asi i viac ako trojmetrová drevená žrď, z ktorej ovísali navešané veľké plátenné vrecia plné čohosi... Nič iné v izbe okrem vysokých regálov nebolo. Ibaže v týchto boli naukladané desiatky, ba stovky knižiek, ku ktorým sa vlastne ani pristúpiť nedalo. Z plafóna vrecia, na zemi do výšky naukladané ťažké balíky ktovie čoho. Drevené rolujúce rolety boli neustále zatiahnuté. V izbe bolo ustavičné šero.
Dom tante Ester skutočne trinásť izieb nemal. I s touto len štyri a kuchyňa. Tak či tak, miesta nadostač. Využívali najviac dve, i to sa v nich mnohokrát hľadali. Predsa len, príbytok bol priestranný, pomerne svetlý a najmä vzdušný. Vysoké stropy, dvojkrídlové dvere s mosadznými kľučkami. Takmer všetky okná boli trojdielne, namaľované na bielo, opatrené vonkajším masívnym žaluzím. Výnimočné, ba priam utešené bývanie, a ešte k tomu vo výbornom stave.
Takmer dennodenne v skorú rannú hodinu po dvore pochodoval krivý Hanzi. Jeho chôdza mala ďaleko k maršu, ale je isté, že vždy bola rovnaká. Akoby ho natiahli kľúčikom. Krivkal v rýchlom tempe a hlava na pleciach sa mu s celoživotnou pravidelnosťou nakláňala vždy len na jednu stranu. V tomto rytme vypustil do ohrady sliepky, skontroloval zajace. Hydiny bolo na desiatky. Zbieranie vajec a ukladanie do zvláštnych košíkov pre Indicha – to bola už Johanova úloha. V špajze vedľa kuchyne boli potrebné zásoby - poživeň pre nich, vo veľkej, zadnej komore zásoby na výmenu, či na predaj. S tým sa bolo treba každý deň zapodievať, aby bol poriadok a prehľad. Len tá trinásta – ani nevie kedy si ju tak nazvali – ju už dlhší čas znepokojovala. Ani nie preto, žeby chcela do detailu poznať jej tajuplný obsah, ale chcela mať vo veciach i poriadok i jasno. Domácnosť tante Ester už mala prebádanú, čo jej nepasovalo, toho sa zbavila a ku Esteriným veciam priložila svoje drobnosti z ich pôvodného bývania v meste.
„Ale, veď toho nebolo veľa..,“ vravievala často Hanzimu, ktorý jej pomáhal najviac. Dobrý pomocník! Mlčanlivý, na máločo sa opýtal a keď chcela rozprávať ona, pozorný poslucháč. Tak sa postupom času dozvedel o tých všelijakých vecičkách, že sú vzácne nad zlato, lebo sú z jej, či z ich predchádzajúceho domova.
„... Preto ich tak opatrujem..., nie sú vôbec drahé, ale pre mňa sú veľmi vzácne. Zostali najmä po mojej starej matke. Je v nich kus môjho domova, je v nich kus našej jednoduchosti, skromnosti, ba až materiálnej chudoby. Ale zároveň je v nich úžasný duch osvedčenej židovskej rodiny, v ktorej sa všetci zaoberali vyrábaním, obťahovaním gombičiek, tkaním pestrofarebných šnúrok i všeličím možným, čo patrilo do galantérneho tovaru.“ Vysvetľovala s láskou v očiach i nostalgiou na duši. Hanzi i Johan ju radi počúvali, a to napriek tomu, že chlapec tŕpol v obavách, že jeho drahú mamele zahalí smútok za všetkým drahocenným, čo už v mladom veku stratila. A nebolo toho málo.
„Stará Herta, ktorá mi v meste zvykla pomáhať tomu náramne dobre rozumela. Mala na to veľké porozumenie. Lebo k opatrovaniu drobnôstok netreba obchodného ducha, viac ako nutný je cit. A srdce preplnené láskou. Ani nie tak k matérii, ako k ľuďom, ktoré ju vytvárali.“ O tomto premýšľala a aj teraz rozprávala frau Eva Raubner
„Nič z toho, čo sme priviezli z mesta nebudeme likvidovať! Len sa konečne pustíme do tých mechov v zadnej, v „trinástej“ izbe.“
„A čo s nimi? Spálime?“ opýtal sa opatrne, ale dobromyseľne Hanzi.
