s lampou sme potom všetko prehľadali, ale nič sme nezistili.
Na netaktné narážky zareagoval otec: - Ale, ale, chlapci, nebuďte takí uštipační! Všetci ste boli v noci veľmi, veľmi krotkí. A hodne poblednutí. Aj potme som videl, ako ste celí vybielení strachom!
Dobiedzavé narážky si naozaj mohli odpustiť. Veď aj oni, ako im to pripomenul otec, v noci určite umierali od strachu. A teraz zrazu akí hrdinovia. Keď už míny okolo nás nepadajú, keď zavetrili, že Nemci sú preč, zrazu sa nevmestia do kože!
Ale myslím si, netreba vidieť v ich siláckych rečiach zlomyseľnosť. Skôr furtácku uštipačnosť, príznačnú pre mnohých ľudí, najmä pre mentalitu mladých. A v tomto prípade aj rafinované maskovanie vlastného duševného stavu, upokojujúcu regeneračnú masáž vlastnej rozjatrenej rany z predošlej noci, šikovné zastieranie vlastného pokorenia strachom. Také, takmer puberťácke odreagovanie sa na účet druhého.
Roztápame sa, rozlievame sa, v ťažko opísateľnej novovzniknutej atmosfére slobody ako maslo v horúcej kaši, rozprávkovo si hovieme v rozprávkovo teplúčko vykúrenej kuchynke rozprávkovo útulného domčeka, opojení radosťou a šťastím, ako Janko s Marienkou v perníkovej chalúpke, keď sa zbavili zlej ježibaby. Aj my sme sa zbavili našej ježibaby. Nemci sú preč! Sú preč! Zmizli, stratili sa. A už sa nevrátia, dá Boh, nikdy nevrátia!
Takmer krochkáme od šťastia ako diviak, keď sa bahní v letnej noci v chladivej mláke hory. Oj, to je len rozkošník! Raz v lete tam, tam, na maďarských hraniciach to bolo, mal som vtedy desať rokov, ma vzal otec na postriežku na diviaka. Do riedkej bukovej hory sme prišli ešte za súmraku, usadili sme sa na posede na mohutnom trojkmeňovom buku, zababúšili sme sa do diek a čakali sme, kým sa riadne zotmie, kým nadíde hodina kúpania diviakov. Neveľkú bahnistú mláku, obľúbené kúpalisko čiernych kráľov týchto dolniackych dubín a bučín, sme mali pred sebou na pár metrov. Ja som mal pripravenú silnú baterku, mal som otcovi na zamierenie posvietiť, keď mi dá znamenie drgnutím do ruky. O ďalekohľadoch na pušky vtedy ešte horári ani nechyrovali. Možno by bol otec vedel zamieriť na trofej aj bez baterky, lebo v riedkej hore bolo dosť vidno, mesiac dorastal, bol už takmer v splne. Ale baterku je dobre použiť aj z iného dôvodu. Náhle svetlo diviaka prekvapí, nachvíľu ustrnie a to práve stačí na zamierenie, na výstrel. Dlho sme čakali, kým sa riadne zotmí. Bolo väčšinou bezvetrie, keď občas pofúklo, prichádzal teplý vetrík z doliny, od ležoviska, od diviakov. Dobre pre nás. Dlho sme už po zotmení čakali aj na príchod čierneho pána baróna do kúpeľa. Približoval sa k mláke pomaly, opatrne. Počuli sme ho zavše zašuchotať v suchom lístí, ale zakaždým chôdzu prerušil, stíchol, zastal. Iste vetril. Oj, diviak, huncút, ten je veru opatrný. Vydrží čakať, postávať, obchádzať, sondovať, skúmať okolie, vetriť. Niekedy celé hodiny. Len keď si je celkom istý, keď sa presvedčí, že mu nič nehrozí, vytiahne sa z húštiny, z hory a odhodlá sa vstúpiť do otvoreného terénu. Veru áno, nevyjde z úkrytu, kým si všetko dôkladne neoverí. Aj teraz. Trvalo celú večnosť, kým sa mu uráčilo ukázať sa nám pri buku najbližšom k mláke. Jasne sme videli jeho siluetu, vyčnievajúci hrebeň, dlhý rypák. Dlho, aspoň nám to vtedy pripadalo veľmi dlho, stálo tam pod šikmo vyrasteným bukom jeho veličenstvo, kým... Kým sa odhodlalo vstúpiť do lákavého kúpeľa. Ale to ste mali potom počuť a vidieť, čo ten v tej mláke stváral! S toľkou rozkošou sa nedokázali kúpať hádam ani starí Rimania.
