Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 9. časť Doporučený
Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
9. časť
Farár Stanko sa vzorne staral o svoje ovečky. Z návršia, od kostola i od fary bol vcelku sledovateľný a aj veľmi príjemný pohľad na celú dedinu, ba i ďalej. Dlhá rovná cesta na križovatku ku tej hlavnej, z ktorej sa po niekoľkých desiatkach metroch odbočovalo do kúpeľov. Pekná prechádzka, ktorú neabsolvoval príliš často. Nebol najmladší a ani najzdravší. Studenosť kamenných múrov, desaťročia prežité v ich útrobách, a či v zime, či v lete ľadový kostol – to všetko sa podpísalo na beztak málo odolnom farárovom zdraví.
Raz, dvakrát do mesiaca si však cestu ku prameňom neodpustil. So
Počasie už viac dní prialo, inú povinnosť nateraz nemal, a tak sa pomaličky chystal na cestu. Iba si obul pohodlné topánky, na plátennú košeľu bez goliera prehodil ľahký krátky kabát a na hlavu slamený klobúk, ktorým bol v dedine povestný. Ani nie žeby práve takýto kalap pasoval farárskemu stavu, na to však nedbal a obliekal to, čo mu bolo príjemné a pohodlné. Veď pri prameni v kúpeľoch kúpeľníci ani netušia, že je kňaz. Všetko samá cudzota. A domáci? Dávno si zvykli. Keby vybočil zo svojich zvyklostí, prekvapili by sa.
Zišiel po schodoch, vyprevádzaný príjemným šumom dlhého a mohutného stromoradia. Lahodné, oblažujúce – pomyslel si. Veď aleja urobila hotový špalier zelenej, voňavej a najmä živej krásy. A túto skutočnosť si kňaz uvedomoval zakaždým keď tadiaľ prechádzal. Prirodzene, nebolo to ani prvý, ani po stý krát. Nespočetné vystupovanie, nespočetné zostupovanie po desiatkach schodov, bezpočetné schádzanie od domova, návraty ku domu – zakaždým iný pocit. Lebo, aj taká je pravda, stromoradie vedelo byť i celkom inakšie. Búrilo sa, hrozilo, zastrájalo. Metalo listy, konáre, konáriky – stačila letná búrka alebo neskorá jesenná pľušť. A v zime? Tvárilo sa, akoby načisto a naveky umrelo. Iba stálo, trčalo do neba. Svojimi oholenými, okmásanými vetvami, ktoré boli akurát tak dobré na udržanie ťažkej bielej ľadovej periny. Napriek všetkému, veľkolepá bola brána do farského i chrámového sveta. Zároveň dôstojnou púťou do tichej záhrady večného spánku tých, ktorých duše už dávno nemali nič spoločné s telom.
„Božia tíšina, božská aróma...,“ nosom, nozdrami potiahol vôňu dažďom umytej zelene a nechal sa unášať lahodnosťou ovzdušia. Farár Michal Stanko. Už mal svojich šesťdesiat, napriek tomu hustá šedivá hriva s priam chlapčenskou kečkou, tá mu po celý život akosi neposlušne padala do čela. Nikdy nebol krásavcom, jediné čo si však nebolo možné nevšimnúť, boli jeho nebovo belasé oči, ktoré mali mnoho vlastností: v smútku, trápení navidomoči tmavli, v radosti sa rozjasnili, ba až žiarili. Stav jeho duše nič tak dokonale neprezrádzalo, ako jeho oči. V jeho prípade platilo viac ako na inom – boli hlbokými studničkami do jeho dobráckej duše. A v tých studničkách bola číra, číročistá voda s odrazom belavej oblohy.
Svojou výškou by bol impozantný, ibaže – hrbil sa a akoby večne rozjímajúcu hlavu vťahoval medzi plecia. Málokedy dvíhal bradu, či zrak, pohľad obyčajne predchádzal pomalým krokom a dôstojnej gestikulácii. Každopádne, impozantná persóna, ktorá dedinu nielen sledovala, ale v pravý čas napomínala. Keď bolo treba utešovala, ba stalo sa - samozrejme - že i karhala. Mohol si to dovoliť. Prirodzená autorita bezúhonného človeka. A just takýchto býva i na farách, i v chrámoch pomenej.
So svojím povestným trojlitrovým demižónikom, o ktorom každý vedel, že nie je na víno, ale na kyslú vodu z povestného prameňa Ferdinand, ktorá údajne robila zázraky najmä boľavým žalúdkom, pobral sa dolu alejou. Bol presvedčený, že vystihol čas. Nevidel žiaden dôvod na nepokoj, náhlenie sa, či zmarený úmysel.
