streda, 02 február 2011 23:24

Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 11. časť Doporučený

Napísal(a) Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

11. časť
       Frau Eva Raubner spokojne sedela za prikrytým stolom a počítala. Už tretí deň čakala starého Indicha, ktorý nezvykol meškať. Pravidelne prinášal, pravidelne odnášal, úzkostlivo účtoval, počítal a s veľkou láskou k peniazom ich starostlivo preratúval, ukladal, triedil, balil. V tom mal načisto všetko jasné. Čo komu patrilo v dedine, to zase ovládala frau Eva Raubner. S pokojom, rozvahou sa takmer celé dni zamestnávala akýmsi výmenným obchodom, v ktorom síce tvorila jedno koliesko v spleti a súzvuku mnohých, ale najmä dohliadala na to, aby nikto a nikdy nemal dôvod k nespokojnosti.


       Starého žida Indicha nebolo. Z chýrov, ktoré zo širokého okolia predsa len prenikli i do ich dediny  Eva Raubner pomaly, ale iste tratila vnútorný pokoj. Tam vyhnali krčmára, tam podpálili pílu bohatého žida Haasa, dokonca roztrepali krčmičku nosatého Nátana, ktorá sa hrbila na okraji mestečka a ktorá ich ako jedna z posledných vyprevádzala z mesta. Eva Raubner  sa bála.
       „Ale kto by už len ubližoval Indichovi. Nemal nič. Iba upískaný dlhý čierny kabát,“ špekulovala sama pre seba na uistenie, že starcovi nemá kto a hlavne nemá prečo ubližovať. Zdalo sa jej, že i klobúk s rovnou širokou strieškou prežíval generácie. A bývanie? Spával v zatuchnutej izbe pivničného bytu svojej predsa len majetnejšej sestry Irmy, ktorá v inom mestečku mala podobný obchod ako Eva Raubner. Ibaže Irma Indich bola naviac známa tým, že zvyškami alebo vzormi látok obťahovala gombičky všetkých možných veľkostí a tvarov, to všetko pre blízke i ďaleké krajčírky.
       Eva Raubner si bola istá, že ak je Indichova sestra bohatá, jej brat Izák nemá nič. A keby aj, jeden druhému - iba tak, nič pre nič - nedajú ani grajciar.
       „Keď sa jedná o majetky, nepoznám brata, sestru!“ Hovorieval síce s úškľabkom na tvári, ale so zvláštnym smútkom v očiach. Ba, ktovie, čo sa mu v tej, akoby  večne starej, hlave miesilo...?!
       Bola to pravda. Taký bol. Lenže Indichovo príbuzenstvo jeho pomoc nepotrebovalo. Skôr naopak. A tiež - nebolo nijako potvrdené, že by mu jeho blízki akýmkoľvek spôsobom pomáhali. Akurát, že mal strechu nad hlavou. Že prečo potom putoval krížom-krážom po okolí?! Obšťastňovalo ho to, tešilo: niekde kúpiť, inde predať, vymeniť, manipulovať s tovarom od výmyslu sveta, rátať utŕžené korunky, ...častejšie grajciariky.
       „Každý sme nejaký,“ pomyslela si Eva Raubner najmä vtedy, keď Izáka Indicha vyprevádzala. Prihnutý, pritlačený rokmi, obťažkaný sutanou z poctivého vlneného štofu, hlava prikrytá klobúkom neurčitej farby. Zvláštna persóna, ba až kreatúra, ktorú si na okolí nikto nemohol pomýliť. Stačilo naň pozrieť: smutné oči, ryšavá štetka zachlpených vlasov a rovnakou riedkou bradou. Taký bol Izák Indich – izraelita. Nevedeli ste, či ho ľutovať, alebo mu tú jeho prostoduchú slobodu závidieť.
       „Hádam mu len neublížili...?!“ myslela už na najhoršie Eva Raubner.
       Vtom v chodbe zhrmotalo, akoby niekto niečo prudko položil na zem.
       „Čo to len ten Indich také ťažké dotrepal...?“ a už, že na neho zakričí výčitkou, ktorá bude láskavejšia od láskavej...
       Lenže Indicha nikde. Vo dverách kuchyne stál špinavý, uplakaný a vystrašený Johan. Kôš so zvyškom hríbov tresol o zem ešte v chodbe a rýchlo hľadal útočisko v kuchyni.
       „Mamele...! len-len, že sa mu vydralo z hrdla.
