Posmelení tým, že sa výbuchy definitívne od nás vzďaľujú, stojíme všetci teraz pri dverách a pri oknách a dívame sa na zúriaci živel. Oheň má v sebe čosi fascinujúce a pri všetkej hrôze, ktorú nechcený požiar v človeku vyvoláva, oheň človeka čímsi aj priťahuje. Možno sú to prejavy atavizmov, možno v nás driemu pozostatky dávneho priateľského vzťahu pravekého človeka k ohňu, ktorý sa medzi nimi vytváral tisíce rokov po tom, čo sa pračlovek prestal ohňa báť, keď si už bol ochočil tento neskrotný živel, čo sa mu potom stal verným životným druhom, poskytoval mu teplo a umožňoval mu stráviteľnejšie, chutnejšie upravovať predtým surové pokrmy. Iste, istotne, musel sa tento, niekoľko tisícročí trvajúci dôverný vzťah medzi človekom a ohňom biologicky zakódovať v organizme človeka a dodnes v ňom prežíva v podobe nezmazateľných, geneticky zakódovaných pamäťových stôp.
Aj teraz, ako tu stojíme v mimoriadnej situácii nepriaznivej pre akékoľvek rojčenie, keď ešte neďaleko nás doznievajú ojedinelé výbuchy mín, nemôžeme odtrhnúť pohľad od praskajúcej žiary. Len sa dívame, civieme na toto ohnivé divadlo, neuvedomujúc si ani hrôzu a skazu, čo práve tento oheň niektorým ľuďom v nešťastnom dvore spôsobil. A keď sa nám zdá, že hore vo svahu nad nami prestali vybuchovať míny, otvárame dokonca dvere, vyhrnieme sa všetci na priedomie, aby nám nič, ani sklo okien a dverí nebránilo v pohľade na požiar, aby sme boli s ním v priamom bezprekážkovom vizuálnom kontakte. Ale aj v sluchovom a čuchovom, lebo teraz, čo aj oheň už ochabuje, počujeme zreteľnejšie občasný praskot plameňov a vdychujeme do seba šíriaci sa čmud spáleniska.
Zdá sa, akoby sa dohorievajúci oheň stal signálom pre ukončenie mínometnej paľby. Už dlhú chvíľu nezaznela explózia. Už je ticho, zvláštne, nečakané ticho, až sa nám nechce veriť, že by to peklo, divoká symfónia výbuchov, svetelných zábleskov a šramotu sypajúcej sa trieštiny malo naozaj skončiť. Tanec plameňov požiaru ustáva, už nevyskakujú do výšky, už len labužnícky oblizujú pozostatky trámov. Len keď sa zvyšky strechy s rachotom zrútia, vyšľahnú do tmy roje praskajúcich iskier zlostných, nasrdených ako rojace sa včely. Pomaly mizne aj svetelná žiara, znova nás obklopuje tma. Rozhliadneme sa teraz po dvore. Na bielom snehu vidno množstvo tmavých škvŕn dolu na zemi i na strechách stavísk.
Vraciame sa do domčeka, je tu stále príjemné teplo. Veď sme ani neprestali prikladať do sporáka kvôli tým v izbe. Keďže je pokoj a ticho, znovu zažíhame petrolejovú lampu, stiahneme celkom nízko knôt, pritlmíme svetlo. Pri svetle, najmä pri takomto pritlmenom, sliepňavom, je mimoriadne útulne, ľudsky teplo. A takéto matné svetlo upokojuje, utlmuje zmysly i mozog, privoláva spánok. Ale nespíme. Akosi nemôžeme rýchlo usnúť. Veď takýto takmer dvadsaťhodinový maratón útrap poriadne rozcuchá nervy človeka a napriek únave psychicky rozladený človek nedokáže zaspať. Zvečera by sme boli spali, nebyť náhleho nežiaduceho budíčka mínometnou paľbou. Nové a nové vlny dojmov z rušného dňa zaplavujú unavené vedomie a preberajú nás z driemot. Ani chlapi v izbe nespia, len sa mieštria na podlahe, povzdychávajú. Ale mlčia. Všetci svorne mlčíme. Ako by sme sa boli dohodli, že nenarušíme rečou, ani iným zvukom posvätné ticho, do ktorého sú teraz ako do balzamického kúpeľa ponorené naše duše. Každý chce byť asi v týchto chvíľach sám, sám so sebou a vhĺbený do najskrytejšej podstaty vlastnej existencie, dôverne ohmatávajúci krehučkú škrupinku svojho ja, vrhnutého do marazmu bláznivého sveta, rozjíma o tom, čím to je, že tá škrupinka dokáže tak účinne odolávať tisícom drsných nárazov života a nerozbije sa. Ako zabudnuté stratené vajíčko na podlahe prázdneho nákladného vagóna, ktorý sa odtrhol od súpravy a nekontrolovanou rýchlosťou sa rúti po trati, vajíčko sa kotúľa po podlahe, naráža hneď na jednu, hneď na druhú, tretiu, štvrtú stenu, odráža sa od nich a znovu sa ten zmätený pohyb opakuje dovtedy, kým ..... Kým nepríde posledný osudný náraz.
