skleneným  demižónikom poopletaným prútím zvykol vykračovať z nohy na nohu dolu dedinou, nasmerovaný ku liečivej vode. V studni mali i tú svoju, ale kyslej a údajne i liečivej vody sa nemienil vzdať. Nakoniec, i prechádzka nezaškodí.
       Počasie už viac dní prialo, inú povinnosť nateraz nemal, a tak sa pomaličky chystal na cestu. Iba si obul pohodlné topánky, na plátennú košeľu bez goliera prehodil ľahký krátky kabát a na hlavu slamený klobúk, ktorým bol v dedine povestný. Ani nie žeby práve takýto kalap pasoval farárskemu stavu, na to však nedbal a obliekal to, čo mu bolo príjemné a pohodlné. Veď pri prameni v kúpeľoch kúpeľníci ani netušia, že je kňaz. Všetko samá cudzota. A domáci? Dávno si zvykli. Keby vybočil zo svojich zvyklostí, prekvapili by sa.
       Zišiel po schodoch, vyprevádzaný príjemným šumom dlhého a mohutného stromoradia. Lahodné, oblažujúce – pomyslel si. Veď aleja  urobila hotový špalier zelenej, voňavej a najmä živej krásy. A túto skutočnosť si kňaz uvedomoval  zakaždým keď tadiaľ prechádzal. Prirodzene, nebolo to ani prvý, ani po stý krát. Nespočetné vystupovanie, nespočetné zostupovanie po desiatkach schodov, bezpočetné schádzanie od domova, návraty ku domu – zakaždým iný pocit. Lebo, aj taká je pravda, stromoradie vedelo byť i celkom inakšie. Búrilo sa, hrozilo, zastrájalo. Metalo listy, konáre, konáriky – stačila letná búrka alebo neskorá  jesenná pľušť. A v zime? Tvárilo sa, akoby načisto a naveky umrelo. Iba stálo, trčalo do neba. Svojimi oholenými, okmásanými vetvami, ktoré boli akurát tak dobré na udržanie ťažkej bielej ľadovej periny. Napriek všetkému, veľkolepá bola brána do farského i chrámového sveta. Zároveň dôstojnou púťou do tichej záhrady večného spánku tých, ktorých duše už dávno nemali nič spoločné s telom.
       „Božia tíšina, božská aróma...,“ nosom, nozdrami potiahol vôňu dažďom umytej zelene a nechal sa unášať lahodnosťou ovzdušia. Farár Michal Stanko. Už mal svojich šesťdesiat, napriek tomu hustá šedivá hriva s priam chlapčenskou kečkou, tá mu po celý život akosi neposlušne padala do čela. Nikdy nebol krásavcom, jediné čo si však nebolo možné nevšimnúť, boli jeho nebovo belasé oči, ktoré mali mnoho vlastností: v smútku, trápení navidomoči tmavli, v radosti sa rozjasnili, ba až žiarili. Stav jeho duše nič tak dokonale neprezrádzalo, ako jeho oči. V jeho prípade platilo viac ako na inom – boli hlbokými studničkami do jeho dobráckej duše. A v tých studničkách bola číra, číročistá voda s odrazom belavej oblohy.
       Svojou výškou by bol impozantný, ibaže – hrbil sa a akoby večne rozjímajúcu hlavu vťahoval medzi plecia. Málokedy dvíhal bradu, či zrak, pohľad obyčajne predchádzal pomalým krokom a dôstojnej gestikulácii. Každopádne, impozantná persóna, ktorá dedinu nielen sledovala, ale v pravý čas napomínala. Keď bolo treba utešovala, ba stalo sa - samozrejme -  že i karhala. Mohol si to dovoliť. Prirodzená autorita bezúhonného  človeka. A just takýchto býva i na farách, i v chrámoch pomenej.
        So svojím povestným trojlitrovým demižónikom, o ktorom každý vedel, že nie je na víno, ale na kyslú vodu z povestného prameňa Ferdinand, ktorá údajne robila zázraky najmä boľavým žalúdkom, pobral sa dolu  alejou. Bol presvedčený, že vystihol čas. Nevidel žiaden dôvod na nepokoj, náhlenie sa, či zmarený úmysel.
