Hoci som v opakovanom prípade pôvodne odmietol jeho ponuku vydať aj ďalšie moje verše, presvedčil ma natoľko úprimnými argumentmi, že mi bolo potom ťažko oponovať. V tej chvíli som zároveň precítil jeho pohnútky a pochopil som, že to, čo robí, pramení z jeho nevšedného altruizmu, z lásky k spolužiakom, k niekdajšej triede a škole i z vďačnosti, azda ani nie celkom zaslúženej, voči mne, ich triednemu profesorovi.
A tak mi prichodí, a robím to s nezastieraným dojatím, poďakovať mu za všetko spomenuté, aj za to, že sa mu podarilo získať ďalších vďačných sponzorov. Úprimne ďakujem aj im.
A k poďakovaniu pripájam aj nasledovný medailónik o mojej IV. T triede. Bola to čiste chlapčenská trieda, študovali hutnícky odbor tvárnenie kovov. Maturovalo ich osemnásť. Z dvoch tretín stredoslováci, piati východniari, jeden západniar. Bol som im triednym počas celého štúdia v rokoch 1958 – 1962. Začínal som s nimi ako tridsiatnik, oni boli štrnásťroční, drobnučkí, ročník 1944 – deti roku SNP. V roku 2004 odchádzajú ako šesťdesiatnici do dôchodku.
Ako triedny som rýchlo postihol, chlapci moji, že mi vás prihralo šťastie. Azda ani špeciálnym psychologickým výberom by sa nepodarilo sústrediť v jednej triede toľko dobrých detí. Ja si napríklad nepamätám, že by som musel niekedy na vás kričať alebo vyčítavo vám dohovárať. Komunikovali sme a dorozumievali sme sa takmer telepaticky vďaka vašej nevídane rozvinutej empatii. Všetko ste ľudsky precítili a adekvátne ľudsky ste aj reagovali. Myslím, že pozoruhodnú citovú klímu v triede podporovala aj skutočnosť, že prvé dva roky boli vašimi spolužiakmi v škole i v internáte traja Kórejci, siroty, ktorým rodičov zahubila kórejská vojna (1950-1953). Tiež dobré krotké deti: náruživý výbušný futbalista Čong The Mjong, maliarsky talent – samotár Ri Bu Von a obľúbený slávik školy i Tisovca, spevák s tremolovým tenorom Kang Sang Su.
Postupne sme sa spoznávali. Zbližovali sme sa navzájom aj skrze šport. Osobne som ho všestranne podporoval a vy ste sa mu zanietene oddávali a nielen tradične rozšírenému futbalu a stolnému tenisu. Bol som v tom období trénerom volejbalového družstva školy, žiaci našej školy (Jožko Giertl, Andrej Hudec, Jožko Koza, Dušan Oravec) tvorili jeho kostru, Andrej Hudec bol mojím perfektným asistentom. Špičkovým hádzanárom (škola vtedy hrávala celoslovenskú hádzanársku ligu!) bol Štefan Škovira, neudržateľné pravé krídlo, ľavák, strelec na pohľadanie. Bol aj výborným hokejistom. Jožko Koza drží dodnes neprekonaný vyše štyridsaťročný rekord školy v skoku do výšky v kategórii starších dorastencov, Pavol Ovčarik bol vynikajúcim zápasníkom, Ľubo Vaník hral súťažný futbal.
Nezabudnuteľnými pre mňa ostávajú aj nešportovci: zádumčivý Belo Húska, Gejza Králik, Jožko Skrežina, dvaja mimoriadne slušní chlapci – východniari Ján Malák a Ing. Milan Orolín i dvojica už nežijúcich Dušan Gajdoš a Ján Štulajter.
V pomerne malej triede sme mali až troch dobrých muzikantov: Alexander Čonka (husle, klarinet), Dušan Oravec (akordeón, klarinet, gitara), Vlado Nemčok (bicie nástroje). Dušan Oravec, mimochodom dodnes organizuje vo svojom bydlisku v Podlaviciach folklórne svadby so všetkým, čo k tomu patrí.
S potešením som sledoval, ako ste z detí dozrievali postupne na mládencov a dospievali fyzicky, ako sa pekne navrstvovali aj duchovné základy vašej osobnosti a vyrastali ste na zásadových charakterových mužov – gentlemanov. A to si na vás cením najviac.
Chcem sa zmieniť ešte o jednom fenoméne vašej triedy, ktorý mi svetielkuje v pamäti a mám vás stále takých pred očami: okrem dvoch – troch výnimiek boli vaše tváre tak jasne čitateľné a najmä vaše oči signalizovali vašu dobrotu a prezrádzali o vás, čo ste zač. Niekoľko príkladov, čo mi vaša vizáž signalizovala:
- D. G. : Som dobráčisko, bezkonfliktný, hladký ako zmäknuté maslo, môžeš si ma natrieť na chlieb. A dôverujem Ti.
- A. H. : Prijmi môj úsmev ako prejav harmónie mojej duše, som nesmierne tolerantný, vľúdny, taktný a všetko viem. Dôverujem Ti.
