Popoludní sme sa vybrali viacerí Janovi spolužiaci do Sisikov kondolovať. Bolo nám ťažko na duši. Ležal už v truhle, hlavu mal ofačovanú bielym obväzom, na jednej sluche presakovala cez obväz krvavá škvrna. Na utrápenej voskovožltej tvári sa rozhostila tichá krotkosť a bezbranná pokora. Symboly rezignácie života. Len hustá kučeravá štica, ktorá mi vždy pripadala ako symbol jeho životného vzdoru, čo mu ako oceľová pružina vyčnievala nad vzdorovitým čelom, tá akoby s ním neumrela. Nad čelom previazaným bielou obručou obväzu, tŕňovou korunou mučeníka vojny, vyčnievala i teraz nezlomne, vzodorovite, akoby ešte stále chcela manifestovať nezlomnosť života, akoby si chcela uvedomiť, že je už len bezmocným pamätníkom nad bezduchým telom.
Ale taký bol on. Sebavedomo hrdý, sedliacky húževnatý, náramne húževnatý a nepoddajný. Tvrdol v sedliackej robote. Nie že by bol musel drieť, to nie, vôbec ho nenútili, naopak, primerane si ho ochraňovali, gymnazistu, pestovali, ale on sám sa celkom dobrovoľne a ochotne vrhal od malička do neprestajného kolotoča sedliackych robôt hojných najmä v letnom období. Azda ho k tomu nutkal hlas krvi, volanie predkov. Ovládal všetky sedliacke práce. Kosiť vedel už ako jedenásťročný, zvážal úrodu, furmančil – to najradšej celkom samostatne.
Obdivoval som jeho húževnatosť nielen v práci, ale aj v občasných chlapčenských šarvátkach. Fyzickú silu získanú v častej fyzickej práci dopĺňal v týchto prípadoch nesmiernou nepoddajnosťou, do súbojov sa smelo púšťal aj so staršími chlapcami odvážne, nebojácne. Výdržou a povestnou zaťatosťou buldoga umoril a pokoril aj starších partnerov. Spomínam si, keď ako trinásťročný sekundant neústupne a úspešne vzdoroval o tri roky starším kvintánom v chlapčenských potýčkach cez prestávky na chodbe tisovského gymnázia. To sme sa my, druháci, doslova tešili na každú prestávku v jednej zo starších budov gymnázia, čo stála najbližšie pri obchode Homoľovcov. Len čo sme sa vyrojili na chodbu, zo susednej triedy sa vyťahovali po jednom, po skupinkách s rukami vo vreckách povýšeneckí kvintáni, už sme všetci čakali na dvojicu tradičných rivalov, nášho Janka Sisika a piataka, blonďáka Milana Zajaca. Nebili sa zo zlosti, neubližovali si, zápasili z mladíckej prestíže. Starší Zajac sa snažil pokoriť sopliaka druháka, ten zase chcel staršiemu dokázať, že sa ho nebojí, že sa nedá. Spôsob zápasu spočíval v tom, že sa obaja snažili objať protivníka jednou rukou okolo krku, zavesiť sa na ňu, stiahnuť mu hlavu až dolu k podlahe, donútiť ho pozdraviť dlaždicovú dlážku chodby. Samozrejme, že sa každý z nich tomuto chmatu bránil a tak dochádzalo k šermovaniu rukami, vzájomnému šklbaniu, ako to býva napríklad v zápase džudistov usilujúcich sa pevne schmatnúť protivníka za kimono. Ich zápasy bývali v podstate vyrovnané, čo samo o sebe hovorí v prospech nášho o tri roky mladšieho spolužiaka.
So mnou nezápasil. Nikdy. Ani sme sa nikdy nepobili, ba ani vážne nepohádali. Nažívali sme ako dvojičky. Neviem, či pre ten spoločný dátum narodenia sme k sebe inklinovali sami, ale zdá sa mi, že túto skutočnosť zdôrazňovali skôr naši, najmä jeho rodičia a my sme potom podľahli nimi živenej psychóze vzájomnej blízkosti. Oni nás aj radi videli spolu a často ma pozývali k nim, aby sme sa spolu u nich učili, iste aj preto, že som bol dobrým žiakom a podľa nich aj slušným chlapcom.
Aj teraz, hoci usmútení a zronení, sa správajú ku mne takmer rodinsky, rodičovsky, akoby sme boli s ich synom skutočnými bratmi. Spomínajú, čo všetko sme my dvaja spolu prežili, ako sme si vždy dobre rozumeli, vzájomne si pomáhali. Jeho otec nám potom podrobne rozpráva, ako k tragédii došlo. Ukazuje nám aj zopár stokorunáčok prederavených črepinami míny. Kamarát ich mal v náprsnom vrecku kabáta ako poistku pre prípad, že by Nemci pred príchodom frontu násilne deportovali z dediny domácich.
