Róza Talbert. Nie je to dávno, ako sa prisťahovala do dediny i so svojím synom Paulom. Nikto nevedel odkiaľ prišli, iba si prenajali ten najlacnejší, najbiednejší dom - a žili. Osobito: ona svoj roztopašný, ba až hýrivý, laškovný život; chlapec - odkázaný na seba hľadal prácu, domov, potravu a možno i odrobinku lásky. Máločo z toho sa mu ušlo. Hádam najviac ťažkej práce, ktorá zmáha i dospelého a silného, nieto ešte nedorastené, nevyvinuté dieťa a zjavne chudorľavé chlapča.
Frau Eve Raubner až vyrazilo dych. Spamätala sa veľmi rýchlo, lenže prehovoriť nestačila. Na Róze Talbert nebolo vidieť ani zlosť, ani rozčúlenie, nič. Na neistých nohách sa iba mierne zaknísala a so zaťatými zubami, iba pomedzi nafarbené pery zasipela:
„Nevidím tu Paula! Môj syn Paulo tu nie je?!“ a očami kontrolovala každý kút kuchyne. Odpoveď ju veľmi nezaujímala. Eva Raubner stratila duchaprítomnosť, a aspoň že čušala.
„Dobre! Má šťastie, a šťastie máte i vy! Zatiaľ! Môj syn k vám vstúpiť nesmie, ani váš do nášho domu! Paulo má prísny zákaz, rozumeli ste?!“ akoby dokončila, ale ona sa len nadýchla. „ Krvilačných židákov v dedine nestrpíme! Zabijáci, podvodníci, zlodeji! Darmo sa tvárite fajnovo, ste rovnakí! Všetci! Nebudete tu už dlho a z dediny pôjdete svinskou cestou – ty i to tvoje židovské chlapčisko! Postarám sa o to...!“ posledné slová už kričala.
Zvrtla sa na tých labilných vysokých opätkoch, ale ešte predtým si odpľula ako starý chlap pred krčmou, a vykročila. Podpätky rovnomerne klopkali popod okná, potom sa zvuk stratil. Ťažko povedať, kde smerovali jej kroky?! V podvečernú hodinu obyčajne do radostnejšieho sveta kúpeľnej dvorany, ktorou sa dlho do noci niesli tóny klavíra, duchaplné reči elegantných pánov a chichoty bezstarostných dám.
„Nič nie je dôležitejšie u Pána sveta, ako život žida...!“ ... čo mi to v tej chvíľke prišlo na um? Vedomie, či skôr podvedomie vymrštilo jednu jedinú myšlienku, ktorú ktovie odkiaľ vypriadlo, a ktorá zmobilizovala celý môj vnútrajšok. Spamätala som sa v bezodnej osamelosti a ešte väčšej bezútešnosti. Pocítila som: za ten okamžik voľačo zo mňa vyprchalo.
Ej-ha, pokora, tá sa vytratila. Z mojich zmyslov ju vyšmarila hrdosť, povstal vzdor.
Eva Raubner silne potriasla hlavou, ba zatriasla celým telo, akoby sa chcela zbaviť hnusu z rečí, ktoré jej ešte stále hučali v ušiach. Len očami prebehla po priestrannej kuchyni, a keď sa opätovne presvedčila, že niet už nikoho, rozbehla sa ku dverám izby, ktorú mienili užívať len na sviatočný čas.
Nová zvláštna činorodosť jej zabrala veľa času. V domácnosti mala prehľad poriadkumilovnej domácej panej, a tak nebolo treba nič zhľadúvať. S dôstojnosťou, priam slávnostne a naviac dôležito vyberala všetko prinesené bohatstvo jej bývalého domova a začala: Slávnostne prikryla stôl, uprostred sedemramenný svietnik, ku ktorému s absolútnou dôkladnosťou ukladala kóšer nádoby, všetky možné i nemožné riady, nepoužívané veruže dlhú, dlhú dobu. V prvom momente nevedela odôvodniť svoje spontánne počínanie, iba keď už bolo takmer všetko hotové, posadila sa do kútika izby a – vypadli jej veľké, horúce slzy.
„Konečne!“ Povedala sama pre seba, a poriadne nahlas. „Bola som pokorná, presne tak, ako ma to učil môj milovaný Jákob, lenže...! Dosť bolo kompromisov so zlom! Židmi a Izraelitmi sme nazývaní od čias Mojžiša... - tak prečo sa za to cítiť vinnými?! Prečo mám trpieť ja, i to nevinné dieťa...,“ počula vlastný hlas a nechcela veriť vlastným ušiam. Jej hlas bol iným hlasom, jej myslenie vybočilo z dennodenného normálu, čo ju na jednej strane naplnilo hrdosťou, na druhej strachom.
„Keď židia, tak židia! Aj môj dom nech bude domom židovskej matky a jej židovského syna...“ a s úctou i hrdosťou zatvorila oboje krídla veľkých dverí do slávnostne prestretej jedálne. Akoby pre seba, pre nich dvoch s Johanom zatvárala dvere ich neporušeného, čistého sveta, ktorý nedokonalé a aj nebezpečné okolie nesmelo pošpintať.
