Hoci som v opakovanom prípade pôvodne odmietol jeho ponuku vydať aj ďalšie moje verše, presvedčil ma natoľko úprimnými argumentmi, že mi bolo potom ťažko oponovať. V tej chvíli som zároveň precítil jeho pohnútky a pochopil som, že to, čo robí, pramení z jeho nevšedného altruizmu, z lásky k spolužiakom, k niekdajšej triede a škole i z vďačnosti, azda ani nie celkom zaslúženej, voči mne, ich triednemu profesorovi.
A tak mi prichodí, a robím to s nezastieraným dojatím, poďakovať mu za všetko spomenuté, aj za to, že sa mu podarilo získať ďalších vďačných sponzorov. Úprimne ďakujem aj im.
A k poďakovaniu pripájam aj nasledovný medailónik o mojej IV. T triede. Bola to čiste chlapčenská trieda, študovali hutnícky odbor tvárnenie kovov. Maturovalo ich osemnásť. Z dvoch tretín stredoslováci, piati východniari, jeden západniar. Bol som im triednym počas celého štúdia v rokoch 1958 – 1962. Začínal som s nimi ako tridsiatnik, oni boli štrnásťroční, drobnučkí, ročník 1944 – deti roku SNP. V roku 2004 odchádzajú ako šesťdesiatnici do dôchodku.
Ako triedny som rýchlo postihol, chlapci moji, že mi vás prihralo šťastie. Azda ani špeciálnym psychologickým výberom by sa nepodarilo sústrediť v jednej triede toľko dobrých detí. Ja si napríklad nepamätám, že by som musel niekedy na vás kričať alebo vyčítavo vám dohovárať. Komunikovali sme a dorozumievali sme sa takmer telepaticky vďaka vašej nevídane rozvinutej empatii. Všetko ste ľudsky precítili a adekvátne ľudsky ste aj reagovali. Myslím, že pozoruhodnú citovú klímu v triede podporovala aj skutočnosť, že prvé dva roky boli vašimi spolužiakmi v škole i v internáte traja Kórejci, siroty, ktorým rodičov zahubila kórejská vojna (1950-1953). Tiež dobré krotké deti: náruživý výbušný futbalista Čong The Mjong, maliarsky talent – samotár Ri Bu Von a obľúbený slávik školy i Tisovca, spevák s tremolovým tenorom Kang Sang Su.
Postupne sme sa spoznávali. Zbližovali sme sa navzájom aj skrze šport. Osobne som ho všestranne podporoval a vy ste sa mu zanietene oddávali a nielen tradične rozšírenému futbalu a stolnému tenisu. Bol som v tom období trénerom volejbalového družstva školy, žiaci našej školy (Jožko Giertl, Andrej Hudec, Jožko Koza, Dušan Oravec) tvorili jeho kostru, Andrej Hudec bol mojím perfektným asistentom. Špičkovým hádzanárom (škola vtedy hrávala celoslovenskú hádzanársku ligu!) bol Štefan Škovira, neudržateľné pravé krídlo, ľavák, strelec na pohľadanie. Bol aj výborným hokejistom. Jožko Koza drží dodnes neprekonaný vyše štyridsaťročný rekord školy v skoku do výšky v kategórii starších dorastencov, Pavol Ovčarik bol vynikajúcim zápasníkom, Ľubo Vaník hral súťažný futbal.
Nezabudnuteľnými pre mňa ostávajú aj nešportovci: zádumčivý Belo Húska, Gejza Králik, Jožko Skrežina, dvaja mimoriadne slušní chlapci – východniari Ján Malák a Ing. Milan Orolín i dvojica už nežijúcich Dušan Gajdoš a Ján Štulajter.
V pomerne malej triede sme mali až troch dobrých muzikantov: Alexander Čonka (husle, klarinet), Dušan Oravec (akordeón, klarinet, gitara), Vlado Nemčok (bicie nástroje). Dušan Oravec, mimochodom dodnes organizuje vo svojom bydlisku v Podlaviciach folklórne svadby so všetkým, čo k tomu patrí.
S potešením som sledoval, ako ste z detí dozrievali postupne na mládencov a dospievali fyzicky, ako sa pekne navrstvovali aj duchovné základy vašej osobnosti a vyrastali ste na zásadových charakterových mužov – gentlemanov. A to si na vás cením najviac.

Chcem sa zmieniť ešte o jednom fenoméne vašej triedy, ktorý mi svetielkuje v pamäti a mám vás stále takých pred očami: okrem dvoch – troch výnimiek boli vaše tváre tak jasne čitateľné a najmä vaše oči signalizovali vašu dobrotu a prezrádzali o vás, čo ste zač. Niekoľko príkladov, čo mi vaša vizáž signalizovala:
- D. G. : Som dobráčisko, bezkonfliktný, hladký ako zmäknuté maslo, môžeš si ma natrieť na chlieb. A dôverujem Ti.
- A. H. : Prijmi môj úsmev ako prejav harmónie mojej duše, som nesmierne tolerantný, vľúdny, taktný a všetko viem. Dôverujem Ti.
- P. J. : Som nevinný ako baránok boží, neubližuj mi, vážim si Ťa.
- J. K. : Počúvam Ťa, ale v tomto jednom Ti musím oponovať, hoci si pre mňa autoritou.
