preschnutých drevených trámoch strechy, ktoré rozžeravené sú prihorúcim sústom aj preň, preto rozčertený a nasrdený na tú páľavu vypľúva zlostne s jazykmi plameňov aj chuchvalce drobných iskier. Vír oľahčeného prehriateho vzduchu ich vynáša vysoko nad strechy chalúp, potom, keď vybočia z dosahu stúpajúceho vzdušného prúdu, sa zrazu hore zastavia a roztrúsiac sa doširoka, padajú voľným pádom do okolia, až postupne zhasnú v tme ako iskričky prskaviek.

Posmelení tým, že sa výbuchy definitívne od nás vzďaľujú, stojíme všetci teraz pri dverách a pri oknách a dívame sa na zúriaci živel. Oheň má v sebe čosi fascinujúce a pri všetkej hrôze, ktorú nechcený požiar v človeku vyvoláva, oheň človeka čímsi aj priťahuje. Možno sú to prejavy atavizmov, možno v nás driemu pozostatky dávneho priateľského vzťahu pravekého človeka k ohňu, ktorý sa medzi nimi vytváral tisíce rokov po tom, čo sa pračlovek prestal ohňa báť, keď si už bol ochočil tento neskrotný živel, čo sa mu potom stal verným životným druhom, poskytoval mu teplo a umožňoval mu stráviteľnejšie, chutnejšie upravovať predtým surové pokrmy. Iste, istotne, musel sa tento, niekoľko tisícročí trvajúci dôverný vzťah medzi človekom a ohňom biologicky zakódovať v organizme človeka a dodnes v ňom prežíva v podobe nezmazateľných, geneticky zakódovaných pamäťových stôp.

Aj teraz, ako tu stojíme v mimoriadnej situácii nepriaznivej pre akékoľvek rojčenie, keď ešte neďaleko nás doznievajú ojedinelé výbuchy mín, nemôžeme odtrhnúť pohľad od praskajúcej žiary. Len sa dívame, civieme na toto ohnivé divadlo, neuvedomujúc si ani hrôzu a skazu, čo práve tento oheň niektorým ľuďom v nešťastnom dvore spôsobil. A keď sa nám zdá, že hore vo svahu nad nami prestali vybuchovať míny, otvárame dokonca dvere, vyhrnieme sa všetci na priedomie, aby nám nič, ani sklo okien a dverí nebránilo v pohľade na požiar, aby sme boli s ním v priamom bezprekážkovom vizuálnom kontakte. Ale aj v sluchovom a čuchovom, lebo teraz, čo aj oheň už ochabuje, počujeme zreteľnejšie občasný praskot plameňov a vdychujeme do seba šíriaci sa čmud spáleniska.

Zdá sa, akoby sa dohorievajúci oheň stal signálom pre ukončenie mínometnej paľby. Už dlhú chvíľu nezaznela explózia. Už je ticho, zvláštne, nečakané ticho, až sa nám nechce veriť, že by to peklo, divoká symfónia výbuchov, svetelných zábleskov a šramotu sypajúcej sa trieštiny malo naozaj skončiť. Tanec plameňov požiaru ustáva, už nevyskakujú do výšky, už len labužnícky oblizujú pozostatky trámov. Len keď sa zvyšky strechy s rachotom zrútia, vyšľahnú do tmy roje praskajúcich iskier zlostných, nasrdených ako rojace sa včely. Pomaly mizne aj svetelná žiara, znova nás obklopuje tma. Rozhliadneme sa teraz po dvore. Na bielom snehu vidno množstvo tmavých škvŕn dolu na zemi i na strechách stavísk.

Vraciame sa do domčeka, je tu stále príjemné teplo. Veď sme ani neprestali prikladať do sporáka kvôli tým v izbe. Keďže je pokoj a ticho, znovu zažíhame petrolejovú lampu, stiahneme celkom nízko knôt, pritlmíme svetlo. Pri svetle, najmä pri takomto pritlmenom, sliepňavom, je mimoriadne útulne, ľudsky teplo. A takéto matné svetlo upokojuje, utlmuje zmysly i mozog, privoláva spánok. Ale nespíme. Akosi nemôžeme rýchlo usnúť. Veď takýto takmer dvadsaťhodinový maratón útrap poriadne rozcuchá nervy človeka a napriek únave psychicky rozladený človek nedokáže zaspať. Zvečera by sme boli spali, nebyť náhleho nežiaduceho budíčka mínometnou paľbou. Nové a nové vlny dojmov z rušného dňa zaplavujú unavené vedomie a preberajú nás z driemot. Ani chlapi v izbe nespia, len sa mieštria na podlahe, povzdychávajú. Ale mlčia. Všetci svorne mlčíme. Ako by sme sa boli dohodli, že nenarušíme rečou, ani iným zvukom posvätné ticho, do ktorého sú teraz ako do balzamického kúpeľa ponorené naše duše. Každý chce byť asi v týchto chvíľach sám, sám so sebou a vhĺbený  do najskrytejšej podstaty vlastnej existencie, dôverne ohmatávajúci krehučkú škrupinku svojho ja, vrhnutého do marazmu bláznivého sveta, rozjíma o tom, čím to je, že tá škrupinka dokáže tak účinne odolávať tisícom drsných nárazov života a nerozbije sa. Ako zabudnuté stratené vajíčko na podlahe prázdneho nákladného vagóna, ktorý sa odtrhol od súpravy a nekontrolovanou rýchlosťou sa rúti po trati, vajíčko sa kotúľa po podlahe, naráža hneď na jednu, hneď na druhú, tretiu, štvrtú stenu, odráža sa od nich a znovu sa ten zmätený pohyb opakuje dovtedy, kým ..... Kým nepríde posledný osudný náraz.

