Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 10. časť Doporučený
Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
10. časť
Farár Michal Stanko sa po chvíľke spamätal. Pritúlil ušpineného a usopleného Paula, z trávy vybral prázdny demižón a jemne ho donútil, žeby chlapec vykročil zarovno s ním. Akoby sa nič nebolo stalo, opýtal sa ho s mierom v hlase:
„Paulo, a kde si sa ty vlastne vybral?! Lebo ja idem – ako vidíš – do kúpeľov, ku prameňom, nabrať vodu z Ferdinanda.“ Jeho pokojný tón priam zasiahol rozháranú dušu chlapca. Ten - akoby sa hanbil, iba sklonil hlavu, zhrbil chrbát a veľmi odovzdane nasledoval farára.
„Už som mal byť pri bahne. Istotne bude so mnou zle,“ vyhŕklo z
„Ále, Paulo,“ usmial sa chlapcovou predsa ešte len detskosťou pobavený farár Stanko. „To bahno nie je na krásu, to bahno je pre zdravie! Pre tých, ktorých bolia kĺby, majú lámku, a všetko sa mi tak vidí, že i nejaké iné choroby. Prečo sa ty na to neopýtaš, napríklad starého Viktora. Iste bude viac vedieť.“ Vysvetľoval, či napomínal farár. Viktor v bahenných slatinách bol ako doma. Od malička.
„Možno aj vie, ale my sa nestačíme rozprávať. Ešte by nás počul pán Štróbel. Kričí po nás, dokonca i na starého Viktora. Že si najme silnejších..., už len neviem, kto by viacej vydržal ako my dvaja?!“ Tváril sa dôležito a pokračoval:
„Ešte Viktorovi ako tak zaplatí, ale mne vraj peniaze netreba, môžem byť rád, že sa v kúpeľoch najem. Tak vykrikuje..., “ z takých rečí bolo do plaču nielen samotnému Paulovi, ale i farár mal čo robiť, žeby mu načisto nestiahlo hrdlo. „A ani to by som nedostal, nech nie kuchárok v kúpeľnom paláci. Poznajú ma. Sú aj také, čo ma vyženú ale aj druhé, čo mi dajú toľko, čo nikto nevidí. Najviac Margita...,“ rozhovoril sa veselšie Paulo.
Kňaz bol rád, že sa dieťa upokojilo. Zvažoval, ako zvrtnúť rozhovor tým smerom, ktorý ešte pod alejou navodil rozzúrený Paulo. Ten ho pokojným tónom predbehol a aj prekvapil:
„Pán farár, nenaberajte z Ferdinanda, radšej z Andreja – to je ten najlepší prameň aký poznám!“ a tváril sa aspoň chvíľočku veľmi dôležite.
Vykračovali von z dediny a ani sa nenazdali, už boli na lesnej ceste ku kúpeľom. Dôverne ju poznali, možno ten menší viac ako starnúci kňaz. Keby ich kto počúval, mal by pocit, že si vyšli na výlet. Malý a veľký muž. Obaja mali pred sebou dva-tri kilometre chôdze a dôležitý rozhovor chlapov, na ktorý bola práve teraz a tu, v nádhere božej prírody, jedinečná príležitosť. Aspoň tak si to myslel farár Michal Stanko.
„Len ako začať?“ zvažoval v duchu, „... aby som to dieťa nerozrušil, a aby mi, nebodaj, neušiel.“ Lebo les, hora, ktorú Paulo dôverne poznal, dávala ku tomu jedinečnú príležitosť.
„Mal som toľko rokov ako ty, Paulo,“ začal farár. „Nemáš viac ako dvanásť, však nie?“ Opýtal sa, ale na odpoveď nečakal. Nebolo potrebné. Pokračoval:
„Na rozdiel od teba som mal matku, otca a veľa súrodencov..., i Karolínu – tú i ty poznáš, však?“
Paulo vytreštil oči, ale mlčal. Rozprávanie farára začínalo celkom zaujímavo. Ako nejaká rozprávka, nejaký príbeh. A to mu nikdy nikto nerozprával. Možno sem-tam starý Viktor, lenže žiadne vyprávanie nedokončil. Bola drina, nebol zvyšný čas, a všade striehli prísne oči a i uši pána Štróbla.
„Počúvaš ma, chlapče?“ overil si kňaz jeho pozornosť. Po malej chvíľke mal všetko premyslené a spôsob ako získať dôveru priam zdiveného chlapca sa mu už na prvý pohľad pozdával.
„Hej, počúvam, pravdaže vás počúvam, pán farár,“ pokorne odvetil Paulo. Viac sa nedopytoval. Iba čakal, čo bude nasledovať.
„No, bol som just taký ako ty. Malý, slabý, vychudnutý...,“ aj by bol rozprával, ale Paulo mu skočil do reči:
„Ale ja nie som vôbec malý! A ani nie slabý. Veľa vládzem...To bahnisko je aj ťažké, aj mokré, aj smrdľavé...! Ale vládzem. Musím vládať, lebo...,“ Paulo sa priam oboril. Vyrušeného farára chlapcova výhrada iba prekvapila, ale iba sa pousmial:
„Pravdaže si chlap, keď to dokážeš,“ pochválil ho, a zvážnel. „Bol som chorľavý. Otec ma chcel dať do učenia, aby som sa čím skôr vyučil remeslu, žeby som zarábal a tak pomáhal veľkej rodine. Ibaže ja som nevládal. A zďaleka nie toľko čo ty!“ a objal chlapca okolo pliec.
Ten sa ešte viac zhrbil. Preletelo ním príjemné chvenie, ktoré nikdy nepoznal. Nehladkali, neobjímali ho, iba čo hrešili. Príjemná láskavosť chlapskej autority, rovnaký krok a iba v náznakoch akási spolupatričnosť dvoch zreteľne nerovnocenných pocestných.