       Vánok, šumenie topoľov a líp nedovolili začuť vreskot, ktorý sa síce len na chvíľu, ale predsa ozval spoza hustých kríkov. Na dedine, kde kadejakých zvukov je neúrekom, vykrikovanie, škriepky i vresky detí, brechanie psov či krákorenie sliepok si už málokto povšimne. Ani teraz, nič nevšedného počuť nebolo. Len z hustej zelene na dve úplne opačné strany sa mihli dve chlapčenské postavy. Jedna trielila krížom cez priekopy a hocijako popri plotoch na dolný koniec dediny, druhá sa odplazila do vysokej trávy v kríkoch na začiatku stúpajúcej aleje.
       Paulo sa triasol. Ťažko povedať čím. Zlosťou, zúrivosťou, strachom, či úplným vyčerpaním?! Záchvat nevraživosti povytriasal z chorľavého chlapca posledné sily, ktoré reskíroval na spor, ktorého semiačka pomaličky, ale iste do jeho chlapčenskej dušičky vysievala  jeho vlastná matka. Rástol ako divá, zabudnutá, nepovšimnutá plánka, bez akéhokoľvek usmernenia, bez starostlivosti o telo, ale najmä bez opatery duše. Ba práve naopak. Celá starostlivosť o neho spočívala v hrozbách, výstrahách voči nebezpečenstvu, ktoré mu údajne  hrozilo zo strany dvoch ľudí židovskej viery, ktorí vraj poškvrňovali rýdzosť obce.
       „Pošlite ich preč, pán farár, len vy to môžete urobiť...!“ vytrčil z trávy Paulo červenú tvár, na ktorej ešte stále trónil nepokojný, ba až zdivočený výraz. Vo svojom zlostnom záchvate nemohol sa vyhnúť zamyslenému kňazovi, ktorý musel prejsť popri chlapcovi. Ten okamžite využil situáciu, aby vo svojom spravodlivom hneve vyhľadal útočisko - u koho najlepšie - u farára, ktorý sa mu zdal i spravodlivým i neomylným.
       „Koho by som mal poslať, ... a kde?“ začudoval sa vyrušený kňaz. V prvom rade ho prekvapil samotný Paulo, ako vyzeral, že sa správal ako divé zvieratko, a o nič menej chlapcova zúfalá prosba. Pri všetkej svojej skúsenosti i fantázii by nebol ani len tušil, čo sa odohráva v Paulovom vnútri. Položil demižón do trávy a usúdil, že mu nezostáva nič iné, len dieťa upokojiť a pomôcť mu. Zatiaľ však netušil v čom by mala spočívať jeho záchrana.
       Do farského stromoradia sa vstupovalo večne pootvorenou bráničkou, ktorá sa kyvotala na dvoch pántoch konča dlhého kamenného oplotenia. Múrik nebol vysoký. Čo vyšší, mohol sa naň oprieť, alebo poskočiť a posadiť sa. Tak to farár aj urobil. Priam chlapčensky sa odrazil a na zapretých rukách sa potiahol, aby si sadol na múr. Pred ním stál chlapec, ktorého telo sa každým dňom vyvíjalo akosi nesúmernejšie. Iba dlhé nohy, ešte dlhšie ruky, ktoré akoby upevnené v hrboľatých kĺboch dvíhal nad seba. Alebo kýval nimi popri vychudnutom trupe.
       „Budeš mi musieť povedať čo sa vlastne deje. Pekne zaradom. Niekto ti ublížil, alebo, nedajbože, si sa pobil s chlapcami?“  vyzvedal farár zatiaľ pokojne. „Máločo ťa vídavam, ale takéhoto...?!“ ani nedokončil.
       Paulo mu skočil do reči. V tranze svojej huckanej mysle sa znova rozkričal:  „... To diablovo chlapčisko! Raz ho zabijem! Darmo mi jeho židovská mater posiela koláče..., kto by ich žral?! Radšej zdochnem od hladu! Hej, od hladu, smädu, i od zimy..., i od tej smradľavej roboty, od bahna...! vykričal svoju krivdu Paulo. „Hej, pán farár, tak vám vravím: radšej zdochnem, akoby som jedol židovkine koláče.“ Zdupľoval o niečo pokojnejšie a rozreval sa. Prvýkrát čo plakal ani nie tak zlosťou, ako bezmocnosťou.
       Kňaz neveril vlastným ušiam. Všeličo mu preletelo mysľou. V hlave – a to sa mu teda málokedy stávalo – nastal obrovský zmätok z prekvapenia, z poznania nečakanej situácie, z istej bezútešnosti, ktorá mu už dávno vírila vnútrom a znepokojovala jeho predvídavé myslenie. Vyľakal sa pravdy, ktorej sa ocitol tvárou v tvár. Počúval čoraz častejšie správy z okolia, z  mestečka, z dedín, ktoré sa dali tisíckrát vypočuť, potom nad nimi pokrútiť hlavou, ba odsúdiť ich. Boli však iba udalosťami, ktoré sa síce do ich chotára priniesli, ale jeho sa netýkali. Ich dedina nič také a ani tomu podobné nezažívala.