Keď sa zvalil do bahnistej vody, všetko sa to rozčľapotalo, potom sa prevaľoval z boka na bok, pritom blažene pokrochkával, rozkošnícky odfukoval, v malých občasných prestávkach bez pohybu oddychoval – iste načúval a vetril – ale opäť čľapot, krochkanie, ufkanie. Ten si teda hovel! Ani neviem koľkokrát tú hlučnú procedúru zopakoval. Nevedeli sme sa dočkať konca toho kúpeľa. Otec výstrel odďaľoval, zrejme si chcel dožičiť vychutnať to nočné diviačie divadlo až do konca. Predtým som ešte na nočnej postriežke na diviaky nebol.
Uf, uf, zazneli jeho hlboké duté povzdychy, do majestátneho ticha hory, keď sa konečne sťažka podvíhal z bariny, poobtriasal sa a podišiel k blízkemu stromu, aby dokončil svoju očistnú toaletu a riadne sa poobtieral o odretý kmeň buka a zbavil sa prebytočného bahna i nežiaducich kožných parazitov. Vtom ma drgol otec jemne do ruky. Osvetlený diviak na chvíľu zastal, akoby skamenel. V ostrom svetle baterky sa mu zaligotali drobné diviačie oči i mokré blato po celom tele. Zaligotala sa aj hlaveň otcovej pušky v plameni výstrelu. Zasiahnutý diviak sa ako malý tank rútil dolu svahom bukovej hory. Dohľadať sme ho boli až nasledujúce ráno so psom.
Domáci medzitým ponalieval mlieko do všetkých hrnčekov. My, čo sme boli v kuchyni, sme sa usádzali rozšafne okolo stola.
- Preboha, Nemci! Nemci sem idú! – Ozve sa splašený hlas z izby. Nahrnieme sa všetci zvedavo k oknám a spoza záclon zízame na cestu. Prirodzene, zase riadne vystrašení. V husom pochode s malými odstupmi za sebou prichádza zdola z dediny zasneženou ulicou skupina vojakov v bielych maskovacích plášťoch. Zbrane, pušky a samopaly držia pred sebou v rukách, pripravení na streľbu. Meravieme od strachu. Čo teraz? Ujsť sa už nedá, sú celkom blízko, strieľali by po nás. Ani ukryť sa nieto kde. Bleskove uvažujeme o možných následkoch tohto už naozaj nečakaného stretnutia s nemeckými vojakmi. A s hrôzou si uvedomujeme: veď nás tí môžu vziať so sebou do zajatia!
- Možno k nám neprídu, - utešuje nás domáci. Ej, prídu, potvory, prečesávajú všetky domy, aha, do susedného dvora poniže nás vchádzajú dvaja, ostatní pokračujú cestou hore smerom k nám. So zatajeným dychom sledujeme, či nás predsa len neobídu, či náš domček nevynechajú.
Nevynechali. Jeden z vojakov odbočuje z cesty do nás. Ako biela mátoha ťarbavo otvára jednou rukou bránku, v druhej drží pušku. Otec s domácim sa rýchlo vracajú z izby do kuchyne, my zatvárame za nimi dvere a všetci sa hrnieme do kúta izby za dvere tak, aby nás nebolo vidno, keď sa otvoria dvere do izby. A všetci svorne, aj tí, pred chvíľou veľmi smelí a uštipační. A všetci opäť zmierame od strachu. Kroky na podstení... Otvárajú sa dvere do kuchyne. Od strachu nedýcham. Načúvam celým telom.
(Pokračovanie)





























Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-