starších, mrzutejších, ktorí nemali pochopenie pre jeho roztopašné kúsky.
Ale pekne po poriadku. Začiatkom leta vypustili Nemci do voľnej prírody na Muránskej planine dve ešte neodrastené medvieďatá, jedno väčšie, druhé mladšie, aby tam posilnili rod kráľa našich hôr. Medvede v tom čase síce na muránskych vrchoch boli, ale bolo ich poriedko. Nemci chceli ich chov rozšíriť, rozmnožiť ich. Zvieratá boli získané pravdepodobne z nejakej zoologickej záhrady, alebo z cirkusu; navyknuté na ľudí a na ich opateru, ale na slobodný život v horskej divočine sa nedokázali adaptovať, zrejme mali ťažkosti aj a obstarávaním potravy. Prirodzenú plachosť pred ľuďmi nemali, alebo bola oslabená, a tak ich pracovný ruch koscov a žien - hrabačiek na horských lúkach nejako veľmi neodstrašoval. Priamo na oči sa ľuďom síce neukazovali, ale nepriame kontakty s nimi čoskoro nadviazali svojským zvieracím spôsobom. Viedla ich k tomu prirodzená biologická potreba všetkých živých tvorov - potreba potravy.

Práca pri kosení a sušení sena na vrchoch trvala niekoľko dní. Chlapi, ktorí vyšli hore na prázdnych vozoch, tam aj nocúvali a dozerali na voľne pasúce sa voly, ženy chodievali večer domov, aby zavčasu ráno navarili na celý deň a zrána, ešte za chládku vyniesli celodennú stravu v batôžkoch z bielej plachty hore na planinu. Batôžky poskladali na okraji hory do chládku pod stromy. A tieto batohy - jedlo v nich - sa stali objektom záujmu obidvoch medvedíkov. Nebadane sa k nim prikrádali, batohy porozhrýzali a pokiaľ jedlo - polievku pritom neprevrátili a nerozliali, pochutnali si na nej, no najmä na hlavnom chode - haluškách, varenom údenom mäse, chlebe. A takéto vizitky, spustošené batohy a porozhadzované zvyšky jedla zanechávali po sebe malí mackovia prekvapeným koscom a hrabačkám. Ľudia spočiatku netušili, kto mohol spáchať to pustošenie. Tí, čo boli už raz postihnutí, si dávali lepší pozor na batohy, a tak zbadali aj sliediacich medvedíkov. Medvieďatá, keď sa im prepad nevydaril, keď sa nemohli sami obslúžiť, sledovali zobďaleč, ako si na obede pochutnávajú ľudia a žiadostivo vyčkávali na trošku almužny. Veď boli zvyknutí na to, že ich ešte nedávno ľudia kŕmili. Menšie medvieďa bolo prítulnejšie, smelšie, a tak sa raz pobralo za ženami vracajúcimi sa podvečer z hôr domov a došlo za nimi až na okraj dediny. Ženy prichádzali hradskou smerom od Prednej Hory, tá sa aj dnes tiahne na kúsku pri dedine vyvýšeným svahom ponad futbalové ihrisko, kde sme cez leto denne hrávali predvečerom futbal.

Sústredení na hru sme len v poslednej chvíli zbadali, ako sa čudná chlpatá potvora veľkosti psa rúti z cesty dolu svahom k nám na ihrisko. Nehrdinsky sme v strachu pred neznámym zvieraťom z futbalového boja dezertovali. Na vyprázdnenom ihrisku sa zotrvačnosťou ešte kotúľala smerom k dolnej bráne opustená futbalová lopta. K nej sa rútila tá malá potvora, snažiac sa ju prichytiť labkami a zahryznúť sa do nej. Náš strach sa zmenil zrazu na zvedavý údiv a keď sme sa za ohradou ihriska stihli upokojiť už natoľko, že sme vnímali aj kričiace po ceste idúce hrabačky, ktoré nám oznamovali, že medvedík je krotký a nič nám neurobí, ešte vyplašení sme sa s obavami vracali po jednom na ihrisko, nespúšťajúc oči z medvieďaťa, ktoré sa ako guľa v štýle veľkého futbalového útočníka rútilo s neposlušnou loptou priamo do nižnej brány.