- Vidíš, aké sú tie cesty božie nevyspytateľné, - zalamentuje trúchlivo, - ty si bol aj v povstaní, dostal si sa aj do zajatia a vrátil si sa domov živý. A on tu, doma v bezpečí, v pivnici, si vyšiel pred dom a tu ho našla smrť. Jedna jediná mína, čo sem na nižný koniec padla, musela trafiť ich, chlapcov. – Plače. Aj ja premáham slzy, siliac sa chlapsky do duševnej rovnováhy. Ale či je vari hanba, či je hanbou aj pre chlapa zaslziť nad smrťou kamaráta?
Už za súmraku sme sa so smútiacim domom Sisikovcov rozlúčili, pobrali sa domov. Pripadla mi posledná povinnosť voči mŕtvemu priateľovi, posledná služba, ktorú on už neregistruje, rozlúčiť sa s ním nad hrobom za spolužiakov, rovesníkov, kamarátov. Pohreb bude zajtra popoludní o druhej. Nikdy doposiaľ som takúto smútočnú povinnosť ešte neplnil. Len čo sme vyšli na ulicu, začal som v duchu dávať dohromady základné myšlienky smútočnej rozlúčky. Po príchode domov som si hneď v izbe sadol k papierom a začal som štylizovať koncept. Bez podkladov, bez vzorov, bez ukážok, bez skúseností. Len tak z úprimnosti duše. To je vždy najlepšie, najautentickejšie. Len potom, keď som mal smútočný prejav úhľadne prepísaný na čistopis, som sa uvoľnil, vyšiel som do kuchyne, kde sme sa po posledných rušných dňoch usadili zase všetci, celá rodina k skromnej večeri.
Boli sme radi, že sme opäť spolu, všetci zdraví a po prechode frontu, teraz, keď to najhoršie cez nás už prehrmelo, sme sa utešovali nádejou, že nastanú pre nás, oslobodených, lepšie časy. Oželeli sme aj tie neveľké materiálne straty, čo nám spôsobila vojnová rabovačka v byte. Mladší súrodenci sa zaujímali o naše zajatie. Stručne som im všetko rozpovedal. Vypytovali sa ma, či míny, ktorými nás ostreľovali cestou na Prednú Horu, dopadli blízko nás, či sme sa museli hádzať do snehu.
- Aj v tom domčeku v noci vás malo zabiť?
- Ty si sa nebál?
- Ani otec sa nebál?
- A ktorí chlapi, čo boli s vami sa báli?
Otázkam, detskej zvedavosti nebolo konca-kraja. Aby som sa nemusel spovedať iba ja im, prešiel som do protiútoku, začal som sa ich vypytovať ja.
- A keď tu v dedine strieľali, vy ste sa nebáli? – Malí bratia pozerajú po sebe, obviňujúco sa navzájom na seba uškŕňajú, ale potom, akoby boli uzavreli medzi sebou tichú chlapskú dohodu, prechádzajú pohľadom všetci na sestru a najmladší potmehúdsky na ňu prezrádza:
- Maňa sa bála. Veľmi. Vieš, keď most vyhodili, to ti bola rana, aj dom nad pivnicou sa zatriasol, vtedy sa strašne bála. Držala sa mamy ako kliešť. A bolo jej aj do plaču.
- No, ty, ty, hrdina, a ty si sa nebál, no povedz, povedz, že si sa nebál! Veď si bol bledý ako smrť a čušal si ako voš pod chrastou, - bráni sa ponižovaná sestra.
- Nože sa teraz nevyťahujte, nechlapte, všetci ste sa báli, aj ty si sa bál, - zasiahne do debaty mama.
- No, že báli, - oponuje posmešne napadnutý.
- A či je to hanba báť sa, keď ide o život? Veru to nie je hanba báť sa o svoj život, - dodáva matka.
- Veru sa chlapi neboja, len ženy sa všetkého boja, aj streľby, aj mín, - odvrkne znalecky oponent. – Aj ty, mama, si sa bála, keď Nemec odvádzal otca s Ferom sneh odhadzovať. Ale oni sa nebáli, boli by ho ľahko aj klepli tým kladivom po hlave, keby . . . , keby nebol mal revolver.