       Matka vedela, že je zle. Pohľad na dieťa, i to jeho  familiárne, najdôvernejšie „mamele“ okamžite prebudilo obavy, ktoré dlávila, ktoré doslova tlačila na dno svojho vedomia, pričom za svet nemala v úmysle  pripustiť, že aj tu na nich číha nebezpečenstvo.
       „Chce ma zabiť, aj teba..., ani tvoje koláče vraj nebude žrať, ani tam k nim nemôžem vstúpiť..., aj nás nenávidí, lebo máme prekliatu krv...! pomedzi slová plakal, až ho zadúšalo. „Nadával mi. Že som smradľavý žid! A ty že si obyčajná židovská  mater...!“ Johan vykladal z dve na tri to, čo mal - od aleje až po dom - na duši. A keď jedným dychom vypovedal všetky krivdy, hodil sa matke do náruče.
       „So, jetzt hat das schön angefangen ...,“ povzdychla si iba pre seba, akoby chcela pritakať vlastnému tušeniu, ktoré ju nezvyklo klamať. Vzala do dlaní Johanovu špinavú a zaslzenú tvár a najvážnejšie ako vedela vyhlásila:
       „Johan, teraz počúvaj! Že si žid - a zapamätaj si navždy - to nie je hanba! A že som ja židovská mater? To je predsa pravda. Som tvoja židovská mama, a som na to hrdá. A ty musíš byť tiež!“ Oči jej opäť zosmutneli, pohľadom ani nepohla, iba hľadela ponad Johanovu hlávku, ktorá už bola v matkinom náručí. A v bezpečí.
       „Veď si syn starého testamentu...,“ rozrušená, v tvári popolavo biela, vetu  iba došepotala.
       Bol najvyšší čas: „... treba sa s chlapcom porozprávať.“      

       Zhrbený farár naberal vodu a v zamyslení si ani len nevšimol, že sklenený demižón je plný a voda si iba tak vyteká a preteká... Pri prameni nebolo nikoho. Nevnímal okolie, ba ani zvuky, ktoré sa blížili z neďalekého parku.
       Cesta pomedzi les končila neveľkou čistinkou. Tá už bola súčasťou kúpeľného priestranstva. V teplých dňoch si hostia povynášali deky, poprípade rohože a v pletených košoch, či špeciálnych kufríkoch im bolo prinášané občerstvenie. Zvyčajne olovranty od výmyslu sveta. Dámy so slnečníkmi nad hlavou, v tých najľahších a najvzdušnejších šatách, smelšie a najmä mladučké v striedmych šortkách – to boli pestrofarebné obrázky oddychujúcich. Pri nich, lepšie povedané – nad nimi, postávali elegáni v svetlých oblekoch, poťahovali z cigár, z cigaršpicov alebo labužnícky bafkali z fajok. Just ani čo by z romantických obrázkov. Všade pokoj, báječný vzduch, čvirikanie vtáčkov a plno, plno najpestrejších farieb: na lúke, na stromoch sýta zeleň, na šatách, ba i to nebo malo tú najbelasejšiu farbu, ktorú sem-tam – ale v skutku iba sem-tam – narušil prevaľujúci sa biely oblak. Zvyčajne nebol nebezpečný. Horší sa ukázal silnejúci vietor, ktorý do týchto hlbokých lesov s neuveriteľnou rýchlosťou nie raz priduril letnú búrku. A tá tu vedela vystrájať!
       Ani vietor, ani búrka. Vydarený letný deň.
       Farár Michal Stanko pozapchával demižón s vodou a na kuse od prameňa ho ukryl do krovia. „V chlade ma tu počká...,“ a v miernom tempe vykročil po prvej cestičke do kúpeľného parku.
       Ani nevedel čo ho tam ťahá?! Ale mámilo, lákalo ho. Zvyčajne do kúpeľov nechodieval, dokonca ani vtedy nie, keď mal problém s chorým kĺbom. Cítil, že nepatrí do spoločnosti, ktorá sa tu po celý rok striedala. A že väčšina z nich nebola zblízka – to na okolí vedel každý. Vlak ich privážal až z Pešti, Prešpurku, ba dokonca i z Viedne.
       „Utešené prostredie,“ uvedomil si.