Osmelili sme sa, podišli sme bližšie k nemu, obstúpili sme ho v neveľkom okruhu, odvážili sme sa zvedavo siahnuť naň, pohladkať ho, lákali sme ho každý k sebe ako malé psíča, ale nedalo sa odlákať od lopty, len tá ho zaujímala. Ktorýsi z chlapcov loptu rýchle schmatol spred medvedíkovej papule, zdvihol ju vysoko pred seba, medvieďa sa osopilo naňho, postavilo sa na zadné nohy, prednými sa navalilo na chlapcove trenírky a gánilo len na loptu. Keď videlo, že ju nedočiahne, huncútsky po nej žmurkalo drobnými okrúhlymi očkami a svoj spýtavý nechápavý pohľad prenášalo z jedného na druhého, tretieho a ďalších z nás, ako sme tam okolo neho stáli.

„Inšie nám neostáva, musíme hrať aj s ním,“ zavelil ktosi a vrátili sme sa, každý na svoju polovicu ihriska, aby sme pokračovali v hre na dve bránky, pravda, aj s medvedíkom, nečakaným čestným hosťom nášho zápasu. Medvieďa pobehúvalo bezhlavo za loptou, chcelo ju mať len pre seba, lenže lopta lietala z nohy na nohu rýchlejšie ako ono, upachtilo sa, unavilo a nakoniec rezignovalo. Kapitulantsky zastalo a bezmocné sklamane sledovalo rýchly pohyb teraz už nepolapiteľnej lopty po ihrisku. Prišlo nám ho ľúto a pretože stredobodom nášho záujmu sa zrazu stal náš hosť, prestali sme hrať, loptu sme dokotúľali k nemu, znovu ju zdrapilo labkami, snažilo sa do nej zahryznúť, ale nešlo to, bola pritvrdá a priveľká pre jeho malú papuľku, znechutené a unavené nad ňou triumfálne stálo, ale neprejavovalo už záujem hrať sa s ňou.
„Je unavené, nevládze, uštvali sme ho, nech si oddýchne,“ konštatoval Laco Albíni a zároveň položil otázku: „Nemáte dakto dačo jesť?“

Našiel sa okruštek chleba, tvrdý cukrík, ponúkli sme mu to. Pažravo pohltalo chlebík, pochrumkalo aj cukrík, aj ďalší, čo sa ešte našiel, aj zelené nedozreté jablko. Usúdili sme, že medvedík je hladný, že ho treba nachovať, a tak sme sa vybrali s ním do dediny. Tam, na námestí bol niekoľko dní potom trvajúci medvedí cirkus, v ktorom rolu nenapodobiteľného zvieracieho klauna hral náš Mišo - tak sme si ho pokrstili - a nadšených divákov tvoril všade húf rozjarených detí, ale zvedaví boli na jeho "program" aj mnohí starší dospelí.

Najprv ho zaujali na námestí prázdne kovové sudy od benzínu, uložené pri benzínovom čerpadle. To mal vtedy na starosti miestny hostinský pán Tussay. Z hostinca to mal len cez ulicu, a tak mohol hocikedy odbehnúť obslúžiť náhodného zákazníka, keď videl z hostinca cez okno, že pri čerpadle zastalo nejaké auto. Sudov bolo zo desať. Mišo ich hravo rozkotúľal po námestí, upútavali ho aj svojím valivým pohybom, aj zvukom, prenikavým rachotom, ktorý pri kotúľaní po štrkovitom povrchu hradskej i po ubitej pôde námestia vydávali. Zvukové efekty umocňovali aj nárazy suda na aute, takže námestím to znelo ako hromobitie: pri náraze suda na sud hrozne zahrmelo a zvuk kotúľajúcich sa sudov pripomínal vzďaľujúce sa doznievajúce dunenie hromu.

