ho, hladkáme po pleciach, po čiernej kučeravej hlave. Vstáva zo stoličky, objíma nás tiež. Potom si dojatý opäť sadá, vezme pušku, sklopí hlaveň do debny na drevo, otvorí záver, vyberie z hlavne zmrznutý náboj, vyhodí ho nedbalo medzi polená, zasunie do hlavne ďalší, zatvorí pušku, zaistí ju. Pozorne sledujem spoza jeho chrbáta, stojac nad ním, celú tú procedúru, upäto sa dívam na jeho pravú ruku, ako ňou šikovne manipuluje s puškou. Keď ju zaistí, podrží chvíľku zamyslene dlaň na závere, akoby chcel pušku natrvalo zapečatiť. Dívam sa, dívam na chrbát jeho robustnej chlapskej ruky, na hrubé prsty, na drsnú, frontovou špinou zájdenú pokožku. V tejto chvíli je pre mňa táto špinavá čierna ruka najmilšou, najvzácnejšou zo všetkých rúk na svete.
A v duchu vzdávam vďaku tomuto jednoduchému mužovi, v civile akiste pastierovi, potomkovi sedmohradských Valachov, čo nám v uniforme obyčajného rumunského vojaka, prvý z druhej strany frontu, prvý z osloboditeľov priniesol do chalúpky tejto podhorskej dedinky tak ťažko vykúpené posolstvo slobody, posolstvo mieru. Brodiac sa opadajúcimi vodami skazonosnej vojnovej potopy, vypachtený, utrmácaný, ale opitý šťastím víťazstva, prináša nám triumfálne vo zdvihnutej, bahnom močarín zašpinenej ruke vytúženú ratolesť olivovú.
Domáci mu už medzitým nalieva ešte teplé mlieko, ukrajuje mu aj z veľkého pecňa chleba. Ponúka aj nám plné hrnčeky na stole, aby sme s hosťom spolu poraňajkovali. Z nás sa nikto nemá do jedla, zrazu nám nechutí. Radosť, ktorá náhle vystriedala strach z Nemcov, je priveľká, zablokovala v nás aj tráviace procesy. Vojak si pochutnáva na domácich raňajkách. Odhrýzava si veľké sústa chleba a zapíja ich dlhými dúškami mlieka. Nenáhli sa s jedením, pomaly dôkladne prežúva a mlčanlivo si nás pritom prezerá. Iste mu dobre padne pohovieť si v tomto domácom civilnom prostredí v teplej kuchyni. Ale nezdržal sa medzi nami dlho. Keď dojedol, nasadil si na hlavu teplú kožušinovú čiapku, nahodil na seba biely maskovací plášť a rozlúčil sa s nami. Všetci sme mu doslova nanútili svoje pravice. Vyprevadili sme ho na dvor až po bránku. Popriali sme mu skorý koniec vojny a šťastný návrat domov. Kráčajúc po ulici nás ešte pozdravil nad hlavou zdvihnutou puškou, pustil sa hore po ceste za svojimi druhmi. Vysunutá prieskumná skupina musí dokončiť prieskum dediny a referovať nadriadeným o výsledku. Vojna ešte trvá, vojaci musia ďalej plniť nebezpečné bojové úlohy, robiť prieskum, útočiť v rojniciach, brániť sa v zákopoch, proste bojovať i – umierať. To len v našom chotári sa vojna skončila, dúfajme, že nadobro skončila.
Až teraz sme sa mohli spokojne porozprávať s domácim. Manželka ešte neporodila, je z toho aj on, chudák, utrápený. Veru, zlý termín si vybrala na pôrod. Vojna vyháňa matky v civilizovanom dvadsiatom storočí rodiť deti do jaskýň. Pekná civilizácia! Návrat do divočiny praveku. Dobre, že nám ostali ešte dáke jaskyne.
Nič nám už teraz nemohlo zabrániť v okamžitom návrate domov. Poďakovali sme sa domácemu, dobrému človekovi za prechodný azyl, za nocľah v útulnom domčeku v tej neútulnej zlej frontovej noci a srdečne sme sa s ním rozlúčili. Ani sme po rušnej noci, nevyspatí, necítili žiadnu únavu, kým sme sa vyštverali z hlbokého kotla dediny hore na hradskú a potom do sedla Prednej Hory odkiaľ sme to mali takmer po Muráň stále nadol. A smerom nadol sme nasadili rezké, svižné tempo. Aj starší, napodiv, vládali s nami mladšími. Všetkých nás poháňala radosť, nevýslovné opojenie z vytúženej slobody, túžba zvítať sa čím skôr so svojimi najbližšími doma a podeliť sa s nimi so svojím šťastím, spolu vychutnávať radostné chvíle novej skutočnosti.
Početné serpentíny jedna za druhou ostávali za nami. Asi v tretine cesty sme narazili na veľký kráter na hradskej. Tesne nad veľkou zákrutou, strmý svah nad cestou, prudký zráz pod cestou – dobre si to miesto Nemci vybrali, aby sa diera nedala obísť ani spodkom ani vrchom – zívala na nás po celej šírke cesty jama asi jeden meter hlboká. Musíme sa vyštverať v snehu po kolená vysoko do strmého svahu, aby sme ju obišli a mohli pokračovať v ceste.
