Môj krstný otec, matkin brat, roľník a povozník, čo značnú časť života prežil pri vykášaní horských lúk, sušení sena, pasení dobytka a zvážaní dreva vo vzdialených zákutiach Muránskej planiny - dávneho domova medveďov, mi neraz v súvislosti s medveďou tematikou prízvukoval: „Stretnúť medveďa na vrchoch je veľmi ťažko, celý život som sa tade potuloval a nepodarilo sa mi uvidieť ani jediného.“
Ak v tých časoch predsa došlo k nejakej ojedinelej udalosti s medveďom, rezonovala vzrušujúco vo vedomí ľudí dlhé roky, časom sa zveličovala, legendarizovala. Ako chlapec dospievajúci v rokoch druhej svetovej vojny si spomínam na rozprávanie starého otca o tom, ako medveď na vrchoch napadol skupinu ich voľne sa pásucich volov, ako sa voly odvážne bránili a šelmu odohnali. Alebo ako ich, keď s kamarátom viezli vozy plné dreva, sledoval na dlhom úseku, ako za nimi mrmlal a oni, aby ho odplašili, búchali štipákmi po klátoch.
Vo vedomí predošlých generácií figuroval medveď predovšetkým ako vznešený kráľ hôr, ako majestát, výsosť, vynucujúca si úctu a obdiv človeka svojou výnimočnosťou, dôstojnosťou, obdivuhodnou silou, až potom ako nebezpečná šelma. Obidva tieto aspekty vyúsťujú dodnes do tradičného odvekého rešpektu človeka pred medveďom.
Dnes, žiaľ, vnímame my, pospolití ľudia, turisti a milovníci prírody, zberači lesných plodov, medveďa predovšetkým ako nebezpečnú šelmu ohrozujúcu našu bezpečnosť pri voľnom pohybe v prírode, nielen vo vzdialených kútoch horskej divočiny, ale už toť za humnami, za záhradami v chotári horských dedín. Mnohí sa už dnes boja vytiahnuť nohu z domu a zo strachu pred medveďmi sa radšej zriekajú výletov do prírody, záťahov na huby, na maliny. Najmä tí, čo by chceli vychutnávať pobyt v prírode osamote, bez spoločnosti.
Tieto nepríjemné subjektívne pocity, obavy a narastajúci strach z medveďov pramenia bezpochyby z toho, že kontaktov a stretnutí človeka s medveďmi v posledných rokoch pribúda, hoci zase na druhej strane treba priznať, že prípady priameho ohrozenia človeka medveďom sa nemnožia úmerne s nárastom počtu stretnutí s ním. Desí nás proste vedomie, že medveďov je dnes priveľa, že môžeme na nich v prírode častejšie natrafiť, že teda eo ipso môže sa človek ľahšie dostať do kolízie s nimi. Okrem toho s prudkým nárastom populácie medveďov, so zmenami ich početných stavov, ako aj v dôsledku rôznych nepriaznivých rušivých zásahov faktorov civilizácie do ich života, súvisia i zmeny v ich správaní.
Ale pekne po poriadku. Je fakt, že medvede sa v posledných desaťročiach na Slovensku veľmi rozmnožili - v dôsledku ich zákonnej ochrany, čiastočnej od roku 1932 a úplnej od roku 1947. Je pravda, že medveďom hrozilo aj u nás úplné vyhubenie. V roku 1932 odhadovali ich stav v našich horách na 20 kusov, ale o 25 rokov neskôr, v roku 1957 žilo na Slovensku už vyše dvesto medveďov, dnes sa ich počet odhaduje takmer na štvornásobok (800 - 1200 kusov). Medzi odborníkmi sa vedú spory o tom, či je tento početný stav ekologicky vyvážený, alebo už neúnosný.Nezasahujme do sporov odborníkov, nech si to vyriešia na odbornej úrovni. Dívajme sa naďalej na problém z aspektu občana, turistu, milovníka prírody, zberača lesných plodov.