Mišo sa oddal tejto hre s prázdnymi sudmi s úžasnou vášňou a ako sa zdalo, najradšej by bol udržal všetky sudy v ustavičnom pohybe. Preto sácal raz do jedného, raz do druhého a postupne postrkoval ďalšie, ktoré sa prestali kotúľať. Zatarasil, prirodzene, aj cestu cez námestie, autá vtedy boli síce na ceste zriedkavé, obmedzoval však a ohrozoval chodcov i bicyklistov a zo tri vozy so senom si museli odpratávať z cesty prekážajúce sudy. A divákov na tomto cirkuse ustavične pribúdalo. Tak, to tu ešte nebolo! Medveď v dedine, medveď sám, bez akéhokoľvek cvičiteľa, na vlastnú päsť, robí cirkusové predstavenie nie pod plachtami manéže, ale pod holým nebom. Ani vstupné netreba platiť, divadlo je zadarmo pre všetkých.

Z hostinca od Tussayovcov vychádza sprievodca autobusu Tisovčan Gusto Burian. Vracia sa z večere na železničnú stanicu, odkiaľ vychádza večerný autobusový spoj do Tisovca. Pristavil  sa, samozrejme, pri nás, chcel sa zavďačiť Mišovi cukríkom. Z vrecka blúzy vyťahuje papierové vrecúško, hádže ho Mišovi, ktorého šušťanie papiera upútalo. Jeden cukrík, ten ho schmatne, okamžite schrúpe a vyzývavo čaká ďalší. Dostáva druhý i tretí, potom si sprievodca odkladá cukríky späť do vrecka blúzy. Ale Mišovi, ktorého tri malé cukríky navnadili na bohatšiu sladkú hostinu, sa to máli, domáha sa ďalších. Keď ich od sprievodcu nedostáva, chce si ich vziať sám. Postaví sa na zadné nohy, oprie sa prednými labkami o sprievodcu a jeho pravá laba siaha na ľavá vrecko sprievodcovej blúzy, na to, do ktorého si odložil cukríky. Chlap sa pokúša brániť, odtláča od seba medvedie labky, lenže Mišo už nepozná spásu, vehementne so zvieracou zanovitosťou sa domáha sladkej pochúťky tak nástojčivo a tvrdo, že vyľakaný sprievodca, nevidiac iné východisko z tejto nepríjemnej situácie, keď sa dostal pred zrakmi početného publika do nežiaduceho zápasu s neodbytným zvieraťom, rýchlo vyťahuje vrecúško s cukríkmi z blúzy, hádže ho celé už veru zlostne mrmlajúcemu Mišovi a behom sa uberá na stanicu. Triumfálny škodoradostný smiech davu znie ako potlesk Mišovi.

Medzitým sa už zvečerilo. Len čo medvedík stihol pochrúmať balík cukríkov, dorazila od Spišského na námestia črieda svíň vracajúcich sa domov z paše. Neviem, či Mišo už niekedy mal možnosť vidieť domáce ošípané, ale teraz ho v okamihu upútali. Vtrhol do ich húfu, ktorý sa, pravdaže, splašil, vyľakané svine sa rozbehli na všetky strany, ale v behu okľukou cez celé námestie sa sformovali dva prúdy: jeden ulicou nadol smerom na Revúcu, na nižný koniec, druhý smerom na Tisovec, na vyšný koniec dediny. Medveď sa pobral za tými druhými. Šantivo vyskakoval na ošípané zozadu, zboku, chytal ich papuľkou za uši. Tie vyplašené grúlili, kvičali, každá napadnutá sa snažila striasť sa nepríjemného dotieravca, lenže rozšantené medvieďa bolo vo svojom živle, malo zrejme zo všetkého toho len príjemnú zábavu a neúnavne dobiedzalo do utekajúcich ošípaných, odprevádzalo ich na vyšný koniec. Šťastné boli tie, čo našli útočište vo svojich dvoroch, tie medveď nenasledoval, poberal sa ďalej cestou za stále sa zmenšujúcou čriedou na vyšný koniec. A húf rozjarených detvákov všade za ním.

Pred zákrutou pri kríži smerom na Tisovec si zmyslel nasledovať jednu robustnú prasnicu do dvora Cvernovcov. Mladá gazdiná v pracovnej zástere práve vychádzala z kuchyne na dvor. V plechovom hrnci niesla pripravenú večeru pre ošípanú. Akonáhle zbadala medveďa rútiaceho sa do dvora za prasnicou, vyľakaná stačila akurát pohodiť hrniec plný varených zemiakov a otrubami na dvor a celá bez seba a s výkrikom plným hrôzy vbehla späť do kuchyne. Bolo počuť, ako zamyká dvere kľúčom.

