štvrtok, 30 december 2010 13:25

Daniela Hroncová-Faklová: MAMELE - 3. časť Doporučený

Napísal(a) Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

3. časť.
P
apier v rukách sa mi triasol tak, že som nemohla, ba ani  nevládala čítať. Dvere krámu som rýchlo a bezmyšlienkovite pozamykala a na sklenenej tabuli dvier otočila tabuľku: Dnes zatvorené! 
          Zastala som nad zhrbeným Jákobom. Ponad jeho pokojné plecia mi do najhlbšieho vedomia, cez slzy, ktoré on vidieť nemohol,  vnikali farby rozrobeného gobelínu. Ani netuší čo sa deje, dobrá duša. Zodvihol hlavu a s vyvráteným pohľadom priamo na mňa takmer zašepkal:
„Kto má v sebe pokoru, toho nič nemôže vydesiť. Prijme, čo mu

nadelia..., a  ide ďalej.“ Taký bol môj Jákob. Poslúchol bez reptania. S pokorou pristupoval ku svojim milovaným  obrázkom, s pokorou ku svojej maličkej,  ale o to viac  milovanej rodine,  a s pokorou sa dal vtiahnuť aj do pekla.
            Na druhý, či tretí  deň ho nebolo. Raj šípových  ruží zostal opustený..., a nedokončený.
Dennodenne som sa snažila o pokoru. Pestovala som si ju, chránila. Lenže tá moja poníženosť sa veľmi rýchlo premenila na clivotu, na môj svetabôľ.  
           Stíchla som navonok, a i v duši. Žeby som mohla, žeby som vládala kráčať ďalej. Nie vždy sa darilo, veľakrát ten zvyšok starostlivo opatrovanej  pokory vytláčal vzdor, pocity krivdy a zarovno s nimi  neschopnosť pohnúť sa dopredu. Našťastie,  včas sa v duši, zmysloch, v celom bojujúcom tele ozvalo to Jákobovo: kto má v duši pokoru… A fungovalo. Celé týždne, mesiace, i v onen deň, keď „z moci úradnej a s ľútosťou“ prišlo oznámenie, že „Jákob Raubner bol hrdina“. Bol! Nie je, a už ani nebude. Hrdinovia obyčajne zostávajú na frontoch. A to predovšetkým vtedy, keď sa bojisko stane cmiterom. 
          Ako v takých okamžikoch zachovať v sebe pokoru?
          Začas som kvílila, potom už len tíško plakala. A neustále pátrala po vytrácajúcej sa pokore. Zhľadúvala som ju i v duši, i v srdci, v celučičkom tele. Nebolo jej...! Odišla s nádejou, odišla s Jákobom.
          Nedokončený gobelín som zavesila na zábradlie úzkej pavlače, aby ho zbadal každý, kto len vojde do obchodu. A aby som mohla každému, samozrejme, že ochotne,  vysvetliť: „... ten nie je na predaj! Čo nevidíte? Nie je hotový. Príde Jákob z talianskeho frontu, to sa rozumie,  že ho dokončí...!“
         Nedokončí. Vedela som, že nedokončí. Vedela  som, že klamem. Seba, syna, všetkých. Naostatok, už niet zábradlia, niet pavlače a koniec koncov niet ani Raubnerovej galantérie.
        Ako veľká rozďavená papuľa s vymlátenými zubami, tak vyzeral spustošený obchodík s poroztváranými, povylamovanými dverami, s rozbitým výkladom. Rabovali a zároveň ničili. Presvedčení a  povzbudení  vidinou majetku, ktorá ich vraj vytrhne z ich núdze. Práve z tej biedy, za ktorú si v mnohom mohli sami...         
          Nikto nič nenašiel z čoho by zbohatol. Len čačky. Milé, praktické a v obyčajnom človečom živote i potrebné drobnôstky, ktoré sa sem-tam zídu, a ktoré navyše  tešia. A predsa! Blázni. Vetrili bohatstvo a zároveň  zhľadúvali  nepriateľa, príčinu  svojej chudoby. 
       