Pri rešpektovaní všetkých ekologických princípov, pri rešpektovaní potreby zachovania patričnej miery populácie medveďov v našej prírode, pri ušľachtilom uznaní práv na existenciu zvieracieho druhu Ursus arctos sa my, laici, domnievame, že medveď je v našej krajine premnožený, že medveďov máme priveľa. Neviem, neviem, či aj dnes majú medvedie jedince zabezpečenú v našej prírode rozlohu stanovišťa v rozsahu
Ak už samotný faktor premnoženia predstavuje nárast ohrozenia človeka medveďom v prírode, do hry vstupujú aj ďalšie faktory, nepriaznivo ovplyvňujúce situáciu. Ide o mnohé rušivé zásahy pretechnizovanej civilizácie do prírodného prostredia - domova medveďa, ako sú: prekotná ťažba dreva s hurhajom ťažkých mechanizmov v horách, rozbujnelá stavba chát po horách, narastajúci ruch z lesnej turistiky, až s chamtivosťou hraničiaci zber lesných plodín, okrádajúci o pôvodnú potravu (maliny, čučoriedky, brusnice) medvediu populáciu. Všetky tieto činitele rušivo zasahujú do pôvodne pokojného životného prostredia medveďa, nezdravo zužujú jeho životný priestor a nepriaznivo ovplyvňujú správanie medveďov, iritujú ich počínanie voči človeku.
A tak tých prípadov, keď sa medveď normálne, neagresívne správa k človeku, keď sa mu zďaleka vyhne, tých bude postupne stále menej. Naopak, bude pribúdať takých prípadov, keď sa medveď správa voči človeku „nenormálne“, útočne. Vyplýva to, po prvé, z neúprosnej matematiky: ak vieme, že sa medveď aj dosiaľ správal k ľuďom agresívne, ak ste ho vyrušili pri koristi, pri odpočinku, ak ste natrafili na medvedicu s mláďatami, takých prípadov vzhľadom na narastajúci počet medveďov bude zákonite pribúdať. Po druhé, možno očakávať, že prípadov nenormálneho správania medveďov bude pribúdať aj v dôsledku spomínaných rušivých zásahov ľudských civilizačných aktivít, ktoré spôsobujú, že sa tieto šelmy stávajú mrzutejšími, nevrlými, trúfalejšími. Spomeňme len prípady „kontajnerových“ medveďov v Tatrách.
Proste, náš strach z medveďov, milí hubári, maliniari, turisti, bude ustavične narastať! Pod jeho tlakom a pod ťarchou skľučujúcej skutočnosti, že azda budete nútení pre medvede zriecť sa výletov do prírody, zatúžite možno po zbrani, po nejakej skladacej puške, šikovnom malom samopale, veľkokalibrovom revolveri a možno budete závidieť poľovníkom, lesníkom, ozbrojeným ochrancom prírody. Tým je hej, keď si vykračujú po hore so spoľahlivou „zabíjačkou“, tí sa nemusia báť ani medveďa, tí môžu potom hrdinsky proklamovať jeho ochranu a popierať jeho premnoženie.
Ale neverte, ani puška vždy nezaručí bezpečnosť človeka. Pravda, závisí to od toho, v rukách akého chlapa sa zbraň nachádza, od jeho nátury. Ale nie vždy. Inak zákon na ochranu medveďov je veľmi prísny, nekompromisný. Každý prípad použitia zbrane, zabitie medveďa, sa komisionálne prísne vyšetruje. Poľovník, lesník, smú proti medveďovi použiť zbraň v sebaobrane v krajnej núdzi, ak ich medveď napadne. Za dôkaz sa pokladá strela do medveďa spredu, do tváre, do hrude. Ak si predstavíte situáciu, že vás medveď neočakávané prepadne, že vás medveď neočakávane prepadne z bezprostrednej blízkosti, že zaútočí napríklad zo vzdialenosti 10-15 metrov, pritom treba brať do úvahy, že ste v takom prípade postihnutý šokom z jeho útoku, neviem, neviem, či by ste dokázali bleskovo zamieriť, či by sa vám - a stáva sa to väčšine napadnutých - neroztriasli ruky. A treba ešte pripustiť, že ak aj stihnete vystreliť, že ho presne nezasiahnete, že okamžite nepadne, že poranený rozzúrený medveď sa vrhne na vás a nedovolí vám výstrel zopakovať. Nuž, strieľajte len v krajnej núdzi, keď sa už šelma rúti na vás!Preto sa ani nečudujem mnohým, ktorí hoci ozbrojení puškou, hľadajú pred útočiacim medveďom záchranu v úteku na najbližší strom. Ako môj spolužiak, lesník z Muráňa.
