Popoludní sme sa vybrali viacerí Janovi spolužiaci do Sisikov kondolovať. Bolo nám ťažko na duši. Ležal už v truhle, hlavu mal ofačovanú bielym obväzom, na jednej sluche presakovala cez obväz krvavá škvrna. Na utrápenej voskovožltej tvári sa rozhostila tichá krotkosť a bezbranná pokora. Symboly rezignácie života. Len hustá kučeravá štica, ktorá mi vždy pripadala ako symbol jeho životného vzdoru, čo mu ako oceľová pružina vyčnievala nad vzdorovitým čelom, tá akoby s ním neumrela. Nad čelom previazaným bielou obručou obväzu, tŕňovou korunou mučeníka vojny, vyčnievala i teraz nezlomne, vzodorovite, akoby ešte stále chcela manifestovať nezlomnosť života, akoby si chcela uvedomiť, že je už len bezmocným pamätníkom nad bezduchým telom.
Ale taký bol on. Sebavedomo hrdý, sedliacky húževnatý, náramne húževnatý a nepoddajný. Tvrdol v sedliackej robote. Nie že by bol musel drieť, to nie, vôbec ho nenútili, naopak, primerane si ho ochraňovali, gymnazistu, pestovali, ale on sám sa celkom dobrovoľne a ochotne vrhal od malička do neprestajného kolotoča sedliackych robôt hojných najmä v letnom období. Azda ho k tomu nutkal hlas krvi, volanie predkov. Ovládal všetky sedliacke práce. Kosiť vedel už ako jedenásťročný, zvážal úrodu, furmančil – to najradšej celkom samostatne.
Obdivoval som jeho húževnatosť nielen v práci, ale aj v občasných chlapčenských šarvátkach. Fyzickú silu získanú v častej fyzickej práci dopĺňal v týchto prípadoch nesmiernou nepoddajnosťou, do súbojov sa smelo púšťal aj so staršími chlapcami odvážne, nebojácne. Výdržou a povestnou zaťatosťou buldoga umoril a pokoril aj starších partnerov. Spomínam si, keď ako trinásťročný sekundant neústupne a úspešne vzdoroval o tri roky starším kvintánom v chlapčenských potýčkach cez prestávky na chodbe tisovského gymnázia. To sme sa my, druháci, doslova tešili na každú prestávku v jednej zo starších budov gymnázia, čo stála najbližšie pri obchode Homoľovcov. Len čo sme sa vyrojili na chodbu, zo susednej triedy sa vyťahovali po jednom, po skupinkách s rukami vo vreckách povýšeneckí kvintáni, už sme všetci čakali na dvojicu tradičných rivalov, nášho Janka Sisika a piataka, blonďáka Milana Zajaca. Nebili sa zo zlosti, neubližovali si, zápasili z mladíckej prestíže. Starší Zajac sa snažil pokoriť sopliaka druháka, ten zase chcel staršiemu dokázať, že sa ho nebojí, že sa nedá. Spôsob zápasu spočíval v tom, že sa obaja snažili objať protivníka jednou rukou okolo krku, zavesiť sa na ňu, stiahnuť mu hlavu až dolu k podlahe, donútiť ho pozdraviť dlaždicovú dlážku chodby. Samozrejme, že sa každý z nich tomuto chmatu bránil a tak dochádzalo k šermovaniu rukami, vzájomnému šklbaniu, ako to býva napríklad v zápase džudistov usilujúcich sa pevne schmatnúť protivníka za kimono. Ich zápasy bývali v podstate vyrovnané, čo samo o sebe hovorí v prospech nášho o tri roky mladšieho spolužiaka.
So mnou nezápasil. Nikdy. Ani sme sa nikdy nepobili, ba ani vážne nepohádali. Nažívali sme ako dvojičky. Neviem, či pre ten spoločný dátum narodenia sme k sebe inklinovali sami, ale zdá sa mi, že túto skutočnosť zdôrazňovali skôr naši, najmä jeho rodičia a my sme potom podľahli nimi živenej psychóze vzájomnej blízkosti. Oni nás aj radi videli spolu a často ma pozývali k nim, aby sme sa spolu u nich učili, iste aj preto, že som bol dobrým žiakom a podľa nich aj slušným chlapcom.
Aj teraz, hoci usmútení a zronení, sa správajú ku mne takmer rodinsky, rodičovsky, akoby sme boli s ich synom skutočnými bratmi. Spomínajú, čo všetko sme my dvaja spolu prežili, ako sme si vždy dobre rozumeli, vzájomne si pomáhali. Jeho otec nám potom podrobne rozpráva, ako k tragédii došlo. Ukazuje nám aj zopár stokorunáčok prederavených črepinami míny. Kamarát ich mal v náprsnom vrecku kabáta ako poistku pre prípad, že by Nemci pred príchodom frontu násilne deportovali z dediny domácich.