„Otec si už nevedel rady. Vláčil ma po dedinských liečiteľoch, doktoroch a jeden z posledných a za posledné otcove peniaze mi dal biely prášok. Iba jeden, či dva..., že vraj viac mi už treba nebude. Že do rána ťažko vyžijem. Nešťastný otec ma na furmanskom voze, zabaleného v starých handrách viezol domov umrieť. Lebo na suchoty sa aj vtedy zomieralo.“
Farár sa na chvíľu odmlčal. Ani nie preto, žeby sa musel rozpamätúvať, ale samému mu prišlo akosi clivo. Až teraz si uvedomoval bezmocnosť otca a úplnú beznádej večne chorľavej, zrobenej matky.
„Nezomreli ste, pán farár...?!“ Spýtavo vyvrátil hlavu započúvaný a rozprávaním poriadne zaujatý Paulo. Farár sa pousmial a na odľahčenie položartom odpovedal:
„Asi som nezomrel, keď som tu, keď si tu tak parádne, ako dvaja chlapi, vykračujeme...“ Potom odrazu zvážnel.
„Otec už-už obracal voz, že ideme domov,“ pokračoval farár. Potom, bez dychu, bez čo len náznaku záujmu o chlapcovu reakciu, na dlhom kuse cesty do kúpeľov, Michal Stanko vyrozprával malému Paulovi, synovi Rózy Talbert, celý príbeh o veľkom poľskom židovi – doktorovi, ktorý ho nielen liečil, ale aj vyliečil. O židovskom lekárovi, ktorý bez nároku na akúkoľvek odmenu uzdravil kresťanského chlapca. Michal Stanko - bez toho, žeby sledoval Paulovu pozornosť - povedal i to, že ten doktor, ten obrovský poľský žid ho poslal i do škôl.
„Že by som bol múdry a vzdelaný...,“ prízvukoval. „A keďže si kresťan - nechže bude z teba kresťanský kazateľ, hovorieval židovský doktor Emanuel Löwi,“ skončil Michal Stanko svoj monológ. Zostal ticho, zostalo ticho. Akoby v zotrvačnosti kráčali obaja - rozprávač i malý poslucháč - ďalej. Ale asi iba desať, dvanásť krokov.
„To nemohol byť žid, ten doktor!“ do ticha a príjemného šumu pokojnej prírody zvrieskol malý Paulo. „Židia sú zlí, podvodníci, špekulanti..., okrádajú nás! Režú deti a pijú ich krv!“ Vyvalilo sa z chlapčiska s návalom slov i akéhosi zlostného plaču. Vytrhol sa, ešte čosi zavrešťal o tom, že mu to povedala jeho matka, a tá nikdy neklame..., a bol preč. Utekal horou nevedno kam. Iba ako ozvena pomedzi vysokánske smreky doletelo slabé, ale zreteľné:
„... Raz ho zabijem! Aj tú jeho židovskú matku!“
Farár zastal, prázdny demižón spustil na zaprášenú hradskú. Obidvomi rukami si vošiel do hustých šedivých vlasov, akoby si potreboval prekontrolovať fungovanie vlastného mozgu a veľkými dlaňami si zakryl rozohriatu tvár. A oči? Akoby mu zavlhli. Cítil porážku. Prehral. Vyhrala nevraživosť, „zase raz zvíťazila neláska!“ voľačo si pomyslel a posledné slová povedal nahlas. Iba hora počula.
Nielen v súvislosti s poblázneným dieťaťom – hoci, a samozrejme aj s ním – si uvedomil: „Svet potrebuje vinníka. Už ho aj má, akurát bude potrebné pomenovať ho, ukázať naňho prstom! Potom by mal nastať dlho očakávaný, vraj spravodlivý trest!“
Michal Stanko prišiel k prvému prameňu, a ani nie z Ferdinanda, ani nie z Andreja, vodu nabral z prvého, ktorý bol po ceste. „Vraj sa volá Mária,“ povedal ktosi, čo sa tiež skláňal nad vyvierajúcou vodou, ktorá nevoňala – práve naopak. Pach bol čímsi príťažlivý a vôbec nie odpudzujúci...
Išiel ako slepý, ako hluchý. Lebo keby nie, bol by si všimol roztatárenú spoločnosť niekoľkých vážených kúpeľných hostí, ktorým by po pravde ani veľmi nerozumel. Rehotali sa, vykrikovali, spomínali Pešť i Viedeň, pokrikovali zrejme čosi dvojzmyselné a priveľmi zábavné, ale každý v tom svojom mierne podguráženom jazyku - jedni nemecky, iní maďarsky a ďalší šemotili v jidiš... Majetná oddychujúca spoločnosť s neveľmi pôsobivou spoločníčkou, ktorej pôvod bujarým kúpeľníkom zrejme vôbec nevadil. Z náruče do náruče, rozdávala široké úsmevy do červena nafarbených pier, snehovo bielych zubov a jarmočnej krásy letných šiat lacnej krásy. Bol augustový deň, do večera ďaleko a do bieleho rána ešte ďalej. Vidina lahodne hýrivého podvečera, ba hádam i noci bola na dosah. A čo bude ďalej?! To Rózu Talbert nikdy netrápilo. „Tak či onak, uvidí sa! Kúpele fungujú...!“ Mladá žena s ľahkosťou myslenia rozhodovala o svojej prítomnosti. Mala pravdu. Či v zime, či v lete hostí od vzdialenej železnice neustále privážala drožka Eduarda Klimku, tichého, akoby nemého svedka všelijakých spoločností. Aj ten bol z Hobgardu.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-