Prasnica našla útočište vo svojom chlievci, ale už sa nemusela báť, Mišo za ňou ďalej nešiel, zaujal ho hrniec ešte pariacich sa zemiakov. Vopchal doň hlavu, oňuchal obsah a pažravo sa pustil do rozvoniavajúcej večere. Musel byť veľmi hladný, lebo si pri žraní ani neoddýchol, len hltal, hltal, akoby sa bál, že mu hrniec vezmú a nedajú mu dožrať. Potom ešte hrniec povalil, vopchal do prázdneho celú hlavu, vylízal ho, spokojný triumfálne nad ním postál, zvedavo zo dva razy ešte doň nakukol, akoby očakával, že sa hrniec azda znovu naplní. Až teraz sa obhliadol po nás, divákoch. Potvora, ale vypadal! Celá papuľa, celá hlava, aj malé uši zababrané od kašovitej večere. Ale svätý pokoj žiaril z tej jeho zafúľanej medvedej tváre, keď si nás, divákov svojho hodovania dokola premeriaval víťazoslávnym pohľadom, akoby chcel povedať: „To bola večera, čo? Ale ste mi závideli!“

Pretože Mišo v ten večer ešte po dedine vyvádzal, zatvorili ho mládenci do maličkej drevenej ozdobnej predsienky vedúcej z cesty na železničnú stanicu do budovy lesnej správy. Tento bočný vchod do budovy sa nepoužíval, bol stále zatvorený, takže predsieň bola vlastne mŕtvym priestorom. Bola veľmi malá, miesta v nej nazvyš nebolo, ale pre medvieďa stačila. Bolo by sa tam iste spokojne vyspalo, keby nie zlomyseľných mládencov, ktorí chceli vyskúšať, či sa medveď naozaj bojí ohňa a otvormi cez latkové ozdobné mriežky ho strašili horiacimi zápalkami a do kožucha mu vtláčali horiace cigarety. Či strach z ohňa, či spôsobená bolesť medvieďa rozhnevali, v zúrivosti rozlámalo krehkú drevenú predsienku a ušlo zo svojho ohnivého väzenia pod horu na Pajtu.

Kde potom spávalo, neviem, ale niekoľko nasledujúcich dní sa zdržiavalo v dedine a nám, deťom, vypĺňalo svojimi kúskami program inak jednotvárnych prázdninových dní. Družný Miško sa nás držal ako kliešť, ale načo zatajovať, aj my sme sa ho tak držali a boli sme hrdí na svojho vzácneho kamaráta. Kam sme sa pohli, on všade s nami. A bol napodiv veľmi spoločenský a učenlivý, prispôsoboval sa nášmu konaniu a ochotne napodobňoval všetko, čo sme robili my. Pravidelne hrával s nami v podvečer futbal, cez deň sa chodil s nami kúpať do rieky, chytať ryby, chodil s nami na túlačky v blízkom okolí dediny.

A kamkoľvek sme sa s ním pohli, všade vzbudzoval prirodzenú zaslúženú pozornosť, stával sa vyhľadávanou atrakciou. Nám imponovalo, že nás už pozná, aj poslúchať vedel, no najochotnejšie za odmenu, za kúsok potravy, za maškrtu. Pred ľuďmi sme sa s ním vystatovali, akoby sme ho boli my vycvičili, bojazlivých sme ubezpečovali, že im nič nespraví, radili sme im, ako treba a ním zaobchádzať. A svet sa z neho tešil, ľudia ho zasypávali rôznymi dobrotami, maškrtami a jemu sa to tiež páčilo, predvádzal sa, šantil a hodoval ozaj ako bezstarostný rozmaznaný medvedík princa.

