Z dediny Nemci utekali svinským krokom. Utekali tak rýchlo, že sa nestačili ani pomstiť dedinčanom, nestihli zapáliť ani jeden dom. Za hranicou chotára už totiž duneli ruské kanóny a kaťuše, čo naháňali údesný strach smrtihlavom.Viedol ich poručík, ešte mladý, s hladko vyholenou tvárou a mútnymi modrými očami. Viedol ich a zúril. V duchu vymýšľal nevídané kliatby a nadávky. Čo ho tak hnevalo? Môj Bože! To partizánske hniezdo. Ten všivavý brloh plný partizánskej hávede. Do psej matere! To predsa nemôže tak nechať, voľačo musí vymyslieť!
Obzrel sa dozadu. Dedinu vidieť nebolo, hoci nebola ďaleko. Zakrýval ju chrbát nevysokého kopca, husto porasteného smrečinou. A vtom ho napadla vynikajúca myšlienka. Sám sa čudoval, že na ňu skôr neprišiel. Veď má mínomety! A kopu munície! Míny vystrieľa tam, na tú prašivú dedinu. Mínomety bez mín sú nanič, tu ich nechá, aspoň sa im bude ľahšie utekať. To je nápad!
Hneď vydal potrebné rozkazy. Vojaci zastali, zhodili zo seba ťažký náklad, rozostavili mínomety, chystali strelivo.
„Fritz, vrátiš sa späť na hrebeň. Vystrelíme pokusnú salvu. Sleduj, kde dopadnú míny a podaj hlásenie,“ povedal poručík.
„Rozkaz!“ povedal Fritz a zrazil opätky.
Pustil sa zasneženou stráňou k hranici lesa. Prikrčený bežal, šmýkal sa a nadával. Nadával na poručíka, čo ho preháňa, nadával na celý svet, na Hitlera, čo začal túto všivavú vojnu.
Fritz stúpal do svahu, kde bol strmší, pomáhal si rukami. Les sa pomaly blížil, hradba stromov rástla, približovala sa. Na dlhých konároch smrekov a jedlí visela snehová vata. Pri prudšom náraze vetra sa sypali dolu snehové iskričky, ligotali sa v zapadajúcom slnku a lenivo si líhali na zem.
Fritz vošiel do lesa. Hrebeň bol neďaleko, pomedzi hrubé kmene stromov videl modré nebo za čiarou hrebeňa. V lese bolo snehu málo, šlo sa ľahšie, iba čo suché konáre sem-tam zachytávali maskovací plášť a škrípavo švihali po sivozelenej prilbe.
Fritz sa predral pomedzi stromy a zastal na malej čistinke. Pod ním, hlboko v doline, učupená medzi vrchmi, pokojne ležala dedina. Domce ako štyri rady bielych pátričiek ležali okolo zamrznutého potoka. Uprostred mierila prstom do neba vežička kostola. Za dedinou cigánska osada, poväčšine drevené zruby, ale i múranice. Dlhšia budova uprostred dediny – to je škola. Hej, škola, - ale aj partizánska nemocnica...
Fritz vedel, že dedina je partizánskym hniezdom. Veľmi im to zdôrazňoval poručík, keď sa v dedine usadili. Partizáni – banditi, zabíjajú od chrbta, nešetria nikoho, rabujú, zbíjajú, znásilňujú... A predsa im dedinčania pomáhali. Zo strachu? Všetci? Tak ako to vlastne je? Fritz rozmýšľa, díva sa na dedinu, na dymové stuhy vinúce sa z komínov, na drobné ľudské postavičky, vlečúce sa po zasnežených cestách. Partizánske hniezdo!
A naraz Fritz pochopil, prečo dedinčania kryli partizánov, prečo im pomáhali. Boli to ich ľudia. Ich blízki! A oni, Nemci, boli cudzí, nik ich nevolal, sami prišli... Čo prišli! Nasilu vtrhli a ešte chceli, aby ich miestni obyvatelia vítali...!
Ale poručík kázal zničiť, rozstrieľať, rozbiť! Keď rozbiť, tak rozbiť...! Veď aj nemecké mestá rozbíjajú bomby spojencov!
Fritz vytiahol signálnu pištoľ a vystrelil. Červená raketa s dymiacim chvostom kľučkujúc syčala vzduchom.
Ale títo ľudia vojnu nezačali, oni ju nechceli, oni sú doma a čakajú na slobodu a my ich ideme pobiť...
Nad Fritzovou hlavou zasvišťali tri mínometné strely. Poručík mieril dobre. Prvá mína spadla na ulicu pred kostolom. Druhá strhla časť školskej strechy, tretia vybuchla v cigánskej osade...
V dedine nastal zmätok. Fritz videl, ako ľudia pobehujú, ako sa bezmocne hemžia, sem-tam, hore-dolu, do domov, von... Strach.
Strach! Fritz sa v okamihu otočil, rozbehol sa lesom, potom dolu stráňou. Padal do snehu, kotúľal sa, zase vstával a bežal. Keď sa blížil k palebnému postaveniu, zúrivo kýval rukami. Poručík pomaly spustil napnutú ruku, ktorou chcel dať povel na ďalšiu salvu.
„Pán poručík, počkajte!“ vyjachtal Fritz.
„Zle ste zamerali. Míny spadli poniže dediny. Musíme strieľať vyššie!“ doložil a pevne sa díval poručíkovi do vodnatých modrých očí.
Na ostreľovanie dediny doplatil iba mladý chlapec, ktorému pred kostolom výbuch odtrhol obe chodidlá. Zakrátko vykrvácal a zomrel.
Ostatné míny spadli na lúku nad dedinou. Lúka sa volá Gažovka. V lete tu dozrievajú šťavnaté jablká, lebo orať sa nedá... V zime sa tu veselo sánkujú a lyžujú deti a už ani nevedia, prečo je Gažovka taká zvláštna - samá jama a samý hrboľ...
Podľa skutočnej udalosti napísal Peter Mirvaj
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).