- Vidíš, aké sú tie cesty božie nevyspytateľné, - zalamentuje trúchlivo, - ty si bol aj v povstaní, dostal si sa aj do zajatia a vrátil si sa domov živý. A on tu, doma v bezpečí, v pivnici, si vyšiel pred dom a tu ho našla smrť. Jedna jediná mína, čo sem na nižný koniec padla, musela trafiť ich, chlapcov. – Plače. Aj ja premáham slzy, siliac sa chlapsky do duševnej rovnováhy. Ale či je vari hanba, či je hanbou aj pre chlapa zaslziť nad smrťou kamaráta?
Už za súmraku sme sa so smútiacim domom Sisikovcov rozlúčili, pobrali sa domov. Pripadla mi posledná povinnosť voči mŕtvemu priateľovi, posledná služba, ktorú on už neregistruje, rozlúčiť sa s ním nad hrobom za spolužiakov, rovesníkov, kamarátov. Pohreb bude zajtra popoludní o druhej. Nikdy doposiaľ som takúto smútočnú povinnosť ešte neplnil. Len čo sme vyšli na ulicu, začal som v duchu dávať dohromady základné myšlienky smútočnej rozlúčky. Po príchode domov som si hneď v izbe sadol k papierom a začal som štylizovať koncept. Bez podkladov, bez vzorov, bez ukážok, bez skúseností. Len tak z úprimnosti duše. To je vždy najlepšie, najautentickejšie. Len potom, keď som mal smútočný prejav úhľadne prepísaný na čistopis, som sa uvoľnil, vyšiel som do kuchyne, kde sme sa po posledných rušných dňoch usadili zase všetci, celá rodina k skromnej večeri.
Boli sme radi, že sme opäť spolu, všetci zdraví a po prechode frontu, teraz, keď to najhoršie cez nás už prehrmelo, sme sa utešovali nádejou, že nastanú pre nás, oslobodených, lepšie časy. Oželeli sme aj tie neveľké materiálne straty, čo nám spôsobila vojnová rabovačka v byte. Mladší súrodenci sa zaujímali o naše zajatie. Stručne som im všetko rozpovedal. Vypytovali sa ma, či míny, ktorými nás ostreľovali cestou na Prednú Horu, dopadli blízko nás, či sme sa museli hádzať do snehu.
- Aj v tom domčeku v noci vás malo zabiť?
- Ty si sa nebál?
- Ani otec sa nebál?
- A ktorí chlapi, čo boli s vami sa báli?
Otázkam, detskej zvedavosti nebolo konca-kraja. Aby som sa nemusel spovedať iba ja im, prešiel som do protiútoku, začal som sa ich vypytovať ja.
- A keď tu v dedine strieľali, vy ste sa nebáli? – Malí bratia pozerajú po sebe, obviňujúco sa navzájom na seba uškŕňajú, ale potom, akoby boli uzavreli medzi sebou tichú chlapskú dohodu, prechádzajú pohľadom všetci na sestru a najmladší potmehúdsky na ňu prezrádza:
- Maňa sa bála. Veľmi. Vieš, keď most vyhodili, to ti bola rana, aj dom nad pivnicou sa zatriasol, vtedy sa strašne bála. Držala sa mamy ako kliešť. A bolo jej aj do plaču.
- No, ty, ty, hrdina, a ty si sa nebál, no povedz, povedz, že si sa nebál! Veď si bol bledý ako smrť a čušal si ako voš pod chrastou, - bráni sa ponižovaná sestra.
- Nože sa teraz nevyťahujte, nechlapte, všetci ste sa báli, aj ty si sa bál, - zasiahne do debaty mama.
- No, že báli, - oponuje posmešne napadnutý.
- A či je to hanba báť sa, keď ide o život? Veru to nie je hanba báť sa o svoj život, - dodáva matka.
- Veru sa chlapi neboja, len ženy sa všetkého boja, aj streľby, aj mín, - odvrkne znalecky oponent. – Aj ty, mama, si sa bála, keď Nemec odvádzal otca s Ferom sneh odhadzovať. Ale oni sa nebáli, boli by ho ľahko aj klepli tým kladivom po hlave, keby . . . , keby nebol mal revolver.