Vánok, šumenie topoľov a líp nedovolili začuť vreskot, ktorý sa síce len na chvíľu, ale predsa ozval spoza hustých kríkov. Na dedine, kde kadejakých zvukov je neúrekom, vykrikovanie, škriepky i vresky detí, brechanie psov či krákorenie sliepok si už málokto povšimne. Ani teraz, nič nevšedného počuť nebolo. Len z hustej zelene na dve úplne opačné strany sa mihli dve chlapčenské postavy. Jedna trielila krížom cez priekopy a hocijako popri plotoch na dolný koniec dediny, druhá sa odplazila do vysokej trávy v kríkoch na začiatku stúpajúcej aleje.
Paulo sa triasol. Ťažko povedať čím. Zlosťou, zúrivosťou, strachom, či úplným vyčerpaním?! Záchvat nevraživosti povytriasal z chorľavého chlapca posledné sily, ktoré reskíroval na spor, ktorého semiačka pomaličky, ale iste do jeho chlapčenskej dušičky vysievala jeho vlastná matka. Rástol ako divá, zabudnutá, nepovšimnutá plánka, bez akéhokoľvek usmernenia, bez starostlivosti o telo, ale najmä bez opatery duše. Ba práve naopak. Celá starostlivosť o neho spočívala v hrozbách, výstrahách voči nebezpečenstvu, ktoré mu údajne hrozilo zo strany dvoch ľudí židovskej viery, ktorí vraj poškvrňovali rýdzosť obce.
„Pošlite ich preč, pán farár, len vy to môžete urobiť...!“ vytrčil z trávy Paulo červenú tvár, na ktorej ešte stále trónil nepokojný, ba až zdivočený výraz. Vo svojom zlostnom záchvate nemohol sa vyhnúť zamyslenému kňazovi, ktorý musel prejsť popri chlapcovi. Ten okamžite využil situáciu, aby vo svojom spravodlivom hneve vyhľadal útočisko - u koho najlepšie - u farára, ktorý sa mu zdal i spravodlivým i neomylným.
„Koho by som mal poslať, ... a kde?“ začudoval sa vyrušený kňaz. V prvom rade ho prekvapil samotný Paulo, ako vyzeral, že sa správal ako divé zvieratko, a o nič menej chlapcova zúfalá prosba. Pri všetkej svojej skúsenosti i fantázii by nebol ani len tušil, čo sa odohráva v Paulovom vnútri. Položil demižón do trávy a usúdil, že mu nezostáva nič iné, len dieťa upokojiť a pomôcť mu. Zatiaľ však netušil v čom by mala spočívať jeho záchrana.
Do farského stromoradia sa vstupovalo večne pootvorenou bráničkou, ktorá sa kyvotala na dvoch pántoch konča dlhého kamenného oplotenia. Múrik nebol vysoký. Čo vyšší, mohol sa naň oprieť, alebo poskočiť a posadiť sa. Tak to farár aj urobil. Priam chlapčensky sa odrazil a na zapretých rukách sa potiahol, aby si sadol na múr. Pred ním stál chlapec, ktorého telo sa každým dňom vyvíjalo akosi nesúmernejšie. Iba dlhé nohy, ešte dlhšie ruky, ktoré akoby upevnené v hrboľatých kĺboch dvíhal nad seba. Alebo kýval nimi popri vychudnutom trupe.
„Budeš mi musieť povedať čo sa vlastne deje. Pekne zaradom. Niekto ti ublížil, alebo, nedajbože, si sa pobil s chlapcami?“ vyzvedal farár zatiaľ pokojne. „Máločo ťa vídavam, ale takéhoto...?!“ ani nedokončil.
Paulo mu skočil do reči. V tranze svojej huckanej mysle sa znova rozkričal: „... To diablovo chlapčisko! Raz ho zabijem! Darmo mi jeho židovská mater posiela koláče..., kto by ich žral?! Radšej zdochnem od hladu! Hej, od hladu, smädu, i od zimy..., i od tej smradľavej roboty, od bahna...! vykričal svoju krivdu Paulo. „Hej, pán farár, tak vám vravím: radšej zdochnem, akoby som jedol židovkine koláče.“ Zdupľoval o niečo pokojnejšie a rozreval sa. Prvýkrát čo plakal ani nie tak zlosťou, ako bezmocnosťou.