„Voľačo spálime, iné necháme Indichovi. Nech rozhodne ako sa s tým dá naložiť. Vieš, Hanzi, že Indich je viac ako vynaliezavý. Napadne ho aj to, čo nám ani na rozum nezíde,“ priam v pohode a v akejsi radosti zo spoločníkov i z toho, že sa konečne odhodlala, vykladala Eva Raubner.
Celé predpoludnie trvalo, kým vyvláčili mechy, miešky, balíky na dvor. Do každého bolo treba nakuknúť. Čuchali, voňali, prehrabávali sa v suchom sienku, ktoré vraj malo silu medikamentu. Kýchali, smiali sa a vŕšili veľkú kopu ľahučkého obsahu, o ktorom rozhodli: „Spáliť!“
Na rad prišli ťažké balíky, ktorých sa predtým nikto z nich ani len nedotkol. Vytrepali zopár na dvor, iné, ťažšie, že rozbalia v izbe. Tak aj bolo. Johan s pôžitkom trhal hrubé obaly z mocného papiera.
„Nerob to silou, skôr rozumom. Všetko bude potrebné znovu zabaliť,“ napomenula ho veľmi vážne matka. Poslúchol.
Iba teraz prišlo prekvapenie. Spod nánosov i prachu, vrecoviny i baliaceho a napokon tenučkého hodvábneho papiera vykukli ťažké baly čierneho glotu, v inom ešte ťažšieho červeného zamatu, v ďalších brokát prvej kvality a nádherných vzorov a najväčšie balíky obsahovali čisté vybielené a vymangľované plátno. Eva Raubner čakala všeličo, ale takýto doslovne poklad nepredpokladala.
„Mať toto všetko v mojej galantérke...! Už by z toho bol parádny obchod...!“ šepkala si.
Hanzi nechápavo hľadel na nádheru, akú jakživ nevidel a Johan, začujúc matkino hlasné rozmýšľanie, vo fantázii už-už videl veľkolepý obchod uprostred mestského námestia, s regálmi plnými pestrofarebných látok, ktoré matka rozmeriava davu spokojných, ba užasnutých zákazníkov.
„Ach, Johanko!“ povzdychla a onemela, keď načala posledný, hádam najväčší korpus. Majetnícky a s citom znalca pošúchala po povrchu pestrofarebnej látky, vystrašenými, či prekvapenými očami pozrela na syna a nepovedala nič viac, iba: „Pravý hodváb!“ Do tváre jej vyskočil zdravý rumenec a celým telom rýchlosťou blesku preletel neopísateľný, podivný strach.
Hanzi čušal. Tušil, že objavili čosi ako poklad, lenže v jeho predstavách poklady mali celkom inú podobu. Ani zlato, ani striebro, ba dokonca ani kopy fajnového jedla a pitia... – tak si to pamätal z rozprávok. Lebo tam končilo poznanie oddaného Hanziho, ktorého svet sa pohyboval vo dvoroch dvoch zvláštnych dedinských príbytkov: fary a domu tante Ester.
Ráno veľký elán, teraz ešte väčší. Odhalenie akoby spustilo novú zvedavosť. Lebo nerozbaleného ešte bolo po kútoch dosť. V drevenej debničke hodvábnym papierom dokonale zabezpečený tenučký porcelán, kuchynský riad, strieborné príbory i iná výbava do majetnejších famílií. Iba ťažko bolo odhadnúť, či, kde a kedy sa toto bohatstvo používalo.
„Tradičná židovská domácnosť, a nie chudobná...! Katowice..., Ester..., Jákob...! Áno, iba odtiaľ môže pochádzať všetko to kóšer náčinie. Tante Ester voľakedy dávno spakovala hodnoty, ktoré neboli zanedbateľné a ak ich aj nikdy nepotrebovala – pravidlá, rozkazy, zákazy či dodržiavané zvyklosti jakživ nezadržiavala - pre ňu bolo dôležité: imanie mala, vlastnila!“ (Svojrázne, ale nie neobyčajné, ani nie ojedinelé, príslovečné rozmýšľanie, či postoj dcéry Starého testamentu?!)
Evu Raubner akoby vtlačilo do starej stoličky. Iste, bola už i ustatá, ale myslenie fungovalo na plné obrátky a veľmi rýchlo prišla na to, odkiaľ môže všetko pochádzať. Desiatky metrov jedinečných látok nevídanej krásy i kvality, celé balíky novučičkého plátna; na stovky by sa dali počítať hodvábne i vyšívané stuhy, fabricky vyrábané „štikeraje“, snehovo biele čipky rozmanitých šírok..., a aby toho nebolo dosť, v najtmavšom kúte – ani pohnúť s ním nedokázali – obrovský balík s dvomi, či tromi druhmi stopercentných vlnených látok najlepšej akosti. „Vystačilo by na desiatky kabátov. Nádhera!“ pomyslela si. Ale nadchla sa iba vnútorne, a čušala.