Koncom šesťdesiatych rokov v októbri sme boli s triedou žiakov zo školy zalesňovať na Voniacej. Bývali sme v chate na Priehaline. Na pracovisko sme chodievali popod blízky Macov vrch. V jedno slnečné pedpoludnie, keď sme už boli zorganizovali línie sadiarov a práca nadobudla rovnomerné spoľahlivé tempo, mi môj lesník zrazu povie: „Poď, odskočíme si sem neďaleko, dačo ti ukážem.“ Z hrebeňa Macovho vrchu sme zostúpili pár metrov dolu severným svahom do utešenej dolinky, či skôr úžľabiny a zastali sme pod neveľkým bukom so symetricky rozkošatenou korunou. Stál na okraji neveľkej čistinky.
„Tu, na mieste, kde stojíme, ma nedávno prepadol medveď,“ oznamuje mi priateľ a so zjavným vzrušením mi vyrozprával nepríjemný príbeh.
„Bol som na obchôdzke, šiel som hrebeňom a spustil som sa sem do úžľabinky, tak ako my teraz, že si trošku oddýchnem. Mám rád toto miesto, pripadalo mi vždy veľmi útulné. Nestačil som sa ani zložiť, keď sa s revom vyrútil na mňa medveď spoza tamtých smrečkov,“ ukazuje na skupinku stromčekov vzdialených od nás asi tridsať krokov. „Strhol som pušku z pleca, v chvate naňho mierim, ale nedajbože ho zafixovať na mušku, tak sa mi ruky roztriasli. A tak hanba, nehanba, vrhol som sa k tomuto buku, zachytil som sa o tento spodný konár a ľahký ako pierko som sa vyšvihol do koruny,“ vykladá mi a opakuje predo mnou oné záchranné úkony vysoký, štíhly, šľachovitý, ani nie štyridsaťročný horár.„Potom som sa posunul o pár vetví vyššie a odtiaľ som sa vydesený díval, ako podo mnou, pod bukom vyvádza, potvora! Šklbal, trhal a rozhadzoval okolo všetko, po čom siahol. Aj tamtie drevá on porozhadzoval po tráve. A mrmlal, zúril bez prestania. Dobrú štvrťhodinu tak vystrájal, nakoniec sa pobral, mrmlajúci, nadol tamtou úbočou.“
„A pušku si mal pri sebe hore na strome?“ pýtam sa zvedavo.
„Ale kde, dolu pod bukom zostala!“
„A nevzal ju so sebou, keď odchádzal?“
„Nie, asi ju zabudol zobrať,“ vracia mi kamarát s úsmevom moju uštipačnú otázku.
„Hej, teraz nám je dobre sa tu uškŕňať, tebe zrejme vtedy veľmi do smiechu nebolo, dokladám uznanlivo.
„Veru nebolo,“ priznáva a zdvihnúc hlavu, zadíval sa hore do koruny buka s preriednutým už do žlta a hneda jeseňou sfarbeným lístím. Ohryzok na chudom krku mu vtom nečakane poskočil. Asi prehltol slinu horkastú od strachu, čo z neho nevyprchal ani po niekoľkých týždňoch od tej hororovej udalosti.
„No a čo si myslíš, prečo asi bol taký nasrdený na teba? Vyrušil si ho pri žraní?“
„Nie, nenašiel som tu nič, keď som potom naokolo terén poprezeral, žiadne zvyšky potravy. Asi len tu medzi smrečkami oddychoval.“
Možno to bol ten istý medveď – zlostník, čo vystrašil a odohnal z práce lesného robotníka, údržbára lesných ciest, lebo k nasledujúcej udalosti došlo asi rok predtým v tej istej lokalite v priestore Priehaliny, len na opačnej, južnej strane pohoria.
Starší chlap pozvoľna postupoval po ceste bukovou horou, na pleci s čakanom a lopatou, tu i tam sa pristavil, prikopal z príkreho svahu trošku zeminy a skália a lopatou pozahadzoval vymyté úseky cesty, vyplavené koľaje, obďaleč zase vyčistil bahnom zanesenú drevenú odrážku vody. Úsek bol veľmi strmý, keď vzhliadol hore pred seba, pripadalo mu to ako cesta do neba, lebo hore asi päťdesiat metrov pred ním nad neveľkou čistinkou - rovinkou zaplavenou jasom horúceho letného slnka žiarila modrastá klenba oblohy a príjemne kontrastovala s navôkol prevládajúcim šerom hory. Odtiaľto odspodu to vypadalo, ako by cesta vyúsťovala priamo do neba.
