Hlasy neutíchali. Ozývali sa stále v nepravidelných intervaloch. K nim sa pridali nové zvuky: kovový cvengot, nárazy, štrkotanie. Mlynár nedýchal. Pritláčal tvár tuhšie k oknu. Líca mu zbeleli, prsty zaseknuté do rámov stŕpli vo vzrušenom očakávaní.
Tmu preťal lúč lampy ako čerstvá vráska. V jeho záblesku, zachytenom na zlomok sekundy, spoznal starý mlynár hostí, čo sa motali okolo mlyna, hundrali, štrkotali a rachotili kovovými taniermi, ktoré vyberali z debien a ukladali pozdĺž potoka, kde bol brod.
Hádam to bol ten lúč svetla, čo rozsvietil poznanie v mysli starého. Myšlienky cválali, hnali sa ako divé žrebce, narážali jedna o druhú krížili sa a vybuchovali nemým zmyslom. V jasnom, oslnivom výbuchu poznania na pozadí vedomia rozsvietila sa biela obálka s úradným tlačivom, podľa ktorého Jano, jeho jediný syn, padol hrdinskou smrťou v boji proti židoboľševizmu na východnom fronte. Obálka svietila do tmy a starý vedel, kto sú temné postavy, motajúce sa okolo jeho mlyna, kto sú tí hostia, čo tu chcú, čo robia, a nebolo ťažké domyslieť si, na čo sa chystajú. Medzitým hlasy zamreli, odišli so svojimi majiteľmi, bodaj sa už viac nikdy nevrátili. Veď tu nemajú čo hľadať, psi prašiví. Starý zhlboka dýcha, čelo mu rosia kvapky potu, trasie sa na celom tele. Preberá sa z polosna, čo ho opantal , keď prišla biela obálka. Vtedy zavrel zrešetené dvere, sadol si za stôl, položil šedivú hlavu do mozoľnatých dlaní a sedel...
Ale teraz, vláda sa mu vracia do roztrasených nôh, telo nadobúda silu a svaly istotu. Starý ožíva, ožíva hroznou nenávisťou k špinavozeleným uniformám, k čiernej reverende a rozškľabeným ústam, plným Boha a národa, ktorým sprvu uveril a ktoré potom zabili jeho syna, čo zabili aj jeho dušu v starom zrobenom tele.
A starý už vie, čo treba urobiť. Už to vie naisto. Chytá lampáš a zapaľuje v ňom sviecu. O chvíľu začne svitať Tak rýchlo!
Vychádza na dvor, mieri k potoku. Posvieti, prstami ohmatá rozorvaný breh, opatrne, veď ide o život – odhrabáva, odkrýva povrchné maskovanie, vyberá kovové taniere, dychčiac námahou a vzrušením, odnáša ich do opustenej mlynice. Tak. Už neublížite nikomu. Tu ticho ležte! Nahlas hundre, aby prehlušil napätie. Znovu a znovu sa vracia k potoku. Horúčkovito hľadá. Aha, ešte jedna! Poď, potvora, poď, aby ťa porantalo!
Dnes už nik nezistí, prečo sa vtedy nepozvaní hostia vrátili späť k mlynu. Jedno, že sa vrátili, je však isté. Isté je aj, že nadránom, keď sa zabeleli nad obzorom prvé zore a na hranici chotára zarachotili ruské tanky a autá, ležal starý mlynár pri brode povyše náhona. Ležal, hornú časť tela mu obmývala kalná voda z topiaceho sa snehu, a už nežil. Život mu ušiel z prestrelenej hrude dolu potokom.
Tak ho aj našli. Pochovali ho spolu s dvomi ruskými vojakmi, čo ich doviezli strašne dorantaných zo susednej dediny.
Starého mlynára pochoval hrobár. Poslednú mínu mútna voda, práve tam, kde našli starého. Kým sa voda vyčistila od kalu a bahna, mínu prikryli drobné kamienky a zrnká piesku.
Tam driemala ako sýta šelma a čakala....
Oooooooooo
Pri starom mlyne, obklopenom húšťavou ovocných stromov a smutných vŕb, sa odjakživa hrávali chlapci. Vábila ich atmosféra tohto miesta, zaváňajúca trocha dobrodružstvom, trocha tajomstvom. Starý mlynár bol už dávno mŕtvy, mlyn opustený, lebo mladý mlynár Jano sa nevrátil z východného frontu, a tak mlyn pustol, chradol, pomaly sa rozpadával. Jedinými jeho obyvateľmi boli veľké potkany, ktoré sa s pišťaním rozutekali do dier, len čo počuli podozrivý zvuk.
A tak si dedinskí chlapci opustený mlyn privlastnili. Dovnútra sa vkrádali cez dieru pri hriadeli obrovského mlynského kolesa, ktoré smutne stálo, obrastalo machom a hnilo. Pod ním, v hustej, zapáchajúcej vode, plnej zelených rias, smutne kŕkali veľké žaby.