Hľa, aký skúsený, svetaznalý, nebojácny! Chlapa v sebe nezaprie, čo je aj malô! Potom debata prešla do pokojného tónu. My s otcom sme sa postupne dozvedali všetky podrobnosti o tom, čo sa u nás doma dialo potom, čo nás Ukrajinec odvliekol z domu. V rozhovore, celorodinnom, familiárnom, ubehol zvyšok večera.
xxxxxxxxxxxxx
Dobré ráno, druhý deň našej slobody, pondelok 29. januára 1945! Áno, sme už slobodní, vojnu sme vyhnali ďaleko za vlastný chotár, tam ešte buntoší, kántri životy, u nás je už od nej pokoj, myslím od jej hrmotu, rachotu, streľby, explózií, no nie od jej následkov. Dnes sa ešte musíme dôstojne rozlúčiť s jej poslednými obeťami, pochovať na cmiteri pod Pajtou Janka Sisika a Ondríka Baňa. Odprevadiť ich na poslednej ceste rodnou dedinou.
Zhromažďujeme sa na dvore u Sisikov. Čakáme na príchod kňaza. Tiesnivá pohrebná atmosféra. Všetko prebieha ako v polosne, rámcovanou zvláštnou farebnou kompozíciou scény: biely sneh, čierne úbory. Tento vizuálne vnímaný farebný kontrast pôsobí však len ako vonkajšie dekórum hlbokého, vnútorného kontrastu, ktorým je preniknutá duchovná klíma každého smútočného zhromaždenia, každého pohrebu, kontrastu medzi životom a smrťou, ťažko pochopiteľným predelom azda medzi dvoma rozdielnymi podobami života, alebo medzi neúprosnou hranicou bytia a nebytia, existencie a neexistencie? Človek premožený smútočnou pietou sa v týchto chvíľach zakuklí do seba, ponorí sa do nedoziernej tajomnej hlbočiny svojho ľudského ja a v snahe precítiť a pochopiť polaritu života a smrti sa celou silou svojho intelektuálneho a emocionálneho potenciálu, pripomínajúceho ťažko zmerateľnú energiu mohutného elektrického výboja, zavŕtava do jej podstaty. Snaží sa poodhaliť odveké tajomstvo, riešiť rébus života a smrti.
Márne. Hranica medzi nimi je nepreniknuteľná. Tmavá, nezboriteľná bariéra. Nepresvieti ju ani infračervené svetlo, nerozborí ani všeničivý lasserov lúč. A tak sa musíme s celou našou vedou pokorne skloniť pred tajomným majestátom smrti. A súhlasiť s tým, čo svojho času vyhlásil nemecký filozof Hans Driesch, keď poznamenal, že jeden – jediný nebožtík, čo by k nám prišiel z onoho sveta, by nám dal viac, ako nám dáva celá naša kultúra, veda i s filozofiou dohromady.
Nerád chodím na pohreby. Neuznávam konvenčné verejné okázalé manifestovanie smútku. Smútok, práve tak ako láska, je hlboko intímny cit a možno ho najhlbšie prežiť osamote. V tichej kontemplácii nad zánikom života sa v duchu rozlúčiť s mŕtvym, blízkym, či menej blízkym človekom, ktorý bol nútene vyradený z nádhernej promenády života. Takto vzdať hold zaniknutému životu, každému jednému, úprimne bez pretvárky, sa mi zdá prirodzenejšie, dôstojnejšie, ľudskejšie. Verejné halasné okázalosti, často bez hlbšej vnútornej účasti, neraz len predstierané, neúprimné, falošné, to nie je ono. Raz na veľkolepom pohrebe istého kolegu som si za chrbtom vypočul rozhovor dvoch verejných činiteľov, ktorí dlhé roky ťažili z obetavej práce mimoriadne agilného mŕtveho učiteľa, doslova parazitovali na nej. Škaredo, nedôstojné priateľov, ho opľúvali ešte pred uložením truhly do zeme.
Ani kary neuznávam. Veľké hostiny, hodokvasy s pijatikou. Sú neraz privčasným vhupnutím zo smútku až do bujarej veselosti. Dobre, že sa smútiaci pozostalí nepustia do spevu. Aj také pokusy som zažil, aj rozprávanie vtipov na kare. Možno sú karové hostiny dobré na to, aby sa trošku rozptýlil smútok najbližších príbuzných, hoci si myslím, že bujará spoločnosť na kare skôr uráža a dráždi úprimne smútiacu rodinu, že príliš rozjarená nálada je aj urážkou mŕtveho. Viem, okázalé pohreby s konvenčnými pozornosťami smútiacich hostí sa stali u nás spoločenskou tradíciou. Lenže ako mnohé iné tradície, umierajú pomaly práce na bezduchú, povrchnú, prázdnu konvenčnosť.
(Pokračovanie o pár dní)
František Bábela
{jcomments on}

































P
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-