kameňom potvrdil dávnu prítomnosť a existenciu farára Michala Stanka. Nič viac tam nezostalo – iba mŕtvolné ticho, ktoré nesvedčí, iba mlčí. Dolu v dedine ani to nie. Ľudoprázdna ulica doslova zíza na nápadného cudzinca, ktorý skúmavo premeriava priestor jemu tak dôverne známych stromov popri ceste.
       Bez veľkého rozjímania spoznal hrab pred domom tante Ester. Vtedy bol malý, iba stromček. Presne tak ako Johan - ľudské mláďatko. Teraz? Prihnutý starec, ktorý na rozdiel od stromu - čo donekonečna mohutnie - on stráca na sile. Isté situácie sa blízkym prostredím vynárajú. Vo farbách, so svojimi vôňami, ba i zvukmi.
       Moja prvá smelá výprava medzi hobgárdskych cigáňov. Jeden krôčik poznania naviac v čase, keď chlapčenská nebojácnosť prekonáva prvé strachy z nových pomerov. Bol som hrdý na vlastnú dávku smelosti, i na objavený svet, ktorý som dovtedy poznať nemohol. Starý Žigo s kŕdľom svojich detí, dlhé rady naskladaných nepálených tehál, dym koliby i škrekot, ktorému som nerozumel – to je obrázok plný čmudu i iných pachov, viacfarebnosti či patričného ozvučenia zážitku, ktorý nikdy a za žiadnych okolností nemôže vyprchať.
       Moja drahá mama! Nebolo lepšej spoločníčky, nebolo prajnejšej dušičky, nebolo rozumnejšej a rozvážnejšej...! Plný tanier napečených koláčov, ktoré som v ten augustový podvečer predsa len odniesol  do domu oproti, chudorľavému  Paulovi, mám neustále na pamäti vo vzťahu  s udalosťami, ktoré sa vtedy udiali,  a ktoré v inom rozmere, ďaleko rozhodujúcejšom,  nasledovali neskoršie. 
       V prítmí neusporiadanej izby, v rozhádzaných špinavých perinách sedel Paulo. Tenké, bosé a ufúľané nohy dieťaťa mu bezmocne viseli zo starej postele. Opustený, drhol, len sa tak ohlášalo. Ani ma nezbadal. Darmo som ho nesmelo oslovil – pre kašeľ počuť nemohol.
„Doniesol som ti buchty. Moja mama pečie každý piatok. Sú naozaj fajné...!“ snažil som sa ho prehlušiť. Aj sa mi videlo, že nepočúva, ale pomedzi odŕhanie s námahou odvrkol: „Nechaj si svoje buchty! Povedz tej židovke, že od nej žiadne buchty jesť nebudem!“A zase sa rozkašľal, tentoraz zlosťou. Položil som tanier na stôl plný všelijakého haraburdia a vytrielil som z Paulovho domu. Celý červený, nešťastný, rozhorčený spravodlivým hnevom som zastal iba v matkinom náručí. Bol som o dva - tri roky mladší od Paula a  nedokázal som pochopiť jeho odmietnutie, jeho zlosť hraničiacu s nenávisťou. 
       Vtedy si moja mama iba potichu vzdychla: „... už je to tu!“ 
       Vôbec som jej nerozumel. 
       Potom s pokojom dodala: „Nenávidí nás. Nenávidí židov. Nepozná naše náboženstvo. Nevie o ňom celkom nič. Naučili ho iba nenávidieť. Paulo je - jednoducho -  zle vychovaný...!“
       Kopiace sa myšlienky vrátili starca do udalostí, ktoré ho vlastne hnali celým životom. Musel s tým predsa rátať v ovzduší, do ktorého sa vrátil pre pamiatku. Z nánosu desaťročí, novôt i samozrejmých zmien, ustavične odniekiaľ vytŕčali pohnútky ich údelu.
       Starec iba poobzeral známe priečelie domu a ani len nezastal. Vykročil strmšie. Do blízkych kúpeľov by bola dobrá polhodinka chôdze.
       Nedalo mu.
       Opäť zamieril do ticha už nebohej minulosti...

       Ráno voňalo po daždi. V noci spŕchlo, ale neschladilo sa. Práve naopak. Zem sa parila, stúpajúce slnko vysúšalo. Všetko navôkol, okrem hory. Tá si svoju vlahu podržala.