       Udržiavané, vyhrabané a jemným pieskom vysypané chodníčky sa hadili pomedzi neveľké drevené vilky, postavené v typickom štýle, akoby boli vlastné sestry kúpeľným dvoranám. Cestičky vyliezali na menšie, väčšie briežky a dômyselne spájali liečebné zariadenie s útulným hotelom, či jedálňou a kaviarničkami i letohrádkami dokopy. Bolo kde ísť a všetko bolo poruke. Staré stromy, ktoré tu rástli hádam odjakživa, ustúpili  i cudzokrajným, ktoré zadovážil majiteľ. Odkiaľ, to vedel iba on sám. V čarovných zátišiach liatinové lavičky.
       „Ej, musel to byť majster čo ich odlieval,“ pomyslel si farár. „Samý ornament, samá kudrlinka – a všetko zo železa. Akoby vyrástli zo zeme, a na tom najsprávnejšom, najpríhodnejšom mieste...!“ obdivoval v duchu.
       Uprostred všetkého zatrblietalo sa jazierko. Ešte len okolo neho - samý altánok. Od  altánku k altánku chodníčky obrastené plazivými kríkmi, ktoré vytvárali to najútulnejšie prostredie aké si len človek dokázal predstaviť. A to nebolo všetko. Cez deň nenápadné, ale dôstojne elegantné kandelábre, ktoré v podvečer zapaľoval starý Viktor. Ešte len tie dokázali vytvoriť náladu voňavých letných večerov, ktoré viac ako inde potemneli množstvom vysokánskych jedlí a smrekov, ktoré ani nie tak v parku, ale vo vzdialenej hustej hore hučali a hučali.
       „Keby že nie ľudskej bolesti i chorôb, vyzeralo by to na tomto kúsku zeme ako v raji,“ uvažoval farár.  Prechádzal sa pomaličky, s rukami za chrbtom a vnímal pokoj, vône i svojrázny nečujný ruch kúpeľného sídla. Za jazierkom zacítil zvláštny pach, ktorý ho vrátil do reality.
       „Dobrým smerom idem,“ presvedčil sám seba a zrýchlil krok.
       Ocitol sa pri jednoduchých drevených domoch, ktorá prekrývala, či lepšie povedané ukrývala ozdobná zeleň.
       „Tu sa myslelo na všetko!“ pokrútil uznanlivo hlavou.
       Pri slatinách boli nastavané obyčajné búdy, ale žeby nešpatili, povysádzali všade okolo nich zeleň. Bahna bolo treba deň čo deň, a voľakde ho ukladať a pripravovať museli. Ani tých, ktorí sa o bahno starali nebolo vidieť. Farár Stanko musel zísť z chodníka, aby sa zadnými dverami dostal do drevenej búdy. Tam bolo  čierne kráľovstvo starého Viktora.
       Kňaz prišiel tak potichu, že ho zaujatý Viktor ani len nezbadal.
       „Pán Boh pomáhaj, Viktor!“ pozdravil sa Stanko iba polohlasno.
       Prichádzal od chrbta a nechcel, žeby sa starý nahrbený chlap zľakol. Roky ho poznal, vedel, že toho nenarozpráva veľa. Akoby mal dušu a najmä jazyk v tom svojom svete zavreté na sto zámkov. S bahnom robil odjakživa, a aj teraz ho, ľahkou lopatou, nahadzoval na naukladané plechové taniere. Nie po veľa, žeby chlapec vládal. Lenže  toho nebolo.
       „Hľadám Paula...,“ snažil sa farár vysvetliť prečo sa tam znenazdajky objavil. „Poviem vám pravdu, Viktor, ani ho tak nehľadám, akoby ma zaujímalo či tu vôbec bol. Do kúpeľov sme kráčali spolu. Udiali sa však veci, ktoré ma nielenže prekvapili, ale ktoré si ďalej nemôžem nevšímať.“ Vyslovil kňaz iba to, čo usúdil, že na príchod bolo nutné povedať.
       Pre Viktora to bola tajomná reč, a keďže odvždy nebol zhovorčivý, vyčkal čo sa od kňaza dozvie. Michal Stanko najskôr postával vo dverách, potom ho Viktor usadil na širokú lavicu, na ktorej bola prehodená zodratá koža z barana. Vyzerala ako provizórne lôžko, na ktorom sa hádam dalo i pospať.
       „Tu si sadnite, pán farár. Ďalej nechoďte, všetko je špinavé, mazľavé, plno čiernej vody..., a ten puch! Na ten si veru treba zvyknúť. My už máme tento smradľavý moor v nose. Všade, i pod kožou, ba hádam nám i v krvi koluje...!“  snažil sa starý Viktor byť - keď už nie vtipný, tak aspoň nie nevľúdny. Takáto návšteva, a z ničoho nič?! Nešlo mu to do hlavy. Plechové tanieriská mal už skoro všetky naplnené, lenže nemal ich kto poodnášať. A tak si sadol na širokú lavicu ku farárovi.