- V. L. : Videl si už krotkejšie oči, ako sú moje, stretol si sa už s väčšou prítulnosťou a oddanosťou? (Nie, Vilko, nevidel som a nestretol som sa. Ďakujem Ti za ňu a ďakujem Ti za desiatky vianočných, veľkonočných a iných pozdravov celé roky mi pravidelne posielaných.)
- V. N. : Pozri sa, moja duša je otvorená pre každého, som bezhraničný filantrop, aj Teba mám rád, ale nemusel by si ma tak často vyvolávať. Tešme sa, kým sme mladí! (Vladko, ozajstná duša samaritánska, aj Tebe ďakujem za početné písomné pozdravy a telefonáty a orodujem za Teba, aby si vyhral boj so zlou chorobou.)
Po maturite ste sa rozbehli do sveta, niektorí na vysoké školy, väčšina do zamestnania. Niektorí ste sa „odkotúľali“ od svojej pôvodnej profesie. Andrej Hudec vyštudoval v Brne medicínu a dlhé roky pôsobí ako zástupca primára na ortopedickom oddelení Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, Vladimír Nemčok ako riaditeľ Územného spolku SČK v Žiari nad Hronom sa venuje humanitárnej činnosti doma i vo svete, Štefan Škovira pracuje vo verejných službách, i ďalší podobne. Osvedčili ste sa na všetkých postoch, aj v súkromí ako zodpovední otcovia rodín.
Teraz po štyridsiatich rokoch mi opäť dobre padne sledovať vašu niekdajšiu ušľachtilosť prejavujúcu sa v snahe oživiť a zaktivizovať vzájomnú solidaritu triedy (Štefan Škovira a Vlado Nemčok), morálne podporiť opustených spolužiakov, aj samaritánsko-odbornú starostlivosť Andreja Hudeca pri zabezpečovaní potrebnej lekárskej pomoci mnohým spolužiakom. Milé sú aj vaše snahy spravidelniť vaše pomaturitné stretnutia, stretávať sa v Tisovci častejšie aj v menších skupinkách, oslavovať v tunajšom Alfexe pribúdajúcej šesťdesiatky a odchodu do dôchodku. Osobitne chcem vyzdvihnúť aj účinnú sponzorskú pomoc Štefana Škoviru našej škole pri oslavách 50. výročia jej založenia.
Milí chlapci, život je vždy akýsi veľmi náhlivý, stále nás súri a po dohraní povinnej životnej partitúry nás rieka času vyplavuje z hlavného prúdu do vedľajších mŕtvych ramien. Z rušného kolotoča našich pracovísk nás, čerstvých dôchodcov, nemilosrdne popostrkujú do zátišia a samoty našich rodín a ocitáme sa zrazu v nepríjemnom stave spoločenskej izolácie.
Našu duševnú traumu z dožívania umocňuje dnes okrem toho aj neradostný stav všemožne porozvracaného súčasného sveta, s mnohými javmi v ňom sa my, starší, nedokážeme stotožniť.
A tak, smútiac za ušlým a gniavení chladom vecí a bezcitnosťou sveta zamoreného a zdeformovaného mamonárstvom a nevraživosťou, hľadáme kompenzáciu v hrejivom teple ľudských vzťahov v tej čistej podobe, ako sme ich prežívali v období detstva a dospievania. Putujeme v spomienkach i v reáli za nevinnosťou mladosti, za jej školskými kulisami, za ľuďmi – spolužiakmi i učiteľmi, za všetkým tým, čo scenériu a atmosféru onoho rajského obdobia nášho života spoluvytváralo. Putujeme za niekdajším šťastím.
A ja osobne som rád, príjemne ma prehrieva vedomie, že som sa ako váš triedny profesor mohol podieľať na vytváraní harmonického koloritu nádherného obdobia vašej mladosti, že som to šťastie mohol po štyri roky prežívať spolu s vami, že môžeme naň spolu spomínať. Čoskoro už ako spoločensky úplne rovní – dožívajúci dôchodcovia.
Nech vám tieto moje verše prikrášlia ďalšie roky života, nech vám spríjemňujú dni pribúdajúcej dôchodcovskej samoty. Túto knižočku poézie venujem šľachetnému Štefanovi Škovirovi a všetkým žiakom mojej dobrej prítulnej IV. T triedy. A ponúkam zároveň svoje verše aj všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorým lahodí vnímať estetiku slova a ktorých srdcia ostávajú otvorené aj pre poéziu života.
František Bábela
Tisovec 6. január 2004“
Kolo, kolo mlynské ...
(Reminiscencie so IV. T triedou)
|
|
|
|
Pamätáte sa ešte, chlapci moji,
|
Čas rýchlo ubiehal.
Na dvore pod starým orechom
December 2003
|
(Výber zo zbierky básní Františka Bábelu: Polarity, ktorá vyšla v roku 2004)
{jcomments on}































Každý začiatok nového školského roka vyvoláva v mnohých, najmä starších spoluobčanoch, spomienky na život strávený v škole, v študentských laviciach, alebo i za katedrou stojacou pred nimi. Dajme dnes slovo pánovi PhDr. Františkovi Bábelovi z Tisovca, ktorý sa v jednej zo svojich zbierok poézie vyznal svojim študentom takto:
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-