Johan zákaz neporuší, a Hanzi?! Zaiste nie. I keď jeho prostoduchosť mohla urobiť svoje. Ej, Jákob, Jákob, ani nevieš aký by si tu a teraz bol potrebný. Vo veľkom dome tvojej nebožkej tante Ester...! Dvaja tvoji, tí najbližší nesú svoju večnú vinu a pykajú. Zatiaľ ešte len v objavenom bohatstve tvojich predkov. Lenže i tento spôsob trestu sa môže zmeniť. Čo keď zdivený svet objaví útroby tohto domu, ktoré doposiaľ nikoho nezaujímali?! Čajíky, bylinky, mastičky..., či dobré rady doširoka známej tante Ester nikoho nezlákali. Na čo je dobrá taká nevedomosť! Zatiaľ nám zaručila bezpečie.
Lebo veď..., ak sa ukrivdenému davu oplatilo rozbíjať skromnú Raubnerovu galantériu, čo už potom budú robiť v dome tante Ester?!
Nedá sa otáľať. Farár Stanko bude poznať riešenie.
Do neskorého večera bolo čo robiť s kôpkami byliniek, čajíkov, s papundeklovými téglikmi mastičiek, ktoré neboli nikomu na nič. Hanzi si hundral, či s toľkou masťou má pánty natierať a Johan sa na paholkovom dudraní z chuti chichotal.
Eva Raubner si ich nevšímala, dokončievala svoju robotu. Trinástu komnatu dokonale pozametala, kúsky bezvýznamného nábytku, čo sa tam medzi balíkmi objavili, poukladala ako len najlepšie vedela, a tak zariadila takmer novú izbu, ktorá v inom prostredí mohla pokojne slúžiť ako čitáreň, knižnica...?! Nakoniec povyťahovala večne zatiahnuté rolety, dokorán poroztvárala okná, aby do tejto časti domu vpustila nielen čistý vzduch, ale celému svetu ukázala: pozerajte, otvorené skrz - naskrz.
„Nič tu nie je také, čo by sa vám hodilo. Židovkin dom – konečne taký ako ostatné. Bez záhady, bez tajuplnosti...!“ Eva Raubner mala v ten večer pocit, že týmto činom dáva svetu na známosť pravdu, ktorá ju a jej syna obráni.
Zadná komora s tovarom pre Indicha bola tentoraz úplne zaplnená. Všetky balíky s látkami potriedili tak, aby sa nič nepoškodilo a aby to, čo sa dalo rýchlo a dobre zužitkovať bolo poruke.
Prvé čo rozbalila, bolo biele domáce plátno. Na veľkom kuchynskom stole potom celý večer strihala potrebné dĺžky a delila: na košele, na spodné gate, na spodné sukne. Také odstrihnuté poskrúcala a ešte pred večerným kŕmením dala poslať paholkovi:
„Johan, rozbehni sa ešte domov k Hanzimu.“ A už mu pchala pod pazuchu poriadny balík previazaný akousi haraskou. „Zoberieš plátno a iba toľko mu odkáž, žeby si dal našiť u krajčíra nejaké oblečenie. Má odstrihnuté: i na košeľu, i na spodné nohavice. Ak bude treba viacej, že ešte dostane. Po ceste nikomu nič nevykladaj, a Paula - ak že by si ho i stretol - si nevšímaj!“
Spokojná s vlastným rozhodnutím pokračovala v práci. V duchu sa tešila z jedinečnej možnosti pomôcť najchudobnejšiemu z chudobných – vernému a oddanému Hanzimu.
Chlapec poslúchol. Vlastne ako vždy, no tentoraz o čosi ochotnejšie, lebo deň mu prešiel iba v samej robote. Už bol i zvedavý čo sa udialo v dedine. Musí ju prejsť celú, kým sa dostane k Hanzimu. Ten býval blízučko kostola v domčeku na spadnutie.
Frau Evu Raubner robota s delením, strihaním plátna natoľko zaujala, že ani nezbadala kroky po podstení. A to i napriek tomu, že podpätky prichádzajúcej klepkali a tá, nevidiac nikoho, párkrát i nesmelo zavolala:
„Je tu niekto...?!“ a už stála takmer na prahu pootvorených dverí do kuchyne.
Eva Raubner zodvihla hlavu a neverila vlastným očiam. Oproti sebe stáli – v patričnom údive – dve mladé ženy.
Karolína vyšla bočným východom fary a v ruke mala – iba tak, bez koša, či lavóra – dva akési veľké kusy mokrej bielizne.
„Do večera ešte uschne, a ak nie, vyžehlím i vlhké... Treba mi využiť každú peknú slnečnú chvíľu,“ mienila ešte užitočne dokončiť deň. V Hobgarde letá bývali krátke a daždivé. Keď nepršalo, bolo vzácnosťou, lebo medzi horami rýchlo spŕchne a ani búrkové lejaky s poriadnym hromobitím neboli výnimočné. Dokonca i na prahu jesene.
„Pane Bože, ešte sa dolámem...!“ viac povedať nestačila.
Mala plné ruky mokroty a nemala dôvod pozerať pod nohy. Veď išla iba po kamennej podstienke. Lenže práve tam Paulo položil plný demižón kyslej vody a zutekal. Darmo ho Hanzi zachytil, nádobu si ani jeden ani druhý nevšímali a tá zostala rovno pod nohami. Karolína sa veru poriadne zľakla, i čisté obrusy skončili v tráve, ale ona spadnúť, nespadla. A tak pozbierala kusy plátna a vrátila sa do fary.
