Bez veľkého rozjímania spoznal hrab pred domom tante Ester. Vtedy bol malý, iba stromček. Presne tak ako Johan - ľudské mláďatko. Teraz? Prihnutý starec, ktorý na rozdiel od stromu - čo donekonečna mohutnie - on stráca na sile. Isté situácie sa blízkym prostredím vynárajú. Vo farbách, so svojimi vôňami, ba i zvukmi.
Moja prvá smelá výprava medzi hobgárdskych cigáňov. Jeden krôčik poznania naviac v čase, keď chlapčenská nebojácnosť prekonáva prvé strachy z nových pomerov. Bol som hrdý na vlastnú dávku smelosti, i na objavený svet, ktorý som dovtedy poznať nemohol. Starý Žigo s kŕdľom svojich detí, dlhé rady naskladaných nepálených tehál, dym koliby i škrekot, ktorému som nerozumel – to je obrázok plný čmudu i iných pachov, viacfarebnosti či patričného ozvučenia zážitku, ktorý nikdy a za žiadnych okolností nemôže vyprchať.
Moja drahá mama! Nebolo lepšej spoločníčky, nebolo prajnejšej dušičky, nebolo rozumnejšej a rozvážnejšej...! Plný tanier napečených koláčov, ktoré som v ten augustový podvečer predsa len odniesol do domu oproti, chudorľavému Paulovi, mám neustále na pamäti vo vzťahu s udalosťami, ktoré sa vtedy udiali, a ktoré v inom rozmere, ďaleko rozhodujúcejšom, nasledovali neskoršie.
V prítmí neusporiadanej izby, v rozhádzaných špinavých perinách sedel Paulo. Tenké, bosé a ufúľané nohy dieťaťa mu bezmocne viseli zo starej postele. Opustený, drhol, len sa tak ohlášalo. Ani ma nezbadal. Darmo som ho nesmelo oslovil – pre kašeľ počuť nemohol.
„Doniesol som ti buchty. Moja mama pečie každý piatok. Sú naozaj fajné...!“ snažil som sa ho prehlušiť. Aj sa mi videlo, že nepočúva, ale pomedzi odŕhanie s námahou odvrkol: „Nechaj si svoje buchty! Povedz tej židovke, že od nej žiadne buchty jesť nebudem!“A zase sa rozkašľal, tentoraz zlosťou. Položil som tanier na stôl plný všelijakého haraburdia a vytrielil som z Paulovho domu. Celý červený, nešťastný, rozhorčený spravodlivým hnevom som zastal iba v matkinom náručí. Bol som o dva - tri roky mladší od Paula a nedokázal som pochopiť jeho odmietnutie, jeho zlosť hraničiacu s nenávisťou.
Vtedy si moja mama iba potichu vzdychla: „... už je to tu!“
Vôbec som jej nerozumel.
Potom s pokojom dodala: „Nenávidí nás. Nenávidí židov. Nepozná naše náboženstvo. Nevie o ňom celkom nič. Naučili ho iba nenávidieť. Paulo je - jednoducho - zle vychovaný...!“
Kopiace sa myšlienky vrátili starca do udalostí, ktoré ho vlastne hnali celým životom. Musel s tým predsa rátať v ovzduší, do ktorého sa vrátil pre pamiatku. Z nánosu desaťročí, novôt i samozrejmých zmien, ustavične odniekiaľ vytŕčali pohnútky ich údelu.
Starec iba poobzeral známe priečelie domu a ani len nezastal. Vykročil strmšie. Do blízkych kúpeľov by bola dobrá polhodinka chôdze.
Nedalo mu.
Opäť zamieril do ticha už nebohej minulosti...
Ráno voňalo po daždi. V noci spŕchlo, ale neschladilo sa. Práve naopak. Zem sa parila, stúpajúce slnko vysúšalo. Všetko navôkol, okrem hory. Tá si svoju vlahu podržala.
Hanzi sa motal okolo domu. Vždy si našiel takú robotu, ktorá bez veľkých dohôd zostávala iba na ňom. A on ju s ochotou a so spolupatričnosťou k tomuto príbytku vykonával. Teraz iba schytil starý košík a poďho do kopca, za cintorín prudko do vrchu.