Hľa, aký skúsený, svetaznalý, nebojácny! Chlapa v sebe nezaprie, čo je aj malô! Potom debata prešla do pokojného tónu. My s otcom sme sa postupne dozvedali všetky podrobnosti o tom, čo sa u nás doma dialo potom, čo nás Ukrajinec odvliekol z domu. V rozhovore, celorodinnom, familiárnom, ubehol zvyšok večera.
xxxxxxxxxxxxx
Dobré ráno, druhý deň našej slobody, pondelok 29. januára 1945! Áno, sme už slobodní, vojnu sme vyhnali ďaleko za vlastný chotár, tam ešte buntoší, kántri životy, u nás je už od nej pokoj, myslím od jej hrmotu, rachotu, streľby, explózií, no nie od jej následkov. Dnes sa ešte musíme dôstojne rozlúčiť s jej poslednými obeťami, pochovať na cmiteri pod Pajtou Janka Sisika a Ondríka Baňa. Odprevadiť ich na poslednej ceste rodnou dedinou.
Zhromažďujeme sa na dvore u Sisikov. Čakáme na príchod kňaza. Tiesnivá pohrebná atmosféra. Všetko prebieha ako v polosne, rámcovanou zvláštnou farebnou kompozíciou scény: biely sneh, čierne úbory. Tento vizuálne vnímaný farebný kontrast pôsobí však len ako vonkajšie dekórum hlbokého, vnútorného kontrastu, ktorým je preniknutá duchovná klíma každého smútočného zhromaždenia, každého pohrebu, kontrastu medzi životom a smrťou, ťažko pochopiteľným predelom azda medzi dvoma rozdielnymi podobami života, alebo medzi neúprosnou hranicou bytia a nebytia, existencie a neexistencie? Človek premožený smútočnou pietou sa v týchto chvíľach zakuklí do seba, ponorí sa do nedoziernej tajomnej hlbočiny svojho ľudského ja a v snahe precítiť a pochopiť polaritu života a smrti sa celou silou svojho intelektuálneho a emocionálneho potenciálu, pripomínajúceho ťažko zmerateľnú energiu mohutného elektrického výboja, zavŕtava do jej podstaty. Snaží sa poodhaliť odveké tajomstvo, riešiť rébus života a smrti.
Márne. Hranica medzi nimi je nepreniknuteľná. Tmavá, nezboriteľná bariéra. Nepresvieti ju ani infračervené svetlo, nerozborí ani všeničivý lasserov lúč. A tak sa musíme s celou našou vedou pokorne skloniť pred tajomným majestátom smrti. A súhlasiť s tým, čo svojho času vyhlásil nemecký filozof Hans Driesch, keď poznamenal, že jeden – jediný nebožtík, čo by k nám prišiel z onoho sveta, by nám dal viac, ako nám dáva celá naša kultúra, veda i s filozofiou dohromady.
Nerád chodím na pohreby. Neuznávam konvenčné verejné okázalé manifestovanie smútku. Smútok, práve tak ako láska, je hlboko intímny cit a možno ho najhlbšie prežiť osamote. V tichej kontemplácii nad zánikom života sa v duchu rozlúčiť s mŕtvym, blízkym, či menej blízkym človekom, ktorý bol nútene vyradený z nádhernej promenády života. Takto vzdať hold zaniknutému životu, každému jednému, úprimne bez pretvárky, sa mi zdá prirodzenejšie, dôstojnejšie, ľudskejšie. Verejné halasné okázalosti, často bez hlbšej vnútornej účasti, neraz len predstierané, neúprimné, falošné, to nie je ono. Raz na veľkolepom pohrebe istého kolegu som si za chrbtom vypočul rozhovor dvoch verejných činiteľov, ktorí dlhé roky ťažili z obetavej práce mimoriadne agilného mŕtveho učiteľa, doslova parazitovali na nej. Škaredo, nedôstojné priateľov, ho opľúvali ešte pred uložením truhly do zeme.
Ani kary neuznávam. Veľké hostiny, hodokvasy s pijatikou. Sú neraz privčasným vhupnutím zo smútku až do bujarej veselosti. Dobre, že sa smútiaci pozostalí nepustia do spevu. Aj také pokusy som zažil, aj rozprávanie vtipov na kare. Možno sú karové hostiny dobré na to, aby sa trošku rozptýlil smútok najbližších príbuzných, hoci si myslím, že bujará spoločnosť na kare skôr uráža a dráždi úprimne smútiacu rodinu, že príliš rozjarená nálada je aj urážkou mŕtveho. Viem, okázalé pohreby s konvenčnými pozornosťami smútiacich hostí sa stali u nás spoločenskou tradíciou. Lenže ako mnohé iné tradície, umierajú pomaly práce na bezduchú, povrchnú, prázdnu konvenčnosť.
(Pokračovanie o pár dní)
František Bábela
{jcomments on}
































P
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-