„Môžem plákať ešte raz!“ hundrala a udivene, i zlostne krútila hlavou. „No! Môžem Bohu Otcu ďakovať, že som sa na tom kamení nedolámala,“ uspokojila samu seba a viac sa nepríjemnosti nevenovala. Koniec koncov, nič sa nestalo, ak práve nepočítala dupľovanú robotu s bielizňou.
V takejto robote ju našiel jej starší brat, farár Michal Stanko. Celý upotený, v tvári červený, s rozcuchanou chlapčenskou snehobielou kečkou prešiel predsieňou do kuchyne ku Karolíne. Už bol aj ustatý. Karolína si však všimla, že okrem únavy ho trápilo niečo omnoho dôležitejšie a vážnejšie. Poznali sa dokonale a mnohokrát nebolo treba ani len ústa otvoriť a vedeli, že nie je všetko tak, ako by byť malo.
„Dnes ti tá cesta na vodu trvala akosi pridlho. A demižón...?!“ začala veľmi jemne, ale s istou dávkou irónie, ktorú si mohla v takejto situácii dovoliť.
„Po prvé, vodu nemám a ani mať nebudeme..., teda vodu áno, ale iba z našej studne. Kyslá voda zmizla,“ začal kňaz vysvetľovať. Veľmi mu ale do reči nebolo.
„Že zmizla voda? Ako to? Vyschol Ferdinand, alebo, nedajbože, všetky pramene?!“ tvárila sa lišiacky začudovane, ale vážnosť jeho argumentom nepripisovala. O demižón na podstienke sa síce potkla, našťastie ho nerozbila a bol tak dobre zapchaný, že sa nevyliala ani len kvapka vody. Demižónik odniesla do studenej komory.
„Nechaj všetko tak, sadni si tu ku mne. Budem ti rozprávať. Nebudeš sa stačiť čudovať,“ začal farár zdĺhavo ale veľmi zaujímavo.
Priam farbisto vykresľovať každý detail toho, čo práve dnes skúsil. Že stretol zúrivého Paula pod alejou, že spolu kráčali do kúpeľov, ako chlapcovi vyprával svoj príbeh, i to, ako - fagan jeden - so svojou zúrivosťou odrazu ufujazdil... Kňaz rozprával o starom Viktorovi pri smradľavom bahne, o čarovnom kúte blízkych kúpeľov, o bezstarostnej až rozprávkovej atmosfére, ktorá zaplnila kúsok ukrytého kraja, v ktorom sa predsa len žilo inakšie ako na obyčajnom vidieku na severe, vôbec nie ľútostivej krajiny. Záver vonkoncom nebol radostný. Chlapca niet a ani nabratej vody. To by nebolo také hrozné, lebo na vodu ešte vždy môže ísť, i chlapec sa v dedine objaví – ak sa už aj tak nestalo, ale čo bude s Paulovým myslením?! Čo bude s dorastajúcou a dospievajúcou chlapcovou dušou ?! To kňaza trápilo nadovšetko.
Medzitým sa popod otvorené okná mihol Hanzi. Iba zamrmlal na pozdrav a nevidel dôvod, aby vyrušoval farára i gazdinú. Iba si všimol, že o čomsi veľmi vážne diškurujú.
„Hanzi, neponevieral sa tu Paulo?“ okríkla Hanziho Karolína.
Síce zakričala, ale v jej hlase bolo veľa láskavosti. Mala ho ľudsky rada. Veľmi rada! Veď táto kalika bola súčasťou ich dennodenného života a bez Hanziho by boli dni omnoho pustejšie, márnejšie. Už to, že sa okolo domu neustále motal, napĺňalo osamotenú Karolínu istotou a vzájomnou spolupatričnosťou so stvorou, ktorá iste takto nerozmýšľala. Lenže od Hanziho to nikto ani neočakával.
„Pravdaže som ho videl. Iba čo sa vliekol. A ťahal plný demižón. Postavil ho doprostred podstienky a chcel zmiznúť. Ale som ho dolapil, lotra...!“ nedopovedal, a že už má naponáhlo.
„A ďalej?!“ nedalo farárovi.
Hanzi strhol zamastený klobúčik bez tvaru a vošiel do kuchyne. Nechcelo sa mu vykladať iba tak, cez okno.
„Sadni si, Hanzi. Dám ti aj niečo prehryznúť... Zatiaľ povedz, čo máš na duši.“
Karolína paholka prívetivo pozvala a už krájala i chlieb i údenú slaninu. Všetko položila pred Hanziho na ľanový biely obrus, ktorý prikrýval veľký dubový stôl.
„Pán farár, s tým chlapcom to neskončí dobre!“ krútil hlavou starý, krivý chlap. „Neviem, čo sa robí vo svete – iste nič dobré - ale kde sa v tom chlapčisku berie toľká zloba, toľká nevraživosť?! Iba duša do neho chodí spávať a ešte má silu zúriť, zlostiť sa. Hej, zdá sa mi,“ zhlboka sa nadýchol a dokončil: „že duša, ...aj tá sa mu zdivela. Na jednej strane pľuje krv, na druhej - bol by schopný zabiť!“
Takto vážne a takto dômyselne nepočuli Hanziho rozprávať už celú večnosť. Dávno tušili - ani jeho hlava a už vôbec srdce, či myseľ - nie sú prázdne, ale navonok ani jedno, ani druhé okoliu neotváral. Dobrosrdečné myslenie bolo uväznené v telesnej, zďaleka nie dokonalej telesnej schránke paholka, ktorý nemal iné meno, iba Hanzi.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}

































14. časť
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-