Z dediny Nemci utekali svinským krokom. Utekali tak rýchlo, že sa nestačili ani pomstiť dedinčanom, nestihli zapáliť ani jeden dom. Za hranicou chotára už totiž duneli ruské kanóny a kaťuše, čo naháňali údesný strach smrtihlavom.Viedol ich poručík, ešte mladý, s hladko vyholenou tvárou a mútnymi modrými očami. Viedol ich a zúril. V duchu vymýšľal nevídané kliatby a nadávky. Čo ho tak hnevalo? Môj Bože! To partizánske hniezdo. Ten všivavý brloh plný partizánskej hávede. Do psej matere! To predsa nemôže tak nechať, voľačo musí vymyslieť!
Obzrel sa dozadu. Dedinu vidieť nebolo, hoci nebola ďaleko. Zakrýval ju chrbát nevysokého kopca, husto porasteného smrečinou. A vtom ho napadla vynikajúca myšlienka. Sám sa čudoval, že na ňu skôr neprišiel. Veď má mínomety! A kopu munície! Míny vystrieľa tam, na tú prašivú dedinu. Mínomety bez mín sú nanič, tu ich nechá, aspoň sa im bude ľahšie utekať. To je nápad!
Hneď vydal potrebné rozkazy. Vojaci zastali, zhodili zo seba ťažký náklad, rozostavili mínomety, chystali strelivo.
„Fritz, vrátiš sa späť na hrebeň. Vystrelíme pokusnú salvu. Sleduj, kde dopadnú míny a podaj hlásenie,“ povedal poručík.
„Rozkaz!“ povedal Fritz a zrazil opätky.
Pustil sa zasneženou stráňou k hranici lesa. Prikrčený bežal, šmýkal sa a nadával. Nadával na poručíka, čo ho preháňa, nadával na celý svet, na Hitlera, čo začal túto všivavú vojnu.
Fritz stúpal do svahu, kde bol strmší, pomáhal si rukami. Les sa pomaly blížil, hradba stromov rástla, približovala sa. Na dlhých konároch smrekov a jedlí visela snehová vata. Pri prudšom náraze vetra sa sypali dolu snehové iskričky, ligotali sa v zapadajúcom slnku a lenivo si líhali na zem.
Fritz vošiel do lesa. Hrebeň bol neďaleko, pomedzi hrubé kmene stromov videl modré nebo za čiarou hrebeňa. V lese bolo snehu málo, šlo sa ľahšie, iba čo suché konáre sem-tam zachytávali maskovací plášť a škrípavo švihali po sivozelenej prilbe.
Fritz sa predral pomedzi stromy a zastal na malej čistinke. Pod ním, hlboko v doline, učupená medzi vrchmi, pokojne ležala dedina. Domce ako štyri rady bielych pátričiek ležali okolo zamrznutého potoka. Uprostred mierila prstom do neba vežička kostola. Za dedinou cigánska osada, poväčšine drevené zruby, ale i múranice. Dlhšia budova uprostred dediny – to je škola. Hej, škola, - ale aj partizánska nemocnica...
Fritz vedel, že dedina je partizánskym hniezdom. Veľmi im to zdôrazňoval poručík, keď sa v dedine usadili. Partizáni – banditi, zabíjajú od chrbta, nešetria nikoho, rabujú, zbíjajú, znásilňujú... A predsa im dedinčania pomáhali. Zo strachu? Všetci? Tak ako to vlastne je? Fritz rozmýšľa, díva sa na dedinu, na dymové stuhy vinúce sa z komínov, na drobné ľudské postavičky, vlečúce sa po zasnežených cestách. Partizánske hniezdo!
A naraz Fritz pochopil, prečo dedinčania kryli partizánov, prečo im pomáhali. Boli to ich ľudia. Ich blízki! A oni, Nemci, boli cudzí, nik ich nevolal, sami prišli... Čo prišli! Nasilu vtrhli a ešte chceli, aby ich miestni obyvatelia vítali...!
Ale poručík kázal zničiť, rozstrieľať, rozbiť! Keď rozbiť, tak rozbiť...! Veď aj nemecké mestá rozbíjajú bomby spojencov!
Fritz vytiahol signálnu pištoľ a vystrelil. Červená raketa s dymiacim chvostom kľučkujúc syčala vzduchom.
Ale títo ľudia vojnu nezačali, oni ju nechceli, oni sú doma a čakajú na slobodu a my ich ideme pobiť...
Nad Fritzovou hlavou zasvišťali tri mínometné strely. Poručík mieril dobre. Prvá mína spadla na ulicu pred kostolom. Druhá strhla časť školskej strechy, tretia vybuchla v cigánskej osade...
V dedine nastal zmätok. Fritz videl, ako ľudia pobehujú, ako sa bezmocne hemžia, sem-tam, hore-dolu, do domov, von... Strach.
Strach! Fritz sa v okamihu otočil, rozbehol sa lesom, potom dolu stráňou. Padal do snehu, kotúľal sa, zase vstával a bežal. Keď sa blížil k palebnému postaveniu, zúrivo kýval rukami. Poručík pomaly spustil napnutú ruku, ktorou chcel dať povel na ďalšiu salvu.
„Pán poručík, počkajte!“ vyjachtal Fritz.
„Zle ste zamerali. Míny spadli poniže dediny. Musíme strieľať vyššie!“ doložil a pevne sa díval poručíkovi do vodnatých modrých očí.
Na ostreľovanie dediny doplatil iba mladý chlapec, ktorému pred kostolom výbuch odtrhol obe chodidlá. Zakrátko vykrvácal a zomrel.
Ostatné míny spadli na lúku nad dedinou. Lúka sa volá Gažovka. V lete tu dozrievajú šťavnaté jablká, lebo orať sa nedá... V zime sa tu veselo sánkujú a lyžujú deti a už ani nevedia, prečo je Gažovka taká zvláštna - samá jama a samý hrboľ...
Podľa skutočnej udalosti napísal Peter Mirvaj
{jcomments on}
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a