A čo je to za omyl, čo je to za paškvil, čo my tu dnes žijeme? Kto nás takto záškodnícky zaháňa do záhuby?
Novodobá civilizácia v prevažnom súhrne svojich doktrín je založená na bezduchom ekonomizme, suchopárnom racionalizme a infikuje spoločnosť bezohľadným egoizmom, neľudskosťou, surovosťou. Zaháňa tak terajšieho človeka zo štádia Homo sapiens späť do éry jeho animálnej existencie. A to v čase, keď je naša planéta preľudnená a žiadal by sa opak: nie obnovovať divočinu, ale rozvíjať ľudskosť a na jej základe harmonizovať rozvrátený svet.
Lenže to si nevyhnutne vyžaduje vnímať, posudzovať a žiť život nielen rozumom, ale i srdcom. A to nám dnes chýba, to sa už „nenosí“. Škoda. Škoda preto, že súčasná doba nahráva jednostranne bezcitnému rozumu a naše myslenie je nebezpečne infikované vírusom kalkulantstva. Doba dnes degeneruje naše myslenie a degraduje ho výlučne na „kalkulačné“ – špekulatívne myslenie /myslieť vo svoj prospech/.
Vráťme sa preto, a čím skôr, ku vzájomnej komunikácii srdcom tak, ako to uvádzam v úvodnom oslovení tohto príhovoru. Srdcia sa ľahšie zbližujú ako špekulatívne rozumy s ich kalkulačným myslením. A táto schopnosť a možnosť je práve doménou umenia, teda aj literatúry, poézie i prózy.
Preto vám všetkým ponúkam možnosť zažiť a subjektívne posúdiť pôvab vzájomnej ľudskej komunikácie prostredníctvom môjho a vašich sŕdc, ako ju nájdete v štyroch minicykloch poézie s názvom My a láska, My a svet, My a deti, My a čas a v cykle próz pod názvom Z prírody. Ospravedlňujem sa za myšlienkovú i slovníkovú drsnosť niektorých básní z cyklu My a svet, ale tak mi to spontánne diktovali nasrdené srdce i nasrdený rozum.
A posledné dve pripomienky: l. Nekazte si predspánkovú náladu drastickými básňami Pochod kanibalov a Homo kanibal. 2. Do nového dňa /pri prípadnom raňajšom čítaní/ sa príjemne naladíte s básňami z cyklov My a láska, My a deti, prípadne aj vytlačenou prózou.
P.S. Ďakujem iniciátorovi a hlavnému zabezpečovateľovi tejto edičnej akcie neúnavne obetavému Štefanovi Škovirovi i celému sponzorskému zázemiu Kežmarskej tlačiarne v Kežmarku za možnosť vydať za ich pomoci ďalšiu, už šiestu moju literárnu publikáciu.
Túto knižočku venujem svojmu bratovi Viliamovi k jeho 75. narodeninám i za jeho príbuzenskú obetavosť, keď ako 28 ročný podstúpil bezvýsledný dlhodobo smrteľne riskantný lekársky zákrok pre záchranu našej umierajúcej sestry Magdy.
František Bábela
Pozn. red.: Text, ktorý napísal František Bábela 13. apríla 2009, je úvodným príhovorom k jeho zbierke básní a prozaických textov s prírodnou tematikou Ráno s hrdličkami, vydanej v Tisovci v roku 2009.
| Kedy ... | Kamarát Tisovec | Spánok je synom smrti ... | ||
| /Mierne frivolný text na spôsob ľudovej piesne/ | ||||
| Kedy mi konečne vyznáš lásku? | Tisovec, kamarát, | |||
| Majstrovsky by som si ju zmaľoval | kamarát Tisovec, | Bol som ja zvyknutý vždy veľa spať, | ||
| a teba vkreslil do obrázku. | že ťa mám veľmi rád, | nevediac, čo sa mi môže tak stať. | ||
| nikomu nepovedz. | Dnes viem, že spánok je synom smrti, | |||
| Kedy mi povieš, že ma máš rada? | a tak ma spávať nik neprinúti. | |||
| Veršíky by som o tebe skladal, | A sám neviem prečo. | |||
| najkrajšiu ľúbostnú poéziu, | Neviem nájsť odpoveď, | V spánku sa hneď s tebou začne smrť hrať, | ||
| akou len osláviť možno milú. | prečo som ťa stretol, | preto sa nenáhli zavčasu spať. | ||
| keď je tak veľký svet. | Čím menej pospávaš, tým menší risk, | |||
| Kedy mi povieš, že ma máš rada? | že by si smrť mohla pre teba prísť. | |||
| Aj piesne by som o tebe skladal. | Iba to tak tuším, | |||
| Najkrajšiu ľúbostnú melódiu, | iba to tak cítim, | Preto sa nikdy spať neponáhľaj, | ||
| akou sa patrí osláviť milú, | že bez teba by som | preto ty, muzika, | ||
| by som po celom svete hľadal. | nevedel prejsť žitím. | len ďalej fidlikaj, | ||
| preto nám do rána hraj! | ||||
| Kedy mi povieš, že ma máš rada? | Kamarát Tisovec, | |||
| K tomu obrázku, veršom, piesňam, | že ťa mám veľmi rád, | Aj ty, moja milá, ma neváb spať! | ||
| aj kvietky by som ešte pohľadal, | nikomu nepovedz. | Musíš mi s tým všetkým už pokoj dať. | ||
| najkrajšie možné pre vernú milú. | Ty naša muzika, | |||
| Láskou žiariacu bielu nevinu. | Iste sám dobre vieš, | len ďalej fidlikaj, | ||
| poznáš dnešnú chásku: | smelo nám do rána hraj! | |||
| A vybral by som dve družky biele | Keď nám vlasť rozkradli, | Hraj, hraj, hraj. | ||
| na skusy, | mohli by ukradnúť | |||
| ako mne milá, takisto verné | nám aj našu lásku. | ........ | ||
| komusi: | Tisovec 11.december 2008 | |||
| Snežienku bielu marcovú vernú | Kamarát Tisovec, | |||
| a máju vernú bielu ľaliu. | že ťa mám veľmi rád, | |||
| nikomu nepovedz. | Do Nitry | |||
| K vernosti vernosť, | ||||
| ku kráse krásu spanilú. | Až potom pred koncom, | Kamže ideš, Jonáško, | ||
| A všetko robiť, všetko to robiť | pred posledným zvoncom, | s takou velikou taškou | ||
| z l á s k y p r e m i l ú. | sám svetu vykričím, | a večer – oproti noci? | ||
| že zo všetkých blízkych | ||||
| si mi bol najbližším. | A ja sa tmy nebojím | |||
| . . . . . | ani o polnoci! | |||
| 23.marec 2009 | Že som ťa miloval | Raz, dva, tri, | ||
| po hrob – od kolísky. | ponáhľam sa do Nitry | |||
| ......... | za bratrancom Adamom, | |||
| 8.december 2008 | budem tam až nadránom. | |||





























Prihováram sa k početnej rodine svojich čitateľov, známym i menej známym, svojou šiestou literárnou publikáciou, ktorá je, podobne ako posledné dve pred ňou, zmesou poézie a prózy.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.