- P. J. : Som nevinný ako baránok boží, neubližuj mi, vážim si Ťa.
- J. K. : Počúvam Ťa, ale v tomto jednom Ti musím oponovať, hoci si pre mňa autoritou.
- V. L. : Videl si už krotkejšie oči, ako sú moje, stretol si sa už s väčšou prítulnosťou a oddanosťou? (Nie, Vilko, nevidel som a nestretol som sa. Ďakujem Ti za ňu a ďakujem Ti za desiatky vianočných, veľkonočných a iných pozdravov celé roky mi pravidelne posielaných.)
- V. N. : Pozri sa, moja duša je otvorená pre každého, som bezhraničný filantrop, aj Teba mám rád, ale nemusel by si ma tak často vyvolávať. Tešme sa, kým sme mladí! (Vladko, ozajstná duša samaritánska, aj Tebe ďakujem za početné písomné pozdravy a telefonáty a orodujem za Teba, aby si vyhral boj so zlou chorobou.)
Po maturite ste sa rozbehli do sveta, niektorí na vysoké školy, väčšina do zamestnania. Niektorí ste sa „odkotúľali“ od svojej pôvodnej profesie. Andrej Hudec vyštudoval v Brne medicínu a dlhé roky pôsobí ako zástupca primára na ortopedickom oddelení Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, Vladimír Nemčok ako riaditeľ Územného spolku SČK v Žiari nad Hronom sa venuje humanitárnej činnosti doma i vo svete, Štefan Škovira pracuje vo verejných službách, i ďalší podobne. Osvedčili ste sa na všetkých postoch, aj v súkromí ako zodpovední otcovia rodín.
Teraz po štyridsiatich rokoch mi opäť dobre padne sledovať vašu niekdajšiu ušľachtilosť prejavujúcu sa v snahe oživiť a zaktivizovať vzájomnú solidaritu triedy (Štefan Škovira a Vlado Nemčok), morálne podporiť opustených spolužiakov, aj samaritánsko-odbornú starostlivosť Andreja Hudeca pri zabezpečovaní potrebnej lekárskej pomoci mnohým spolužiakom. Milé sú aj vaše snahy spravidelniť vaše pomaturitné stretnutia, stretávať sa v Tisovci častejšie aj v menších skupinkách, oslavovať v tunajšom Alfexe pribúdajúcej šesťdesiatky a odchodu do dôchodku. Osobitne chcem vyzdvihnúť aj účinnú sponzorskú pomoc Štefana Škoviru našej škole pri oslavách 50. výročia jej založenia.
Milí chlapci, život je vždy akýsi veľmi náhlivý, stále nás súri a po dohraní povinnej životnej partitúry nás rieka času vyplavuje z hlavného prúdu do vedľajších mŕtvych ramien. Z rušného kolotoča našich pracovísk nás, čerstvých dôchodcov, nemilosrdne popostrkujú do zátišia a samoty našich rodín a ocitáme sa zrazu v nepríjemnom stave spoločenskej izolácie.
Našu duševnú traumu z dožívania umocňuje dnes okrem toho aj neradostný stav všemožne porozvracaného súčasného sveta, s mnohými javmi v ňom sa my, starší, nedokážeme stotožniť.
A tak, smútiac za ušlým a gniavení chladom vecí a bezcitnosťou sveta zamoreného a zdeformovaného mamonárstvom a nevraživosťou, hľadáme kompenzáciu v hrejivom teple ľudských vzťahov v tej čistej podobe, ako sme ich prežívali v období detstva a dospievania. Putujeme v spomienkach i v reáli za nevinnosťou mladosti, za jej školskými kulisami, za ľuďmi – spolužiakmi i učiteľmi, za všetkým tým, čo scenériu a atmosféru onoho rajského obdobia nášho života spoluvytváralo. Putujeme za niekdajším šťastím.
A ja osobne som rád, príjemne ma prehrieva vedomie, že som sa ako váš triedny profesor mohol podieľať na vytváraní harmonického koloritu nádherného obdobia vašej mladosti, že som to šťastie mohol po štyri roky prežívať spolu s vami, že môžeme naň spolu spomínať. Čoskoro už ako spoločensky úplne rovní – dožívajúci dôchodcovia.
Nech vám tieto moje verše prikrášlia ďalšie roky života, nech vám spríjemňujú dni pribúdajúcej dôchodcovskej samoty. Túto knižočku poézie venujem šľachetnému Štefanovi Škovirovi a všetkým žiakom mojej dobrej prítulnej IV. T triedy. A ponúkam zároveň svoje verše aj všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorým lahodí vnímať estetiku slova a ktorých srdcia ostávajú otvorené aj pre poéziu života.
František Bábela
Tisovec 6. január 2004“
Kolo, kolo mlynské ...
(Reminiscencie so IV. T triedou)
|
|
Pamätáte sa ešte, chlapci moji,
|
Čas rýchlo ubiehal.
Na dvore pod starým orechom
December 2003
|
(Výber zo zbierky básní Františka Bábelu: Polarity, ktorá vyšla v roku 2004)
{jcomments on}