Johan zaklopal na rozhegané dvere, ale – neozval sa nikto. Potom ešte raz, a omnoho ráznejšie – opäť nič. V dedine domy neboli pozamykané na niekoľko západov. A keď aj, kľúč bol uložený na takom mieste, o ktorom každý vedel, alebo aspoň tušil. Alebo aj žiaden nemali. V ošarpanom domčeku paholka Hanziho nebolo ani zámkov, ani kľúča. Upachtený Johan – samozrejme, že ozlomkrky, letel pol dedinou do briežku, i keď času mal dosť a dosť, ale chlapčenská samopaš mu nedovolila kráčať pokojným krokom dospelého. Rázne stisol starobylú, veľmi jednoduchú kľučku a dvere sa so škripotom otvorili. Skoro sa strepal na vysokom prahu, nepredpokladal totiž, že za ním v nezvyčajnej hĺbke začínala hlinená a nie veľmi rovná dlážka. Musel postáť, aby sa jeho zrak ako tak prispôsobil vnútornému šeru, až potom vykročil z uzučkej chodbičky cez nízke dvere do jedinej priestrannej miestnosti, v ktorej bolo všetko: nepostlatá posteľ, v prednom pravom rohu ťažký dubový stôl, ktorý hádam len nevyrastal z udupanej hliny?! Ešte dve dlhé lavice, ktoré ho obkolesovali z dvoch strán a veľká truhla na šatstvo. V najtmavšom rohu – veľký murovaný sporák, ktorý Johana doslova uchvátil:
„Aj my máme, ale...,“ vytreštil oči údivom. „To je ale ozruta! A čo tá obrovská diera do stropu?“ Čierna, zadymená, tajuplná, vyviedla ho načisto z miery.
Úplne zabudol prečo a načo prišiel. Zakrútené biele plátno bezmyšlienkovito položil na lavicu a dal sa na obhliadku otvoreného ohniska, ktoré jakživ nevidel. Po chvíľke mal čierne šmuhy nielen na rukách, ale aj po tvári a po košeli.
„Mamele ma nepochváli,“ uvedomil si, keď zbadal tmavú škvrnu priamo na bruchu. Chcel si ju rukou oprášiť, ale ešte horšie. Dlaň, ktorou šmátral okolo takých zvláštnych hrncov na troch železných nôžkach, mal ako kominár a fľaky na košeli len rozmazal, ba hádam ešte i zdupľoval.
Všetko nechal ladom, čistučkého plátna sa už radšej netýkal a vybehol z domu. Rozpršalo sa. Poriadny letný búrkový lejak sprevádzaný nielen vetriskom, ale i občasným bleskom a samozrejmým hrmením. Posadil sa iba na podstienku, kde zvykol po večeroch oddychovať mlčanlivý Hanzi. Malá okrúhla stolička na troch nôžkach, z hrubo opracovaného dreva, mu prišla akurát vhod. Že trošku počká, nezmokne a aj búrka, ktorej sa veruže bál, pominie – pomyslel si, neustále uvažujúc nad záhadnosťou pece, ktorú pred chvíľkou objavil.
„Škoda, že nebol doma Hanzi,“ ľutoval v duchu. „Dozvedel by som sa viac..., a možno by ma zobral i na pôjd, ku komínu. Lebo – kde by viedla tá veľká uhľovočierna diera?!“ špekuloval a ani si nevšimol, že vietor tak zosilnel, že husté stromoradie okolo neďalekého kostola, ba i tie rozložité ovocné stromy, obťažkané najmä hruškami, sa sťažka prehýbali. Až ku samej zemi. Nedobrovoľne púšťali cupotajúce plody, ktoré by boli už - už dozreli. Náhle padali i slabšie konáriky a ešte zelené lístie. A dážď? Ten tak šibal, že dočiahol až na samé podstenie, kde sedel učupený Johan.
Našťastie, tá hrôza netrvala dlho. Podvečerná letná búrka, teplý dážď i zapadajúca guľa augustového slnka – všetko to vyčistilo najmä vzduch, hoci...! Všade po zemi bolo plno dobitého ovocia i dokmásaných halúzok.
Johana zo stoličky akoby niekto vystrelil. Podskočil v mokrej tráve, a že zbehne kostolným stromoradím a potom po hradskej rovno domov, k mame.
„Určite má o mňa strach,“ uvedomil si v tej ešte predsa len chlapčenskej dušičke, ktorá vedome i podvedome bola napevno zomknutá s jeho drahou mamou.
Na svete nemali nikoho, len sami seba. Jeho mamele, a matkin syn Johan – to bola neoddeliteľná dvojica matky s dieťaťom, domácej panej - a predsa len trošku malého, ale spoľahlivého domáceho pána, vzájomných dôverníkov i kamarátov v jednom. Oni dvaja boli, iba maličká, i tak však, rodina.
Široké a hlboké kamenné schody, ktoré sa dvíhali od cesty ku kostolu ani nebolo vidieť. Prekryla ich nakmásané zeleň, povaľujúce sa dobité ovocie i mazľavé blato, ktoré vymyl dážď spomedzi kamenia. Veľkolepej aleji sa však nestalo celkom nič. Zostala hustá, voňavá, hádam ešte krajšia a navidomoči sviežejšia.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}



























15. časť
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-