       Z chlapcových slov sa na prvý pohľad dal tušiť detský spor medzi Johanom, synom frau Evy Raubner a o málo starším Paulom, nešťastným dieťaťom Rózy Talbert, ženy pochybných mravov. Ale iba na prvý pohľad. Do Paulovej chlapčenskej duše však voľakto vysieval - úplne jedno či menšiu, či väčšiu - nenávisť voči dvom utekajúcim ľuďom, ktorí vinou svojho pôvodu zutekali z mesta, aby v tejto dedine, hoci nemeckej, našli útočište, pokoj a bezpečie. Hej, v Hobgarde bol pokoj, ale z vedľajšej vyhnali prihrbeného starého krčmára Weigla, ktorý ani tak nebohatol, ako svojou ľstivosťou  a zdanlivou úslužnosťou premieňal najmocnejších chlapov na pálenkou nasiaknuté dedinské kreatúry. Weigl sa ukláňal, popod nos pochechtával, zbieral halierik k halieriku, nakladal sudy so všelijakým ovocím a pálil. Pálil pálenku, ktorej mal plnú pivnicu. Rudolf Weigl sa za života voľačo naukláňal, naobsluhoval. Schudobnené a prepité hlavy dedinčanov neprišli na nič múdrejšie, iba zlikvidovať Weigla i s jeho litríkmi, dobre schovanými v tmavej studenej pivnici. Dobre ho nezabili. Palicami, sekerami, vidlami zmasakrovali krčmu, v ktorej nezostal kameň na kameni. Pravdaže, okrem demižónov, žiadne bohatstvo nenašli. Weigl, ktorý roky žil sám, opustený - žena, mladá Rebeka mu zomrela a deň po nej i narodená Evička - schmatol v poslednej chvíli iste dávno nachystaný batoh a ušiel. Nevedno kam. Divý dav čo mohol, to zničil a na zásobách pálenky sa chlapi medzi sebou dobreže nepozabíjali. Ešte len vtedy a tam bolo rozoznať ich pravú biedu...
       V Hobgarde židia neboli. Ani v konzume, ani v miestnej krčme. Iba nebohá tante Ester bola výnimkou. Teda pokiaľ žila. Lenže na tú a jej bylinky sa nikto neopovážil. Prečo by aj!  Medikamenty mali pomôcť a keď už niekomu nie je dobre, dá i posledné za záchranu. Do jej sveta nikto nevidel, ani tí jej najbližší - teda ani súkmeňovci nie. So svojím bohatstvom odišla na druhý svet, pričom akosi nikto nepociťoval potrebu prekopávať záhradu, otĺkať omietky, či prehadzovať čo len zásuvky v komode a hľadať zlato, peniaze či inakšie vzácnosti.
       Frau Evu Raubner prichýlil dom tante Ester presne po takej rabovačke, ako bola tá v susednej dedine. Niežeby Raubnerova galantérka bola bývala zdrojom neviemakých príjmov, ani o Jákobove gobelíny sa ľudia nepotrebovali trhať, ale predsa - čo keď...?! Úplne stačilo, že sa mladí obchodníci pekne vyobliekali, že dennodenne otvárali svoj malý krámik v kúte námestíčka, že milá a aj pekná frau Raubner s láskavou úslužnosťou merala celé metre tkaných harasiek, že do papierových kornútkov balila emailové gombíky, ktorých mala od krásy..., hádam i tisícky; že po stenách viseli romantické obrázky Jákobových gobelínov, nad ktorými sa on, chudák, hrbil i dvanásť, štrnásť hodín do dňa... Že ten najkrajší, ktorý nazval sám Jákob - kým bol živý a s nimi - Rajom červených ruží, že bol by býval z mnohých pekných predsa len najkrajší...! Hej, veru, bolo čo závidieť, bolo v čom rabovať, bolo čo kradnúť v obchode frau Evy Raubner. Z pohľadu krásne drobnosti, úlovok však nestál za nič. Škoda námahy. Ale aspoň - dav sa uspokojil -  židovka bola na druhý deň z námestíčka nadobro preč.
(POKRAČOVANIE)

Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}