Kúpať sme sa v to leto chodili do riečky na Spišskom neďaleko od futbalového ihriska a keď sme si zmysleli hrať s Mišom futbal aj v popoludňajšej horúčave, zavše sme sa odbehli zmočiť do studenej riečky a potom sme  pokračovali v hre. Lúka medzi ihriskom a potokom riedko zarastená starou jelšinou nám slúžila vtedy ako kúpalisková „pláž". Kúpať sem sa chodievali aj niektorí dospelí z miestnej honorácie úradníkov, lesníkov, obchodníkov. Pamätám sa na prípad známeho obchodníka. Muž asi tridsaťpäťročný, trošku pri tele, biely, neopálený, v trenírkach, zvedavý na nášho Miša, prišiel na lúku medzi nás chlapcov a chcel nadviazať s medvedíkom kontakt, pozabávať sa s ním. Ponúkol mu rožok, napolitánky, pohladkal ho, poláskal. Kým sa Mišo napchával dobrotami, bol pokojný, krotký, ale keď mu prestali dávať, dožadoval sa, ako sme to už videli, ďalších dávok a začal byť dotieravý, nepríjemný. Tak aj teraz. Keď mu štedrý obdivovateľ už nemal čo dať, začal ho oblapkávať, oňuchávať, skúmať, siahol mu labami na trenírky, takmer mu ich stiahol z tela a pritom ho ostrými pazúrikmi trošku poškriabal po nohe. Krvavý škrabanec a pokračujúce medveďovo dobiedzanie, proti ktorému bol „fajnový" obchodník bezmocný, iste aj obava z ďalších možných škrabancov od medveďa, ktorý chápal tento "zápas" už ako šantivú hru a mienil v nej náruživo pokračovať, neberúc ohľad na toho, čo ho pred chvíľou počastoval dobrotami, prinútili vyľakaného muža na panický útek.

Ale to bola chyba. Medveď prijal výzvu na naháňačku a pustil sa za bielym kyprým natriasajúcim sa telom v trenírkach. Zdalo sa, že ho ani nechce chytiť, len trošku popreháňať, pošantiť vo dvojici s človekom, ktorý pred ním uteká, preto si ho nechával s malým odstupom tak na krok - dva stále pred sebou, aby čím dlhšie mohol vychutnávať pôžitok z prevahy prenasledovateľa nad prenasledovaným. Ten, na prekvapenie nás všetkých, bral tento beh smrteľne vážne, hádam sa bál, že ak ho medveď dochytí, naskutku ho zožerie, preňho, to bolo v jeho vydesených očiach vidieť, bola táto šantivá medvedia naháňačka niečím ako beh o život, preto sa neustále krútil okolo vysokých jelší, medveď do kruhu za ním. Chlapovi už dych nedochádzal, keď tu ktosi spásonosne zakričal: „Na strom, vylezte na strom!“ Telo v trenírkach sa vrhlo na jelšu, napodiv rezko sa vyšplhalo po kmeni na hrubší bočný konár, tam zadychčané zastalo, aby si oddýchlo a zhora víťazne sledovalo medvedíka, ktorý rozihrane ďalej krúžil okolo stromu.

Triumf človeka nad zvieraťom netrval dlho. Medveď pod jelšou zrazu zastal, vzhliadol hore na svoju obeť a rozhodol sa tiež pre šplh na strom. Keď to chlap na konári videl, zdúpnel od strachu, v panike zrakom rýchlo premeriaval výšku, v ktorej sa nachádza, pomýšľajúc na núdzový zoskok na zem, ale tie dva-tri metre nad zemou sa mu zdali priveľa, neodvážil sa zoskočiť. Silne sa prichytil o konár, odhodlaný nohami odrážať ďalší útok medveďa. Ale to nebolo treba. Medvedík sa po opačnej strane kmeňa vyšvihol ako vystrelený hore do vetví, nevšímajúc si ani prestrašeného obchodníka a smeroval hore, vyššie. O pár sekúnd, objímajúc pomerne tenký vrcholec jelše, sa knísal na ňom zo strany na stranu a víťazoslávne, šantivo gánil zhora na húf rozosmiatych ľudí na lúke. Kochal sa týmto pohybom, zotrval tak dlhšiu chvíľu, čo využil muž na konári pod ním, spustil sa rýchlo po kmeni dole a s viditeľnou úľavou sa poberal ku kôpke svojich šiat na tráve, rezko sa obliekol a urazene zahanbený odchádzal z pláže.