       Hanzi sa motal okolo domu. Vždy si našiel takú robotu, ktorá bez veľkých dohôd zostávala iba na ňom. A on ju s ochotou a so spolupatričnosťou k tomuto príbytku vykonával. Teraz iba schytil starý košík a poďho do kopca, za cintorín prudko do vrchu.
       „Hanzi, zober i mňa,“ kričal za ním nesmelý Johan.
       „Aleže budeš kráčať ako riadny chlap!“ pohrozil sa Hanzi chlapcovi a na krátku chvíľu zastal, aby ho upachtené dieťa dobehlo. Potom sa obaja stratili v neďalekej hore. Za hubami sa vedeli túlať celé hodiny.
       Prvý sa vrátil Hanzi, za ním dobiehal Johan, ktorý pravdaže nešiel najkratšou cestou. Paholok si ho akože nevšímal, ale po očku vždy vedel, kde sa dieťa pohybuje. Košík bol plný dubákov, masliakov a žltých kuriatok. Johan ani nemal takú radosť z hubovej večere, ako z pohľadu na tú kopu, ktorú prinesie matke. Za kostolom, pri cintorínskom múre sa bez slova rozdelili. Hanzi vybral najkrajšie z hríbov a iba tak naukladal do okraja vykasanej košele. Že odnesie na faru. Nepísaný zvyk. Akoby išiel domov. Zvyšok teperil Johan poza cintorín, po záhumniach ku domu. Keď míňal posledné kríky, ktorými začínala aleja stromov, vyskočil spoza nich, priamo Johanovi do tváre, Paulo.
       Žiadna náhoda.
       Zúril. Nemusel sa ho ani dotknúť, a Johan v ľaku pustil takmer plný košík do vysokej buriny a sám, zakopnúc o Paulovu nohu, zvalil sa do štipľavej žihľavy. Mal čo robiť, aby sa vyhrabal. No v tom ho už držal Paulo za košeľu a vrešťal:
       „Povedz tej tvojej židovke, že ma z tých jej koláčov len brucho bolelo... Nech ťa už viac nenapadne prísť do nášho domu, nieto že by som ja musel jedávať zo židovského hrnca. Do nášho domu môže vstúpiť iba kresťan...! Ani sa len nenadýchol. Jedovatosťou očervenel.
       „Aby si vedel, Johan, to ti odkazuje moja mama! Rozumel si?!“ ešte stále ho šklbal, až nakoniec a z posledných síl sotil Johana do hrude. Ten sa zapotácal, ale spadnúť nespadol. Len sa mu zatočil svet. Pred očami videl zlosťou znetvorenú tvár Paula a viac nevnímal už celkom nič, len ohlášajúce sa nadávky a vyhrážanie.
       „Ty židáčik s prekliatou krvou! Nenávidím ťa, i tú tvoju židovskú mať! A vyhýbaj sa mi, kde len môžeš! Takých ako ste vy treba kynožiť. Raz a navždy!!!“ Paulo vyvreskúval, že až pľul.
„Raz ťa zabijem!“ fľochol mu rovno medzi oči.
       Zastavil ho len silný záchvat kašľa, ktorý ho načisto premáhal. Kašľal a chriakal. Johan si nemohol nevšimnúť, že i niečo červené. Netušil síce, že to môže byť krv a už vôbec nevedel, čo to znamená. V ušiach mu hučalo, nenávistné slová syna parádnej Rózy Talbert sa prevaľovali v jeho detskej duši ako neprekonateľné balvany, tvár i ruky pálili od mohutnej, starej a tým i silnej žihľavy. Popred zrak sa mu v tom nevídanom zmätku mihala červená škvrna. Nielen na  Paulovej košeli, ale dokonca i na vyschnutej zaprášenej tráve povedľa cesty.
       Ani nevedel ako pozbieral zopár uváľaných a dolámaných hríbov, o zvyšné sa neveľmi staral, a letel ozlomkrk domov k matke. Nahlas fňukal a pomedzi vzlykanie  vyvolával: „Hanzi, Hanzi..., kde si odišiel?“ Ten ho však počuť nemohol. V chládku fary, na podstienke chlípal Karolíninu ešte teplú polievku. Spokojný.
(POKRAČOVANIE)

Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}