Je príjemné rozjímať o tom, čudovať sa tomu všetkému a potajme ďakovať komusi, čomusi, že tá naša škrupinka je ešte celá. To sú tie nádherné dotyky s večnosťou, tiché rozhovory s tajomným Neznámom, pri ktorom chce byť človek sám, nechce byť nikým, ničím rušený.

Ticho kraľuje ďalej. Ticho v nás, ticho v domčeku, na dvore, všade vonku, v celej dedine. Akoby ani neprechádzal tadiaľto front, akoby pred chvíľou ani nezúrila okolo nás mínometná paľba. Ticho, a v ňom dozvuky prežitého strachu. V rýchlom slede nebezpečných udalostí sme ho ani nestihli nejako hlbšie priebežne prežívať, teraz dodatočne rezonuje v nás s dotieravou naliehavosťou a evokuje v nás všetky posledné hrôzy, reprodukuje nám ich v zrýchlenej frekvencii ako v zrýchlenom filme, ako zručný maliar nám ich bravúrne jediným ťahom štetca načrtáva na veľké plátno našich predstáv.

Ticho. Ticho je zaujímavý jav. Ono je vlastne určitou kvalitou zvuku. Ako fyzikálny jav, ako opak zvuku, ticho neexistuje. Pojem ticho je subjektívnym ľudským slovným symbolom na označenie relatívneho stavu, v ktorom ľudské ucho žiadne zvuky nevníma. Ale zvuky existujú permanentne vo svete okolo nás, aj keď ich my, ľudia, neregistrujeme, lebo sú, ako sa učene hovorí „pod prahom“ alebo „nad prahom“ počutia. Iné živočíchy, prípadne špeciálne fyzikálne prístroje ich registrujú ako infrazvuky, ultrazvuky.

Príroda to predsa len múdro zariadila, keď v nekonečnej škále rôznych zvukov, v ich rozsiahlom rozpätí, vymedzila úsek, v ktorom ľudské ucho nič nepočuje, v ktorom nastáva pre človeka nehmotné lahodné ticho. V ňom sa človek vypojí zo zvukovej kulisy sveta a v plynúcom bezzvučne môže relaxovať, odpočívať, vplávať do utešenej zátoky bdelého snenia.

A aké rôzne podoby môže mať to naše ľudské ticho! Vynútené ticho v školskej triede – vynútené príkazom učiteľa alebo strachom žiakov pred začínajúcim skúšaním, zbožné ticho v interiéri chrámu, pietne ticho pri rakvi mŕtveho, pokorné ticho spánku, napäté ticho pred búrkou, pred vojenským útokom, skrúšené ticho nešťastia... Momentálne ticho v našom azylovom domčeku bolo zmesou viacerých kvalít ticha: zaváňalo strachom, napätím a zlovestne v ňom vyzváňala ničota, depresia.

Pozerám na svoje hodinky, ukazujú štvrť na dve. Zrazu v izbe niečo strašne zhrmotalo. Tam, za dverami, kde ležia na podlahe chlapi. Hrmot nás náramne vydesil, tak prenikavo sa zaryl náhly zvuk do uspávajúceho ticha. Všetci v kuchyni sme vyskočili zo svojich miest, zvedaví, čo to chlapi v izbe zrútili. Zhrozili sme sa, keď sme si uvedomili, akú škodu mohli spôsobiť domácemu, ak mu niečo vzácne v izbe rozbili. Beriem do rúk zo stola petrolejku, vyťahujem knôt na plné svetlo a všetci sa rútime zvedaví do izby. Tí štyria tam už zdvihnutí sedia, vyľakaní sa nechápavo rozhliadajú po izbe,  prižmurujúc oči pred náhlym svetlom lampy a ubezpečujú nás, že oni nič nezrútili, že veď už dlhý čas pokojne ležia, driemu, ani sa z podlahy nezdvihli. Inšpektorsky kontrolujeme pri svetle lampy celú izbu, všetko je na svojom mieste, stoličky za stolom riadne stoja, žiadna nie je prevrátená, gobelínové obrázky visia pokojne na stene, hlinená váza na kvety stojí prázdna, neporušená na skrini, postele stoja riadne na svojich nohách, okná sú celé a riadne zatvorené, ani na podlahe nenachádzame nič spadnuté, čo by bolo mohlo vydať tie zvuky. A hrmot sme predsa všetci jasne počuli, aj my v kuchyni, aj oni v izbe. Znelo to podobne, akoby na podlahu dopadla z výšky ťažká dlhá reťaz. Silný náraz spodného konca reťaze bol potom ešte doprevádzaný dlhšie doznievajúcim zvukom postupne dopadajúcich ďalších ohniviek reťaze na zem. Niečo také, akoby niekto hodil koniec reťaze na podlahu a pridŕžajúc ju v rukách, by potom pribrzdene, spomalene spúšťal zvyšok reťaze na hromadu.

Teda, tu už nie je niečo s kostolným riadom!

(Pokračovanie)