Je príjemné rozjímať o tom, čudovať sa tomu všetkému a potajme ďakovať komusi, čomusi, že tá naša škrupinka je ešte celá. To sú tie nádherné dotyky s večnosťou, tiché rozhovory s tajomným Neznámom, pri ktorom chce byť človek sám, nechce byť nikým, ničím rušený.
Ticho kraľuje ďalej. Ticho v nás, ticho v domčeku, na dvore, všade vonku, v celej dedine. Akoby ani neprechádzal tadiaľto front, akoby pred chvíľou ani nezúrila okolo nás mínometná paľba. Ticho, a v ňom dozvuky prežitého strachu. V rýchlom slede nebezpečných udalostí sme ho ani nestihli nejako hlbšie priebežne prežívať, teraz dodatočne rezonuje v nás s dotieravou naliehavosťou a evokuje v nás všetky posledné hrôzy, reprodukuje nám ich v zrýchlenej frekvencii ako v zrýchlenom filme, ako zručný maliar nám ich bravúrne jediným ťahom štetca načrtáva na veľké plátno našich predstáv.
Ticho. Ticho je zaujímavý jav. Ono je vlastne určitou kvalitou zvuku. Ako fyzikálny jav, ako opak zvuku, ticho neexistuje. Pojem ticho je subjektívnym ľudským slovným symbolom na označenie relatívneho stavu, v ktorom ľudské ucho žiadne zvuky nevníma. Ale zvuky existujú permanentne vo svete okolo nás, aj keď ich my, ľudia, neregistrujeme, lebo sú, ako sa učene hovorí „pod prahom“ alebo „nad prahom“ počutia. Iné živočíchy, prípadne špeciálne fyzikálne prístroje ich registrujú ako infrazvuky, ultrazvuky.
Príroda to predsa len múdro zariadila, keď v nekonečnej škále rôznych zvukov, v ich rozsiahlom rozpätí, vymedzila úsek, v ktorom ľudské ucho nič nepočuje, v ktorom nastáva pre človeka nehmotné lahodné ticho. V ňom sa človek vypojí zo zvukovej kulisy sveta a v plynúcom bezzvučne môže relaxovať, odpočívať, vplávať do utešenej zátoky bdelého snenia.
A aké rôzne podoby môže mať to naše ľudské ticho! Vynútené ticho v školskej triede – vynútené príkazom učiteľa alebo strachom žiakov pred začínajúcim skúšaním, zbožné ticho v interiéri chrámu, pietne ticho pri rakvi mŕtveho, pokorné ticho spánku, napäté ticho pred búrkou, pred vojenským útokom, skrúšené ticho nešťastia... Momentálne ticho v našom azylovom domčeku bolo zmesou viacerých kvalít ticha: zaváňalo strachom, napätím a zlovestne v ňom vyzváňala ničota, depresia.
Pozerám na svoje hodinky, ukazujú štvrť na dve. Zrazu v izbe niečo strašne zhrmotalo. Tam, za dverami, kde ležia na podlahe chlapi. Hrmot nás náramne vydesil, tak prenikavo sa zaryl náhly zvuk do uspávajúceho ticha. Všetci v kuchyni sme vyskočili zo svojich miest, zvedaví, čo to chlapi v izbe zrútili. Zhrozili sme sa, keď sme si uvedomili, akú škodu mohli spôsobiť domácemu, ak mu niečo vzácne v izbe rozbili. Beriem do rúk zo stola petrolejku, vyťahujem knôt na plné svetlo a všetci sa rútime zvedaví do izby. Tí štyria tam už zdvihnutí sedia, vyľakaní sa nechápavo rozhliadajú po izbe, prižmurujúc oči pred náhlym svetlom lampy a ubezpečujú nás, že oni nič nezrútili, že veď už dlhý čas pokojne ležia, driemu, ani sa z podlahy nezdvihli. Inšpektorsky kontrolujeme pri svetle lampy celú izbu, všetko je na svojom mieste, stoličky za stolom riadne stoja, žiadna nie je prevrátená, gobelínové obrázky visia pokojne na stene, hlinená váza na kvety stojí prázdna, neporušená na skrini, postele stoja riadne na svojich nohách, okná sú celé a riadne zatvorené, ani na podlahe nenachádzame nič spadnuté, čo by bolo mohlo vydať tie zvuky. A hrmot sme predsa všetci jasne počuli, aj my v kuchyni, aj oni v izbe. Znelo to podobne, akoby na podlahu dopadla z výšky ťažká dlhá reťaz. Silný náraz spodného konca reťaze bol potom ešte doprevádzaný dlhšie doznievajúcim zvukom postupne dopadajúcich ďalších ohniviek reťaze na zem. Niečo také, akoby niekto hodil koniec reťaze na podlahu a pridŕžajúc ju v rukách, by potom pribrzdene, spomalene spúšťal zvyšok reťaze na hromadu.
Teda, tu už nie je niečo s kostolným riadom!
(Pokračovanie)


































(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-