Vo vnútri všetko ostalo tak, ako to nechal starý, nebohý mlynár. Zariadenie – ešte použiteľné – stálo zahalené do obrovských pavučinových sietí, ktoré sa zdali byť pospletané z neuveriteľne hrubých vláken, lebo na ne nasadal jemný múčny prach. Po zemi sa povaľovalo staré haraburdie, v ktorom sa chlapci s obľubou hrabali. A keď ich už omrzelo zakrádať sa po tajomných zákutiach v mlyne, hrávali sa pri brode povyše náhona.. Zbierali biele žabice a hádzali ich po hladine vody, púšťali drevené halúzky a triesky , ktoré sa v ich fantázii menili na zaoceánske parníky, bojové torpédoborce a krížniky. Tak to bolo aj v onen slnečný a teplý deň.
Slnko pripekalo už dlhšiu dobu, voda v potoku klesla, dno vystrčilo spod hladiny svoju tvár, posiatu bielymi okruhliakmi a drobným štrkom. V malej, teplej vode čľapotali chlapci bosými nohami.
- Fagani, vodu vychlípali ryby a šli sa opaľovať, - vrieskal Ondrej a plieskal nohami v teplej mláke vedľa hlavného prúdu.
- Bojová flotila nemôže vyplávať.
- Ale, čoby, len sa musí tej vody trocha nazháňať, - s vážnymi tvárami sa radili starší Dušan a Mišo. Len Lacko stál neďaleko a vŕbovým prútom dráždil malú žabku, ktorej z mláky vytŕčali len vystrašené oči.
Od slov k činom nebolo ďaleko. O chvíľu sa nad náhonom belela hrádza z okrúhleho kamenia, ktoré chlapci naznášali z koryta potoka. Škáry pozapchávali trsmi trávy a hlinou z jeho brehu. Voda sa zakrútila, zažblnkotala a začala napĺňať hrádzu.. Pod ňou sa ukázalo dno, pokryté bahnom a pieskom.
- Ešte jednu navrch a bude to, – povedal Ondrej a hmatkajúc v kalnej vode, hľadal niečo väčšieho, tľapkavejšieho na spevnenie prostriedku hrádze. Ostatní, zabraní do rozhovoru a zodpovednej roboty, si ho veľmi nevšímali.
Odrazu sa Ondrovi ruka skĺzla po niečom hladkom a ploskom.
Odhrabal rukami piesok a bahno, nie, to nie je kameň. Iste to bude nejaký starý lavór, zavlečený búrkou z dediny. Zaťal prsty do výčnelku a ťahá, ťahá... Nad vodou sa objavila horná časť kovového taniera. Jeho povrch matne svietil, pokrývali ho vlisované sústredené kruhy a z prostriedku vyčnieval nejaký výčnelok – akási rúročka. Žiarila matným červenkastým leskom.
- Aha, fagani, čo som našiel – volal Ondrej a chytil nález za držadlá, ktoré vyčnievali na oboch stranách, teperil ho na suché miesto. Chlapci sa zhŕkli okolo Ondreja a prekrikujúc sa hádali, čo to môže byť.
- Nože, skúsme to otvoriť, možno je v tom nejaký poklad – mudroval Mišo a už zháňal vhodný nástroj
- Nie! Ja! Ja som to našiel, ja to otvorím, - volal Ondrej.
Chytil do rúk kameň a dal sa predmet otĺkať po obvode. Plech sa trocha skrivil, ale nepovolil. No ani Ondrej sa nevzdával.
- Dušan, Dušan, - ozvalo sa volanie spoza ohybu cesty, čo sa krútila okolo mlynskej záhrady.
- Och, mama, - preľakol sa Dušan.
- Dušan, obedovať!
Mama sa vynorila spoza zákruty.
- A poďte aj vy, chlapci, aspoň mu bude lepšie chutiť.
Len že chlapci mali inú, zaujímavejšiu robotu, ako upokojovať škŕkajúci žalúdok.
- Poď aspoň ty, Lacko, veď sa len dozvieme, čo je v tom, keď sa vrátime. No nie? - zaprosil Dušan.
- Nedbám, poďme!
Zašli za ohyb cesty.
Odrazu zadunelo.
Mohutná detonácia rozkývala konáre stromov, nebo stemnelo špinavým mrakom. Voda zovrela a vystrekla do výšky, na starom mlyne sa vysypali z rámov zvyšky okenných tabúľ.
Kamene spŕchli, ozvena doznela.
Znova zaspievali vtáci.
Vystrašená, napoly omráčená žena sa rozbehla k potoku.
Na mieste, kde sa predtým hrali chlapci, zívala plytká, široká jama. Na jej okraji dolu tvárou ležal Mišo, spod neho vytekala červená mláka spenenej krvi.
Ondreja po kúskoch pozbierali ľudia z dediny po okolí.
Mišo umrel o tri dni v nemocnici. Pred smrťou sa prebral z bezvedomia a pýtal si kyslého mlieka. Napil sa a skonal.
Boli to posledné obete vojny v dedine. Päť rokov po jej skončení. Chlapcov zabila mína, ktorú starý mlynár nestihol ukryť v mlyne a ktorú prikryl svojím mŕtvym telom povyše brodu.
Chlapcov pochovali po oboch stranách mlynárovho hrobu, do hrobov zasadili biele kríže. Svietia tam dodnes a žalujú... Načo prišli? Čo tu chceli?...
{jcomments on}



































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-