       Akonáhle sa usalašili, farár rozprával. Zase od začiatku, a všetko, žeby Viktor vedel, čo sa udialo v dedine. I o raňajšom výstupe chlapcov, o nevysvetliteľnej nevraživosti, ktorá pramenila v slepej nenávisti niečoho, čo dvanásťročný chlapec ešte poznať nemohol. Dlho vyprával Michal Stanko i o ich pokojnej, ba až družnej ceste do kúpeľov, i o príbehu, ktorý chlapcovi rozpovedal.  Žeby chudákovi chlapcovi na príklade, na vlastnom príbehu pootvoril oči. Aby zmiernil tú jeho slepú zlosť, ktorá ho išla udusiť. A tá na také chlápätko bola priveľká.
       Starý Viktor ani nemukol. Iba sa zaprel rukami o lavicu a tupo hľadel do neznáma. Niekde pred seba, na špinavú zem. Farár si ho očkom všímal, ale z tvrdej zvráskavenej a aj upískanej tváre sa nedalo vyčítať celkom nič.
       Farár dopovedal. Ostalo ticho.
       „To je jej robota,“ ozval sa do tíšiny starý Viktor a hlavou i pohľadom ukázal niekde smerom ku kúpeľným domom. „Róza Talbert je zlá žena. Nie že sa o chlapca nestará, ale ešte ho aj dráždi,“ každé slovo doslova vážil, akoby chcel presviedčať kňaza o pravdivosti a dôležitosti vlastného tvrdenia. „Dieťa je jej na príťaž..., a to vám vravím, pán farár, ten chlapec dlho nebude. Je chorý. Ťažko chorý. A robiť musí, žeby sa mu ušlo aspoň akej-takej stravy. Tučná Margita ho nachová, hoci len potajomky. Celé dni je tu so mnou to chlapčisko. Po hodine, dvoch už nevládze, a tak ho uložím. Na túto lavicu. Oddýchne si, a odznova – až do večera.“
       Starý Viktor dohovoril a zodvihol sa. Vyšiel z drevenej búdy, akoby omnoho starostlivejšie niekoho vyzeral. Lenže Paula ešte stále nebolo.
       „Choďte spokojne domov, pán farár. Veď sa on ukáže. Vyzlostí sa, vyplače a príde pekne sem, ku mne, do búdy. Kdežeby išiel?! Nemá nikoho. Hlad ho doženie!“ Starý Viktor vykladal tak presvedčivo, že farár nadobudol  aspoň chvíľkovú istotu, že Paulo..., a predsa mu nedalo:
       „A žeby išiel jednako len domov, žeby sa bol vrátil...?! nedokončil kňaz.
       „Prosím vás, a načo? Domov?! Tam ho nik nečaká, jedlo žiadne, iba neporiadok. Hotový brloh. Pri mne mu je lepšie. Nebojte sa, obzriem sa o neho,“ prestal si farára všímať  a robil si svoje.
       Michal Stanko vykročil do celkom iného sveta kúpeľnej parády. Pomaly sa zvečerievalo. Poprechádzal sa ešte okolo jazierka, na ktoré bol vskutku príjemný pohľad a zase inými cestičkami, popod okná kúpeľnej dvorany odchádzal z parku. Z otvorených okien bolo počuť tiché vyhrávanie klavíra a chichotavý smiech neznámej, zjavne spokojnej a dobre naladenej spoločnosti. Ešteže mu napadlo: v kríkoch mám demižónik s vodou. Zohol sa, poprehrabúval celý porast, ale nič nenašiel. Nechcelo sa mu veriť, žeby ho niekto ukradol. Bol však natoľko rozrušený dennými udalosťami, že len hodil rukou a iba tak, naľahko, kráčal do dediny. Keď prechádzal popri prvých domoch, z veže sa ozvalo podvečerné prvé zvonenie.
       „Edko Klimko vyzváňa,“ uvedomil si kňaz. A to ešte nevedel, že na veži sa opreteky snažia dvaja: Klimko, i malý Johan Raubner. Vtedy chlapec ešte pre nikoho v dedine  nebol
verfluchter Jude.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová

Čítať 2751 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!