„Tam hore na rovienke si oddýchnem a pofajčím,“ pomyslel si chlap. Zohol sa, zaťal čakanom do štrkovitého svahu, ale vtom to naňho došlo. Prišla mu zrazu súra. „Asi od tých poľných čerešieň,“ pomyslel si „čo som ich dole nad Pasekami pochvátal.“ Aj sa zastrájal, že to nutkanie prekoná, že už to dáko vydrží, že až tam hore na čistinke si to odbaví. Ba, ešte čo, napadlo ho: „Tam si chcem spokojne oddýchnuť, pohovieť, nebudem si to tam zasmraďovať.“ Pohodil čakan, rozhliadal sa okolo, kde by sa v tej strmine našlo trošku rovnejšie miesto. Zbehol pár krokov späť dolu cestou, odbočil do hory a kľukol si pri malom bučku, takom hrčovitom zákrpku. Ešte sa nestihol tej záťaže zbaviť, ešte kľučal, keď začul a vzápätí aj uvidel, ako sa zhora, z rovienky dolu cestou gúľa poriadne skalisko. „Ký ďas si to tu špásuje, ktorý sprosták ma chce zahlušiť?!“ Dokončil ešte, čo bolo pri tom úkone treba a taký nedogabaný nedočkavo podišiel na okraj závozu, sledujúc pohľadom skalu, čo už bola vybočila z cesty a naberajúc rýchlosť sa prekotnými skokmi rútila nadol riedkou bučinou.
„Somár,“ uľahčil si nahlas a rozhorčene vzhliadol hore k čistine, zapínajúc si nohavice. To, čo zazrel a zároveň i začul, ho zmrazilo. Na pozadí svetlého horizontu, na rozhraní strminy a rovienky sedel vzpriamene ako Budha medveď - obor. Vzápätí namosúrený, mrmlajúci siahol po akomsi brvne na zemi, a to okamžite putovalo nadol smerom k človeku. Chlap od úžasu zmeravel, ale keď zúriaci medveď zaplavujúci desivým revom horu pobehol dolu svahom a ďalšie haluze leteli smerom k chlapovi, rýchlo precitol a dal sa na útek. Nadol strminou. Krížom cez horu, priamočiaro do údolia k horárni. Hnaný strachom, sprevádzaný neutíchajúcim revom medveďa nevnímal veľmi ani ďalšiu skalu, čo zúrivec pohodil za ním, ktorá ho, narážajúc na kmene bukov, dobiehala, len v podvedomí registroval, že smeruje stranou vľavo od neho, že ho nemôže ohroziť. Len keď, ešte stále vystrašený, zadychčaný, na smrť vyčerpaný neobvyklým bežeckým výkonom, zazrel dole pod sebou horáreň, zastal, len vtedy si uvedomil, že aj náčinie, krompáč a lopatu nechal tam v hore. Pri medveďovi. A čože, čert po nich!
Na druhý deň sa vrátil pre náčinie s horárom. Požiadal o trvalú ozbrojenú ochranu alebo o pridelenie pušky. Keďže mu v tom, prirodzene, nemohli vyhovieť, odmietol tam ďalej pracovať. Po dvoch týždňoch, keď strach z neho trošku vyprchal, sa síce do roboty vrátil, ale pokoj jeho duše ostal natrvalo narušený. Strach ho neopúšťal. Keď kráčal horou, medvedia hrozba putovala všade s ním. A medveď v podobe obrovitej sediacej sochy Budhu sa mu ešte dlho a často zjavoval aj v snoch.
A do tretice, ešte prípad z toho istého prostredia, z Priehaliny spod Macovho vrchu. Prípad inak celkom obyčajný, nič mimoriadne vzrušujúceho. Uvádzam ho preto, že je dosť typický pre konanie medveďov, takých solídnych, neagresívnych pri náhodnom stretnutí sa s človekom. Je zaujímavé, že medveď, hoci sluchom zďaleka zaregistruje pohyb človeka v hore a zvuky spôsobené chôdzou a aj čuchom iste zistí, že ide o človeka, jeho najväčšieho nepriateľa, ako by sa chcel aj zrakom utvrdiť o správnosti sluchovej a čuchovej informácie, počká si a odkiaľsi „spoza bučka“ si ho chce obkukať v duchu džentlmenskej zásady: „S kým mám tú česť? Je to veľký, či malý človek, žena, či muž, ozbrojený, či neozbrojený, mám sa ho báť, či nie?“ Alebo robí to len vtedy, keď pre nepriaznivé poveternostné podmienky (zlý vietor) nezíska spoľahlivú čuchovú informáciu? Ktovie.