Medveď na vrcholci jelše vyvádzal ďalej, už sa nekýval iba zo strany na stranu, už opisoval s riadne ohnutým vrcholcom kruhovitý pohyb okolo osi kmeňa, až nám tým krkolomným kolotočom vyrážal dych. Tŕpli sme od strachu, báli sme sa, že rozšantené hlúpe mláďa môže každú chvíľu zlomiť prudko ohýbaný vrcholec, zletí aj s ním dole a zabije sa. Volali sme naň, lákali sme ho dole, ale nereagovalo. Dalo sa zlákať len vtedy, keď sme sa - skupina chlapcov - pobrali behom k potoku a v behu sme ho pozývali: „Mišo, poď sa kúpať, poď s nami!“

Akoby nám naozaj rozumel, náhlivo sa spúšťal z jelše, my sme zastali, aby sme naňho počkali. Čerta nám rozumel, videl nás v húfe utekať, a tak sa ponáhľal za nami, veď v partii utekajúcich nemohol chýbať. Zamiešal sa v behu medzi nás a oháňal sa, bežiac, papuľou raz vpravo, raz vľavo, snažiac sa zachytiť o nohy utekajúcich chlapcov. Dobehli sme k riečke, poskákali sme do vody a začali sme sa vzájomne špliechať. Aj on. Ale cápal labou po hladine vody smerom k sebe, preto mu malé gejzíry vody špliechali po papuli, vytryskovali do očí, ale nedbal na to, trepal labkami po vode vytrvalo ďalej. Len v krátkych prestávkach, keď sme prestali šermovať rukami, aby sme si vydýchli, prestal mlátiť vodu aj on. Žmurkal na nás drobnými hnedými očkami, do ktorých mu z tela stekali ešte pramienky vody, akoby sa spytoval, čo ďalej.

Bolo aj to ďalej. Začali sme chytať ryby. Pstruhov v tých časoch bolo u nás ešte neúrekom. Chlapci sa rozliezli po rieke a opatrne ohmatávali oboma rukami otvory pod väčšími kameňmi, vo výmoľoch pri brehu pod koreňmi jelší. A zase sa pridal aj on. Bol učenlivý, koťuha jedna! Vopchal labky pod hociktorý kameň uprostred rieky v protismere z dvoch strán, ale čerta hľadal ryby, tie ho nezaujímali!  Uchopil kameň oboma labkami, vydvihol ho z vody a z celej sily ho odhodil na iné miesto. Raz pohodil kameň odspodu, inokedy ho vydvihol nad hlavu a praštil ním do vody, nerešpektujúc žiadne bezpečnostné zásady. Ohrozoval nás na zdraví, mohol nás dokaličiť, i zabiť. “Mišo, nežartuj, ty potvora mokrá, chlpatá. Maj rozum, to už nie je hra!“ Rýchlo sme povyliezali z koryta rieky na trávnatý breh, aby sme unikli z dosahu jeho kameňopaľby. Chvíľku sa dal ešte unášať vlastnou vábivou hrou, ale keď si uvedomil, že ostal vo vode sám, vyštveral sa na breh za nami, očakávajúc asi od nás ponuku ďalšieho zaujímavého programu.

A zaujímavých vecí bolo naokolo vždy dosť. Pre hravé medvedie mláďa, ktoré na potulkách s nami objavovalo svet, bolo zaujímavé všetko. Na prechádzkach po lúkach ho upútavali lúčne koníky, žaby ukryté v trávnatej vlhčine, poletujúce motýle, bzučiace čmeliaky. Všetko, čo sa pohybovalo, vzbudzovalo jeho pozornosť a zvedavosť, všetko sa usiloval poznať svojím zvieracím spôsobom, všetko musel oňuchať, dotknúť sa labkou a ak sa dalo, pohrať sa, pozabávať so živým objektom svojho záujmu.