„Hanzi, zober i mňa,“ kričal za ním nesmelý Johan.
„Aleže budeš kráčať ako riadny chlap!“ pohrozil sa Hanzi chlapcovi a na krátku chvíľu zastal, aby ho upachtené dieťa dobehlo. Potom sa obaja stratili v neďalekej hore. Za hubami sa vedeli túlať celé hodiny.
Prvý sa vrátil Hanzi, za ním dobiehal Johan, ktorý pravdaže nešiel najkratšou cestou. Paholok si ho akože nevšímal, ale po očku vždy vedel, kde sa dieťa pohybuje. Košík bol plný dubákov, masliakov a žltých kuriatok. Johan ani nemal takú radosť z hubovej večere, ako z pohľadu na tú kopu, ktorú prinesie matke. Za kostolom, pri cintorínskom múre sa bez slova rozdelili. Hanzi vybral najkrajšie z hríbov a iba tak naukladal do okraja vykasanej košele. Že odnesie na faru. Nepísaný zvyk. Akoby išiel domov. Zvyšok teperil Johan poza cintorín, po záhumniach ku domu. Keď míňal posledné kríky, ktorými začínala aleja stromov, vyskočil spoza nich, priamo Johanovi do tváre, Paulo.
Žiadna náhoda.
Zúril. Nemusel sa ho ani dotknúť, a Johan v ľaku pustil takmer plný košík do vysokej buriny a sám, zakopnúc o Paulovu nohu, zvalil sa do štipľavej žihľavy. Mal čo robiť, aby sa vyhrabal. No v tom ho už držal Paulo za košeľu a vrešťal:
„Povedz tej tvojej židovke, že ma z tých jej koláčov len brucho bolelo... Nech ťa už viac nenapadne prísť do nášho domu, nieto že by som ja musel jedávať zo židovského hrnca. Do nášho domu môže vstúpiť iba kresťan...! Ani sa len nenadýchol. Jedovatosťou očervenel.
„Aby si vedel, Johan, to ti odkazuje moja mama! Rozumel si?!“ ešte stále ho šklbal, až nakoniec a z posledných síl sotil Johana do hrude. Ten sa zapotácal, ale spadnúť nespadol. Len sa mu zatočil svet. Pred očami videl zlosťou znetvorenú tvár Paula a viac nevnímal už celkom nič, len ohlášajúce sa nadávky a vyhrážanie.
„Ty židáčik s prekliatou krvou! Nenávidím ťa, i tú tvoju židovskú mať! A vyhýbaj sa mi, kde len môžeš! Takých ako ste vy treba kynožiť. Raz a navždy!!!“ Paulo vyvreskúval, že až pľul.
„Raz ťa zabijem!“ fľochol mu rovno medzi oči.
Zastavil ho len silný záchvat kašľa, ktorý ho načisto premáhal. Kašľal a chriakal. Johan si nemohol nevšimnúť, že i niečo červené. Netušil síce, že to môže byť krv a už vôbec nevedel, čo to znamená. V ušiach mu hučalo, nenávistné slová syna parádnej Rózy Talbert sa prevaľovali v jeho detskej duši ako neprekonateľné balvany, tvár i ruky pálili od mohutnej, starej a tým i silnej žihľavy. Popred zrak sa mu v tom nevídanom zmätku mihala červená škvrna. Nielen na Paulovej košeli, ale dokonca i na vyschnutej zaprášenej tráve povedľa cesty.
Ani nevedel ako pozbieral zopár uváľaných a dolámaných hríbov, o zvyšné sa neveľmi staral, a letel ozlomkrk domov k matke. Nahlas fňukal a pomedzi vzlykanie vyvolával: „Hanzi, Hanzi..., kde si odišiel?“ Ten ho však počuť nemohol. V chládku fary, na podstienke chlípal Karolíninu ešte teplú polievku. Spokojný.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}


































8. časť
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-