Sedeli sme v podvečer v chate na Priehaline, v tej murovanej panskej, pre hostí a lesný personál. Len vo dvojici s polesným F.S. A debatovali sme. A popíjali pritom dobrú domácu slivovicu. Viete, ako grády zohrievajú, zmäkčujú dušu a rozväzujú jazyky. Pán polesný, inak málovravný, ale rozvážny a energický človek, vášnivo oddaný svojej profesii, ešte z tej starej gardy poctivých lesníkov, úprimných milovníkov prírody a hory, nepostihnutý remeselným rutinérstvom, takým častým u príslušníkov novšej lesníckej generácie, rozprával o svojich poľovníckych zážitkoch. V pamäti mi utkvel príbeh o jeho stretnutí s medveďom, opakujem, celkom obyčajný, prostý, milý svojou nevinnosťou.
„Bolo to tu, neďaleko,“ spomína pán polesný „šiel som sám s puškou na pleci mladou smrečinou, trávnatá rovná cestička viedla naprieč dlhým svahom rovno po vrstovnici. Prichádzam k miestu, kde sa v pravom uhle križuje s mojou cestou taká istá lesná cestička vedúca z hrebeňa dlhým svahom priamočiaro po zvážnici. Zajtra pôjdeme tadiaľ spolu, ukážem vám to miesto. Zrazu som zistil na ceste vedúcej zhora zo svahu vľavo tesne nad križovatkou tichý pohyb. Pripravil, som si pušku, ticho som ju odistil a utajene sa prikrádam ku križovatke. Zastanem za najkrajnejším smrečkom a spoza neho nazízam na cestu hore do svahu. A vtom som ho zazrel. Stál na zadných a spoza smrečka na okraji cesty nazeral zvedavo nadol. Opacha, viete, tak postojačky mal určite najmenej dva a pol metra. Dívame sa navzájom na seba celkom zblízka, nie viac ako tridsať krokov nás oddeľovalo. Mám ho stále na muške. Potom sa skryjem za smrečok, aj on sa stiahne za svoj. Ostávam v strehu, očakávajúc jeho reakciu. Zaútočí, či odíde? Ešte raz nazriem spoza vetví, zvedavý, či neodchádza hore cestou. Nie, robí to isté, čo ja. Tiež sa opäť vykláňa spoza smrečka, zvedavý na mňa. Asi sa mu páčim. Opäť sa dívame na seba. Registrujem jeho drobné čierne oči. Kuk, žiada sa mi zvolať naň. Ale mlčím. Mlčky a opatrne cúvam rovinkou cestičky s puškou pripravenou na obranu, krok za krokom sa ticho vzďaľujem od nebezpečnej križovatky. Po chvíli počujem, že aj medveď sa posúva hore svahom, vzďaľuje sa od miesta nášho stretnutia. Nuž tak je to, oni sú v hore doma, my sme tu len hostia,“ vyznáva svoju múdru filozofiu pán polesný, odôvodňujúc svoj ústup. Poznamenávam, že nepatril medzi tých, čo sa boja a mušku mával presnú.
Mne tento nevinný príbeh s medveďom pripomína hru rodičov alebo dospelých vôbec s deťmi - batoľatmi. Tú, keď si pred nimi zakryjeme dlaňami tvár a vzápätí sa prekvapujúco odhalíme s pokrikom „kukuk“.
František Bábela
{jcomments on}






























__________________________________________________
Na potulkách prírodou, pri zbere húb a iných lesných plodín, na turistike, ak sa pohybujete v teréne ticho, má človek dosť možností stretnúť sa s rôznou lesnou zverou, natrafiť na plachého zajačika, snoriacu či poľujúcu líšku, osamoteného túlavého diviačika, skupinku jelenej zveri a pri výnimočnom šťastí - či nešťastí - uvidieť aj opatrného maca - samotára.
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-