roje praskajúcich iskier zlostných, nasrdených ako rojace sa včely. Pomaly mizne aj svetelná žiara, znova nás obklopuje tma. Rozhliadneme sa teraz po dvore. Na bielom snehu vidno množstvo tmavých škvŕn dolu na zemi i na strechách stavísk.
Vraciame sa do domčeka, je tu stále príjemné teplo. Veď sme ani neprestali prikladať do sporáka kvôli tým v izbe. Keďže je pokoj a ticho, znovu zažíhame petrolejovú lampu, stiahneme celkom nízko knôt, pritlmíme svetlo. Pri svetle, najmä pri takomto pritlmenom, sliepňavom, je mimoriadne útulne, ľudsky teplo. A takéto matné svetlo upokojuje, utlmuje zmysly i mozog, privoláva spánok. Ale nespíme. Akosi nemôžeme rýchlo usnúť. Veď takýto takmer dvadsaťhodinový maratón útrap poriadne rozcuchá nervy človeka a napriek únave psychicky rozladený človek nedokáže zaspať. Zvečera by sme boli spali, nebyť náhleho nežiaduceho budíčka mínometnou paľbou. Nové a nové vlny dojmov z rušného dňa zaplavujú unavené vedomie a preberajú nás z driemot. Ani chlapi v izbe nespia, len sa mieštria na podlahe, povzdychávajú. Ale mlčia. Všetci svorne mlčíme. Ako by sme sa boli dohodli, že nenarušíme rečou, ani iným zvukom posvätné ticho, do ktorého sú teraz ako do balzamického kúpeľa ponorené naše duše. Každý chce byť asi v týchto chvíľach sám, sám so sebou a vhĺbený do najskrytejšej podstaty vlastnej existencie, dôverne ohmatávajúci krehučkú škrupinku svojho ja, vrhnutého do marazmu bláznivého sveta, rozjíma o tom, čím to je, že tá škrupinka dokáže tak účinne odolávať tisícom drsných nárazov života a nerozbije sa. Ako zabudnuté stratené vajíčko na podlahe prázdneho nákladného vagóna, ktorý sa odtrhol od súpravy a nekontrolovanou rýchlosťou sa rúti po trati, vajíčko sa kotúľa po podlahe, naráža hneď na jednu, hneď na druhú, tretiu, štvrtú stenu, odráža sa od nich a znovu sa ten zmätený pohyb opakuje dovtedy, kým ..... Kým nepríde posledný osudný náraz.
Je príjemné rozjímať o tom, čudovať sa tomu všetkému a potajme ďakovať komusi, čomusi, že tá naša škrupinka je ešte celá. To sú tie nádherné dotyky s večnosťou, tiché rozhovory s tajomným Neznámom, pri ktorom chce byť človek sám, nechce byť nikým, ničím rušený.
Ticho kraľuje ďalej. Ticho v nás, ticho v domčeku, na dvore, všade vonku, v celej dedine. Akoby ani neprechádzal tadiaľto front, akoby pred chvíľou ani nezúrila okolo nás mínometná paľba. Ticho, a v ňom dozvuky prežitého strachu. V rýchlom slede nebezpečných udalostí sme ho ani nestihli nejako hlbšie priebežne prežívať, teraz dodatočne rezonuje v nás s dotieravou naliehavosťou a evokuje v nás všetky posledné hrôzy, reprodukuje nám ich v zrýchlenej frekvencii ako v zrýchlenom filme, ako zručný maliar nám ich bravúrne jediným ťahom štetca načrtáva na veľké plátno našich predstáv.
Ticho. Ticho je zaujímavý jav. Ono je vlastne určitou kvalitou zvuku. Ako fyzikálny jav, ako opak zvuku, ticho neexistuje. Pojem ticho je subjektívnym ľudským slovným symbolom na označenie relatívneho stavu, v ktorom ľudské ucho žiadne zvuky nevníma. Ale zvuky existujú permanentne vo svete okolo nás, aj keď ich my, ľudia, neregistrujeme, lebo sú, ako sa učene hovorí „pod prahom“ alebo „nad prahom“ počutia. Iné živočíchy, prípadne špeciálne fyzikálne prístroje ich registrujú ako infrazvuky, ultrazvuky.
Príroda to predsa len múdro zariadila, keď v nekonečnej škále rôznych zvukov, v ich rozsiahlom rozpätí, vymedzila úsek, v ktorom ľudské ucho nič nepočuje, v ktorom nastáva pre človeka nehmotné lahodné ticho. V ňom sa človek vypojí zo zvukovej kulisy sveta a v plynúcom bezzvučne môže relaxovať, odpočívať, vplávať do utešenej zátoky bdelého snenia.
A aké rôzne podoby môže mať to naše ľudské ticho! Vynútené ticho v školskej triede – vynútené príkazom učiteľa alebo strachom žiakov pred začínajúcim skúšaním, zbožné ticho v interiéri chrámu, pietne ticho pri rakvi mŕtveho, pokorné ticho spánku, napäté ticho pred búrkou, pred vojenským útokom, skrúšené ticho nešťastia... Momentálne ticho v našom azylovom domčeku bolo zmesou viacerých kvalít ticha: zaváňalo strachom, napätím a zlovestne v ňom vyzváňala ničota, depresia.
Pozerám na svoje hodinky, ukazujú štvrť na dve. Zrazu v izbe niečo strašne zhrmotalo. Tam, za dverami, kde ležia na podlahe chlapi. Hrmot nás náramne vydesil, tak prenikavo sa zaryl náhly zvuk do uspávajúceho ticha. Všetci v kuchyni sme vyskočili zo svojich miest, zvedaví, čo to chlapi v izbe zrútili. Zhrozili sme sa, keď sme si uvedomili, akú škodu mohli spôsobiť domácemu, ak mu niečo vzácne v izbe rozbili. Beriem do rúk zo stola petrolejku, vyťahujem knôt na plné svetlo a všetci sa rútime zvedaví do izby. Tí štyria tam už zdvihnutí sedia, vyľakaní sa nechápavo rozhliadajú po izbe, prižmurujúc oči pred náhlym svetlom lampy a ubezpečujú nás, že oni nič nezrútili, že veď už dlhý čas pokojne ležia, driemu, ani sa z podlahy nezdvihli. Inšpektorsky kontrolujeme pri svetle lampy celú izbu, všetko je na svojom mieste, stoličky za stolom riadne stoja, žiadna nie je prevrátená, gobelínové obrázky visia pokojne na stene, hlinená váza na kvety stojí prázdna, neporušená na skrini, postele stoja riadne na svojich nohách, okná sú celé a riadne zatvorené, ani na podlahe nenachádzame nič spadnuté, čo by bolo mohlo vydať tie zvuky. A hrmot sme predsa všetci jasne počuli, aj my v kuchyni, aj oni v izbe. Znelo to podobne, akoby na podlahu dopadla z výšky ťažká dlhá reťaz. Silný náraz spodného konca reťaze bol potom ešte doprevádzaný dlhšie doznievajúcim zvukom postupne dopadajúcich ďalších ohniviek reťaze na zem. Niečo také, akoby niekto hodil koniec reťaze na podlahu a pridŕžajúc ju v rukách, by potom pribrzdene, spomalene spúšťal zvyšok reťaze na hromadu.
Teda, tu už nie je niečo s kostolným riadom!
(Pokračovanie)

































(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-