Kňaz neveril vlastným ušiam. Všeličo mu preletelo mysľou. V hlave – a to sa mu teda málokedy stávalo – nastal obrovský zmätok z prekvapenia, z poznania nečakanej situácie, z istej bezútešnosti, ktorá mu už dávno vírila vnútrom a znepokojovala jeho predvídavé myslenie. Vyľakal sa pravdy, ktorej sa ocitol tvárou v tvár. Počúval čoraz častejšie správy z okolia, z mestečka, z dedín, ktoré sa dali tisíckrát vypočuť, potom nad nimi pokrútiť hlavou, ba odsúdiť ich. Boli však iba udalosťami, ktoré sa síce do ich chotára priniesli, ale jeho sa netýkali. Ich dedina nič také a ani tomu podobné nezažívala.
Z chlapcových slov sa na prvý pohľad dal tušiť detský spor medzi Johanom, synom frau Evy Raubner a o málo starším Paulom, nešťastným dieťaťom Rózy Talbert, ženy pochybných mravov. Ale iba na prvý pohľad. Do Paulovej chlapčenskej duše však voľakto vysieval - úplne jedno či menšiu, či väčšiu - nenávisť voči dvom utekajúcim ľuďom, ktorí vinou svojho pôvodu zutekali z mesta, aby v tejto dedine, hoci nemeckej, našli útočište, pokoj a bezpečie. Hej, v Hobgarde bol pokoj, ale z vedľajšej vyhnali prihrbeného starého krčmára Weigla, ktorý ani tak nebohatol, ako svojou ľstivosťou a zdanlivou úslužnosťou premieňal najmocnejších chlapov na pálenkou nasiaknuté dedinské kreatúry. Weigl sa ukláňal, popod nos pochechtával, zbieral halierik k halieriku, nakladal sudy so všelijakým ovocím a pálil. Pálil pálenku, ktorej mal plnú pivnicu. Rudolf Weigl sa za života voľačo naukláňal, naobsluhoval. Schudobnené a prepité hlavy dedinčanov neprišli na nič múdrejšie, iba zlikvidovať Weigla i s jeho litríkmi, dobre schovanými v tmavej studenej pivnici. Dobre ho nezabili. Palicami, sekerami, vidlami zmasakrovali krčmu, v ktorej nezostal kameň na kameni. Pravdaže, okrem demižónov, žiadne bohatstvo nenašli. Weigl, ktorý roky žil sám, opustený - žena, mladá Rebeka mu zomrela a deň po nej i narodená Evička - schmatol v poslednej chvíli iste dávno nachystaný batoh a ušiel. Nevedno kam. Divý dav čo mohol, to zničil a na zásobách pálenky sa chlapi medzi sebou dobreže nepozabíjali. Ešte len vtedy a tam bolo rozoznať ich pravú biedu...
V Hobgarde židia neboli. Ani v konzume, ani v miestnej krčme. Iba nebohá tante Ester bola výnimkou. Teda pokiaľ žila. Lenže na tú a jej bylinky sa nikto neopovážil. Prečo by aj! Medikamenty mali pomôcť a keď už niekomu nie je dobre, dá i posledné za záchranu. Do jej sveta nikto nevidel, ani tí jej najbližší - teda ani súkmeňovci nie. So svojím bohatstvom odišla na druhý svet, pričom akosi nikto nepociťoval potrebu prekopávať záhradu, otĺkať omietky, či prehadzovať čo len zásuvky v komode a hľadať zlato, peniaze či inakšie vzácnosti.
Frau Evu Raubner prichýlil dom tante Ester presne po takej rabovačke, ako bola tá v susednej dedine. Niežeby Raubnerova galantérka bola bývala zdrojom neviemakých príjmov, ani o Jákobove gobelíny sa ľudia nepotrebovali trhať, ale predsa - čo keď...?! Úplne stačilo, že sa mladí obchodníci pekne vyobliekali, že dennodenne otvárali svoj malý krámik v kúte námestíčka, že milá a aj pekná frau Raubner s láskavou úslužnosťou merala celé metre tkaných harasiek, že do papierových kornútkov balila emailové gombíky, ktorých mala od krásy..., hádam i tisícky; že po stenách viseli romantické obrázky Jákobových gobelínov, nad ktorými sa on, chudák, hrbil i dvanásť, štrnásť hodín do dňa... Že ten najkrajší, ktorý nazval sám Jákob - kým bol živý a s nimi - Rajom červených ruží, že bol by býval z mnohých pekných predsa len najkrajší...! Hej, veru, bolo čo závidieť, bolo v čom rabovať, bolo čo kradnúť v obchode frau Evy Raubner. Z pohľadu krásne drobnosti, úlovok však nestál za nič. Škoda námahy. Ale aspoň - dav sa uspokojil - židovka bola na druhý deň z námestíčka nadobro preč.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-