Možno to trvalo niekoľko desiatok minút kým Johan s Hanzim povyvláčali potrhaný papier i vrecovinu. Po počiatočnom nadchnutí akoby si zvykli na obsah zvláštneho objavu. Potriedili, poukladali, žeby bol vo všetkom nielen poriadok, ale najmä prehľad. V trinástej komnate nezostalo nič, čo by nebolo na očiach. Zostávajúce zariadenie obrovského – určite najväčšieho priestoru v dome – pozostávalo z vysokých regálov, veľmi dávno vyrobených na mieru. Od zeme po strop. Balíky, mechy a miešky boli von a tu sa odrazu ukázali police plné, plnučičké dôkladne naukladaných kníh. To bol pohľad! Úžasné kožené väzby, na chrbtoch každej zlatisté názvy jednotlivých titulov s iste nemenej slávnymi autormi, diela v nemeckom jazyku, hebrejčine; slovníky zo všetkých možných svetových rečí.
„Obsah všetkého nemohol spoznať nik ani za tri životy,“ mrmlala si Eva Raubner ako prezerala regál už zblízka a iba kde-tu brala do rúk veru poriadne zaprášené knihy, ktorých sa nikto celé desaťročia ani nedotkol. Zase si na chvíľu posedela. Akoby sa jej lepšie rozmýšľalo.
„Veď hej, otec tante Ester, teda brat Jákobovho starého otca, bol predsa slávnym katovickým rabínom...,“ v tichu už takmer poloprázdnej komnaty sa jej v mysli prebúdzali spomienky na strohé, ale predsa viac ako interesantné rozprávanie jej drahého Jákoba.
„Čo sa udialo v tej famílii...?!“ Otázka v minulosti pomerne častá, teraz omnoho aktuálnejšia a konkrétnejšia. To sa Eva Raubner nikdy nedozvie. Vzala potrhanú, ale čistú starú handru a s citom, priam úctou utierala knižky rad za radom. Očami blúdila po tituloch, predstavovala si komu na čo boli a keďže mnohým názvom, či dokonca písmu vôbec nerozumela, kombinovala si múdrosť s bohatstvom, tradíciou a poriadkom, hlbokú vieru s porušenosťou ľudského myslenia i konania. Tie knihy predsa mali väzbu s niekým, kto ich nielen vlastnil, ale aj potreboval. Boli, museli byť súčasťou jeho bytia. Nebol to hocikto.
„Žeby tante Ester? Kdeže...!“ a takmer nahlas sa pousmiala. Všetko ostatné ponachádzané patrilo ku nej, ale plné police kníh – to bol už niečí iný život.
Už nemala veľa, a tak vyliezla na starú rozheganú stoličku, že predsa doutiera aj tam, kde zo zeme nedočiahla. Musela sa poriadne ponaťahovať, aby dočiahla aj na tú najvyššiu policu. Nedovidela na ňu, iba šmátrala rukou. V tom z nej, rovno jej priam do tváre zletela malá, ľahučká, ale o to krajšia drevená škatuľka. Zaprášená, previazaná čiernou, už vyšedivenou zamatovou šnúrkou, padala s neveľkým šramotom na zem. Eva Raubner zoskočila zo stoličky a s veľkým rešpektom i nezastieranou zvedavosťou ju zodvihla. Johan už stál pri nej, Hanziho nebolo.
„Vyzerá to na šperkovničku.“ Pomaličky strhla šnúrku a bojazlivo otvorila malé pekné tajomstvo. Na zamatovej podložke, špeciálne vytvarovanej, sa blyšťali dlhé zlaté náušnice s bielymi drobnými – asi že briliantami, a vedľa nich nedotknutý prsteň, tiež s kamienkami rovnakej farby a zrejme i kvality. Obrúčka, tiež zlatá, bohato gravírovaná, ale iba jedna. Zreteľne ženskej veľkosti. Navlečená na čiernej zamatovej šnúrke, ktorá bola natuho zviazaná a ukončená starostlivo urobenou mašličkou. Nedotknuté. Zabudnuté. Neotvárané roky, ak nie desaťročia.