Raz sme ale natrafili v priekope pri hradskej na veľkú ropuchu. Vyplašili sme ju, poskočila pred nami a zostala nehybne sedieť v tráve. Pre Miša zrazu prestalo existovať všetko ostatné, ropucha ho upútala natoľko, že nereagoval na našu výzvu ísť ďalej, chceli sme totiž predísť možnosti, aby ju medvedík labou rozpučil. Nedal sa už od nej odlákať a na tom, čo potom s ňou vyvádzal, sme sa mali popukať od smiechu. Bojazlivo a opatrne, so zmesou údivu a zvedavosti v očkách, sa k nej z kroka na krok približoval, snažiac sa jej totožnosť identifikovať svojím ňufáčikom, ale akonáhle porušil prirodzenú dištančnú vzdialenosť a dostal sa k nej takmer na krok, ropucha zrazu odskočila - urobila len jeden skok smerom od neho, no Miša jej skok tak desne vyľakal, že sa v panike vrhol zo tri skoky späť dozadu a v tom náhlení sa skoro prekoprcol. Ale hneď sa spamätal, udivený zastal s pohľadom upretým na ropuchu, znehybnel, akoby rozjímal o niečom veľmi vážnom. Strach však ustupoval zvedavosti a medvieďa sa krátkymi krôčikmi, plíživo prestupujúc z nohy na nohu, opatrne posúvalo opäť späť k ropuche. Tentokrát sa k nej priblížil viac, takmer sa jej dotkol ňufákom, keď ropucha znovu uskočila a vyľakaný Mišo cúvol tiež, ale už nie tak panikársky a nie tak ďaleko ako prvýkrát. Napriek jeho stále väčšej odvahe sa jeho zoznamovacie pokusy s ropuchou s obojstrannými odskokmi od seba ešte viackrát zopakovali. Po piatom - šiestom pokuse Mišova odvaha vzrástla natoľko, že na ropuchin únikový skok už nereagoval cúvaním, ale posúval sa hneď smelo za ňou a do hry zapojil svoje labky. Už sa ju nesnažil oňuchávať, ale chcel sa jej dotknúť labkou. Po prvých dvoch - troch bojazlivých pokusoch, keď ropucha zakaždým stačila pred jeho labou odskočiť, ju zrazu, zmeniac rytmus pohybu, prekvapil bleskovým výpadom a jeho laba ju zasiahla. Ropucha urobila nútený kotrmelec, znovu trošku poskočila a medveď, uvedomiac si svoju prevahu nad bezmocnou ropuchou, zaútočil znova, znova udrel labou, ropuchu odhodilo a Mišo v útoku pokračoval. Bol by ju, rozihraný a vybičovaný ťažko ovládateľnou gurážou navnadeného lovca, rozpučil. Aby sme predišli krvavej masakre, zakročili sme. Ropuchu sme rýchlo poprikrývali odtrhnutými veľkými lopúchmi a medvieďaťu sme zabránili v ďalšom útoku.

Mišo bol vzácnou atrakciou aj pre autá prechádzajúce našou dedinou. V lete bol dosť frekventovaný smer na Červenú Skalu, nie síce v takom rozsahu ako dnes, ale ojedinelí mototuristi naši a často aj Maďari z juhu od Jelšavy, od štátnej hranice smerovali do Vysokých Tatier. Keď auto zastihlo našu výpravu s Mišom na ceste (najčastejšie sme sa s ním zdržiavali na futbalovom ihrisku a často sme putovali s ním práve hradskou smerom na Červenú Skalu), takmer každé zastavilo, zvedaví pasažieri povychádzali von, obdivovali medvieďa a ponúkali mu rôzne dobroty. Mišo zvyknutý na ľudí sa potom predvádzal, vystrájal ako klaun, svojimi kúskami vzbudzoval obdiv náhodných divákov, vyvolával smiech a kým ho všeličím možným častovali, neprestal sa producírovať.