- Pozor, chlapci, pozor na míny, obchádzka môže byť podmínovaná! – upozorňuje nás otec. Tak sa robí, cesta sa odstrelí, urobí nepriechodnou a možnú obchádzku z jednej i z druhej strany zamínujú. Ale pred nami už tadiaľto niekto prechádzal, vo svahu hore nachádzame stopy v snehu. Možno niektorí z Muránčanov sa už pred nami pobrali domov. Opatrne sa držíme prebrodenej trasy, nevybočujeme z vyšliapaného chodníka. Takmer na zadkoch sa spúšťame zo strmého svahu späť na cestu. V najväčšej zákrute celého úseku, tam, kde do vonkajšieho ohybu zákruty vyúsťuje zhora úzka dolinka, tuším, Voľková sa volá, v ktorej údajne straší, stretávame prvého ruského vojaka.
Mladý, zo dvadsaťročný soldat doprevádzaný dvoma našimi krajanmi – Muránčanmi kontroluje zamínovanie cesty. Pred sebou nesie v ruke vo zvislej polohe dlhú tenkú oceľovú tyčku, ako ľudový prútkar, hľadač podzemných prameňov vody ju zľahka nadnáša nad terénom. Ak sa priblíži k nejakému kovovému predmetu ukrytému v snehu, k míne, detektor vydáva zvukový signál pí-pí-pí. Miesto nálezu označuje červenou zástavkou. Keď sme k nim došli, zastali sme a obdivovali sme vojačika – kúzelníka, čo práve teraz, pred našimi očami objavil v snehu nad cestou mínu a triumfálne zagániac na nás, zabodával do snehu tyčku s červenou zástavkou.
A potom sme sa zvítali. Sprievodcovia mu naznačili, že sme ich krajania, že sa vraciame z nemeckého zajatia. Zvítanie bolo búrlivé, srdečné a vtedy som sa prvýkrát stretol s tradičnou ruskou pohostinskosťou. S pohostinskosťou v obrátenom garde, lebo hostiť sme mali vlastne my, domáci, jeho, prichádzajúceho. Zo svojej neveľkej zásoby z poľnej vojenskej fľašky nám vojak – mládenec dobrosrdečne ponúkol dúšok ostrého na zahriatie, lebo zima bola veľká, až trešťalo. „Kuľaš“ – hliníková fľaša v plstenom zelenkavom obale putoval z ruky do ruky, od úst k ústam. Keď došiel rad na mňa, dychtivo som si glgol a – vyrazilo mi dych, mal som dojem, že mi ohnivý plameň spaľuje hrdlo, detsky som sa rozkašľal. Vojačik sa s pochopením na mňa usmial, úprimne ma poľutoval a prehlásil, pokiaľ som tomu rozumel, že chápe, že som primladý a také veci iste nepíjam, že je to „spirit“ a utešujúco ma inštruoval, ako to mám robiť: upil si z fľaše, načrel do dlane snehu, napchal si ho do úst a nabádal ma, aby som prípitok na zvítanie týmto spôsobom zopakoval. Spomínam si, že sa pritom, huncút, predsa trošku škodoradostne uškŕňal, keď triumfoval nado mnou, čo som ešte nemal skúsenosti s konzumovaním špiritusu vo frontových podmienkach.
Tí dvaja naši Muránčania, čo hľadali míny s Rusom, nás poinformovali, ako prešiel front cez našu dedinu.
- Zabili ti kamaráta, - oznamujú mi trúchlivo.
- Koho?
- Jana Sisika.
Nechcem veriť vlastným ušiam. Môj mozog nie je schopný registrovať, spracovať a najmä pochopiť túto informáciu. Moje vedomie ju odmieta. A doráža ma bezprostredne nasledujúca emócia. Kamarátova vyhrážka, že ma príde hrdúsiť, ak ho náhodou zabije. A strašlivé zvukové znamenie v domčeku na Muránskej Hute v noci. Žeby to súviselo s jeho hrozbou? Žeby sa tým rachotom reťaze bol rozlúčil so mnou? On, ďalej žijúci duch so mnou, ďalej žijúcim človekom pri odchode do iného sveta?
- Veru, zabila ho mína a nielen jeho, ale aj dvoch odrazu, aj jeho suseda Ďurka Beňu.
A dodávajú hneď podrobnosti. Po menšej prestrelke v dedine, keď paľba utíchla, vyšli obidvaja mládenci zo svojej skrýše z pivnice. Aby lepšie dovideli na rumunské trény, čo prichádzali od Revúcej, postavili sa na lavičku pred Sisikovým domom. Náhodná zblúdilá nemecká mína vystrelená odkiaľsi od Prednej Hory dopadla nanešťastie tesne vedľa nich. Lievikovitý rozptyl črepín, zblízka veľmi hustý, ich zasiahol naplno, bralo ich tak od kolien vyššie, najmä brucho, prsia, hlavu. Janko Sisik šestnásťročný, Ďurko o dva roky starší.
Skormútený kráčam nadol cestou. Všetci sme zrazu usmútení. Pred dedinou stretávame ďalších ľudí, aj tí nám referujú o tragédii dvoch mládencov.
(Pokračovanie)
František Bábela
{jcomments on}


































(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-