Iba na seba pozreli. Matka, a aj ten jej ešte nedospelý chlapec správne vytušili, že vstúpili do akéhosi odkvitnutého raja červených ruží, v ktorom sa pred rokmi nemohol pohybovať nikto iný ako tante Ester. Nech Eva Raubner lovila v najskrytejšom kúte pamäte, nespomínala si, žeby Jákob bol len slovkom spomenul nenaplnený ľúbostný život svojej tetky. Na tante Ester sa nehľadelo nijako inakšie, ako na robustnú starú ženu svojského vzhľadu, ešte svojráznejšej povahy a nevyspytateľného správania.
Frau Eva Raubner na okamih zostala v rozpakoch. Akoby sa cítila vinná, že prekročila hranicu intimity nebohej tante Ester. Ukazovákom prešla po zlate, briliantoch i zamatke. Nedojali ju zlaté vzácnosti, skôr ju rozrušila pravda, ktorá sa na okamih načrtla, a ktorú by sa hádam patrilo zavrieť a pochovať ku tante Ester. Ešte jemne sfúkla akýsi pomyselný prach, šperky prikryla jemnou zamatovou handričkou a škatuľku zatvorila. Položila ju späť, vysoko na regál. Ešte chvíľu upratovala medzi knihami, pričom v hlave sa jej hemžili poznatky najrôznejšieho razenia. Desiatky mieškov medikamentov, s ktorými by sa v blízkej budúcnosti neopovážila manipulovať - všetky nechala znivočiť. Ale čo ostatné?
Uvažovanie sa krútilo a krútilo - ako na kolotoči: o znamenite uloženej matérii tante Ester teraz už veľmi dobre vedela. Akže pod jednou strechou žila iba so svojím zvláštnym bohatstvom, ktovie či ju nenapadlo uvažovať o tom, kde sa všetko podeje, keď jej už nebude?! Po smrti? Koniec-koncov zbytočná starosť, nepotrebné uvažovanie. Tante Ester na iných nikdy nemyslela.
Pri toľkej práci zabudli i na čas. Všetci traja boli tak zabratí do rozbaľovania, triedenia, likvidovania i nového ukladania, že nepočuli ani obedňajšie zvonenie. Už i hladní zasadli za stôl, že Eva Raubner ponaberá polievku, ktorá zvýšila z predchádzajúceho dňa. Vo veľkom sporáku sa denne kúrilo, a tak pokrm, ktorý od rána stál pripravený na prípecku, bol rýchlo zohriaty. Príjemná vôňa jedla, uvoľnenie po námahe a hŕba nakopená najmä zo zážitkov.
„Ako s tým všetkým naložíme?!“ prekvapujúco sa opýtala matka svojho nedospelého syna.
„Je toho toľko, žeby sme naplnili jeden poriadny obchod,“ ozval sa Johan navidomoči potešený všetkým tým imaním, čo pred nimi ukrývala veľká izba. Že s množstvom haraburdia bude robota, to vedeli. Ale že daromnice sa zrazu premenia na hotové bohatstvo, o takom niečom sa im ani len neprisnilo.
Matka sedela zamyslená, chlapca počúvala iba na pol ucha. Prvé nadšenie pomaličky ochablo a cítila, že ňou začína lomcovať zvláštna nespokojnosť. Alebo žeby to bol strach?!
„O tom, čo sme tu objavili, ani muk!“ obrátila sa i na Hanziho, i na chlapca.
„Naozaj? Nikomu?! Ani pánu farárovi Stankovi...?“ opýtal sa opatrne a s príslovečnou naivitou Hanzi. Johan mal na jazyku tú istú otázku. Ale čušal.
„Nikomu! Povedala som: nikomu! Tak nikomu!“ Vyslovila to rázne a vyšla z kuchyne.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
piatok, 11 február 2011 20:00
Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 13. časť
Napísal(a) Daniela Hroncová - Faklová
13. časť
Ráno vstala matka prvá.
Mala rada skoré rána, obzvlášť tie, v ktorých sa jej núkala premyslená robota, ktorá ju bavila i tešila, a po ktorej bol i viditeľný výsledok. Už dávno – zatiaľ len vo svojej mysli a fantázii – likvidovala tú ich trinástu izbu. Niežeby ich v skutočnosti mali trinásť, ale ako v rozprávkach, jedna bola pomenej navštevovaná, lepšie povedané - vôbec ju neotvárali. Odspodu do vrchu bola založená papierovými vrecúškami, v ktorých boli poväčšine bylinky. Niektoré na kope, iné viseli zo všelijakých provizórne nabitých klincov. Zvláštna bola dlhá,
Zverejnené v
Mamele Daniela Hroncová Faklová
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).