Raz popoludní zastavilo pri nás auto a maďarskými turistami. Vystúpili z neho dvaja muži a dve ženy. Jeden z chlapov vedel obstojne po slovensky, a tak sa nás zvedavo vypytoval, čí je to medveď, odkiaľ ho máme, čo s ním robíme, čím ho chováme. Naše odpovede prekladal do maďarčiny svojim trom spoločníkom. Maďari ponúkli Mišovi najprv "kifli" (rožok), potom nejaký koláč, marhule a nakoniec tabuľku čokolády. Aj nám sa veru nad takými maškrtami zbiehali sliny v ústach, veď čokoláda napríklad bola v tom období – v rokoch vojny - výnimočnou vzácnosťou, nebolo ju možno kúpiť v obchode. Ale Mišo, dúfam, nepobadal, že mu tie lahôdky závidíme, pažravo všetko pohltal a zvedavo zízal, čo ešte dostane. Dostal ešte koláča a zopár marhúľ a s našimi hosťami sa hneď skamarátil. Staval sa pred nimi na zadné nohy, oblapkával ich, šantil, obskakoval okolo nich. K slovu sa dostal aj ich fotografický aparát, odfotografovali si Miša separátne i s celým naším húfom detí, ja som zase "odcvakol" Miša s nimi. Pobudli s nami dobrú štvrťhodinu, potom sa poberali ďalej. Pohladkali aj Miša a keď už sedeli v aute, otvoril ešte šofér predné okno na dverách a pozýval Miša do Tatier. Ten si stal ako vycvičený závozník na stúpačku k otvorenému oknu (niektoré vtedajšie osobné autá mali popod oboje dverí vodorovnú stúpačku), jednou labou sa pridržal zatvorených dverí a druhou začal siahať cez spustené okno dovnútra, dobiedzal ňou do šoféra. Šofér dlho odrážal Mišovo "láskanie", chcel už naštartovať, vyzýval Miša, aby zostúpil zo stúpačky, odtláčal ho z nej, ale Mišo chápal šoférove gestá ako výzvu k ďalšej hre a šantil ďalej. Zrazu sa mu zapáčila plechová húkačka - tá vo vtedajších autách vyčnievala v prednej časti auta pred šoférom von. Ohmatával ju labou, oňuchával, skúšal jej odolnosť aj zubami. Šofér už mal toho dosť, začal byť nervózny aj z odďaľovania odchodu, ale Mišo nie a nie prestať s prehliadkou auta. Jeho záujem sa teraz preniesol dovnútra auta, cez otvorené okno ohmatával volant a rôzne spínače na prístrojovej doske, "hladkal" labou aj vodiča, siahal mu na hlavu, na vlasy, takže ten musel uhýbať, odkláňať sa od Miša až nad susedné sedadlo vpredu, aby uhol pred jeho láskajúcimi pazúrmi. Vtom dostal niekto z nás nápad. „Zatrúbte!“ poradil šoférovi. Šofér stlačil rukou hruškovitú gumenú časť húkačky pri volante, prenikavý ostrý zvuk rozťal vzduch a - na Miša to platilo! Ako strela zoskočil z auta a v panickom strachu trielil do poľa. Odbehol hodne ďaleko a zastal v zeleni zemiakov. Tí v aute, aj my všetci sme sa š1i rozsypať od smiechu nad Mišovým "hrdinstvom“. Šofér ešte raz zatrúbil, Miša to znovu vyplašilo a odbehol ďalej do poľa. Auto konečne naštartovalo, Maďari nám zakývali a napriek malej nepríjemnosti so zdržaním odchodu dobre naladení opúšťali miesto pre nich iste pamätného stretnutia s malou potvorou – medveďom.

Aj pre nás, chlapcov, sa tých niekoľko pekných prázdninových dní, ktoré sme strávili so šibalom medvedíkom, stali pamätnými. Veď také zážitky sa v živote sotva zopakujú.

A ako to všetko skončilo, čo sa stalo nakoniec s Mišom? Lesníci ho chytili a vyviezli naspäť do hôr. Lenže Mišo sa znovu vrátil do dediny. Znovu ho odtransportovali ďaleko na planinu, ale on znovu prikvitol do obce. Potom kompetentní vyniesli strašný ortieľ: pretože medvieďa nechce žiť v hore a pri svojich návratoch do dediny narúša pokoj ľudí, treba ho zastreliť! Aj ho zastrelili. My, chlapci, Mišovi kamaráti, sme sa to dozvedeli, až keď už bolo po všetkom. Nechceli sme tomu spočiatku ani veriť. Len keď nás jeden z kamarátov presvedčil, že veru je to tak a uviedol aj miesto v hore, kde sa to stalo a kde zastreleného Miša zakopali, prijali sme túto zvesť ako fakt. Bolo nám chudáka Miša strašne ľúto, dlho sme za ním smútili. A kamarát Vlado dlho potom ešte nivočil nášho rovesníka, syna horára, ktorý ten ortieľ na Mišovi údajne vykonal.

František Bábela
Fotografie: archív F.B.

{jcomments on}