          Hanzi poroztváral jedny i druhé vchodové dvere. Rešpekt pred aj tak inakším svetom Esterinho domu mu nedovolil vojsť ďalej ako do kuchyne. Aspoň tam otvoril ťažké drevené okenice, i okno nasmerované priamo do útrob neuveriteľne zeleného sadu i záhrady. Robil to síce s veľkým hrmotom, ale dôkladne, pomaličky. Akoby im dvom dával návod: hľaďte, takto sa to robí! Vy tu  predsa budete žiť! Potom  sa pratal z domu.
          Zvláštny pocit. Úplne cudzia, nepoznaná, aj keď všetkým potrebným zariadená domácnosť. Vraj nový domov. Veci, vecičky, ktoré sú v absolútnom dostatku i poriadku, prichystané pre bežný život. Iba živá bytosť chýba. Tá akoby práve vybehla z domu a nie a nie sa vrátiť. Čierna glotová zástera prehodená cez kuchynskú stoličku, pri vchodových dverách pohodené súkenné papuče, posteľ nepostlatá. Ktovie odkedy... V  prvom momente sa nemožno ubrániť pocitu, že „tante“ Ester čochvíľa príde a život pôjde v starých koľajach. Lenže človečia dočasnosť je taká. Končí v jednom kratučkom okamihu.
          Všetko neživé, čím bola „tante“ Ester desiatky rokov obklopená, zostalo nedotknuté. Teraz akoby čakalo komu bude užitočné. Nebolo toho málo: mohutná posteľ v zadnej izbe s rovnako masívnymi nočnými stolíkmi, skriňa a jedna komoda medzi oknami. Druhá  v protiľahlom kúte. Nechýbalo ani ťažké kameninové umývadlo s ešte ťažším krčahom na vodu. Toto, i  zariadenie veľkej jedálne si „tante“ Ester doniesla z rodného domu. Veľmi, veľmi  dávno ho vraj zdedila po nie celkom nemajetných rodičoch. Komu toto všetko zostane po jej smrti, o to sa nikdy nestarala. Jedno je však isté, že za jej života s jej pomocou nikto z famílie nerátal. Najmä Jákob nie. Poznať ju dobre nepoznal, stačilo spomínanie Jákobovho otca. Bol Esteriným starším bratom. V časoch Jákobovho detstva a mladosti rozprávanie práve o nej malo silu legiend. Pre mladého Jákoba a jeho ženu Evu, „tante“ Ester bola nedobytným hradom, o dobýjanie ktorého nemal nikto ani odvahu, ani chuť. Našťastie ani naliehavosť...
          Galantérka Jákoba a Evy Raubner bola v poriadku i bez Esterinej pomoci. Chudobne, nie celkom ľahko, ale fungovala.

          „Vyzerá, že je všetko uložené. Alebo sme na niečo pozabudli...?“ povzdychla si Eva a s otázkou v hlase rukou a navyše láskavým pohľadom chlapca pohladila. Bola ustatá, ale spokojná. Za tri dni poukladali všetky svoje poklady, ktoré doterigali z mesta. V kuchyni a v jednej z izieb sa pokúšali vytvoriť svoj svet podľa vlastných predstáv. A to aspoň do takej miery, ako im to len dovolilo zariadenie bývalej, už nebohej majiteľky. Strechu nad hlavou mali, čo bolo veľmi dôležité. O pocite istoty, o pocitoch domova nemohlo byť ani reči.
          „Mamele, zostaneme tu dlho, alebo už musíme... naveky?“ opýtal sa Johan nesmelo, ale s najväčšou dávkou familiárnosti. Ani nevedela odkedy v chlapcovi zostalo –  pre ňu to najmilšie – mamele. Takéto oslovenie si priniesla z ďalekého domova, z praobyčajnej židovskej famílie, ktorá na predmestí bohatej Viedne viac príštipkárčila, ako by žila nad pomery. Často pred chlapcom na všetkých a všetko tam u nich doma spomínala. A Johan? Ten ešte radšej počúval. Svet jej detstva v pestrofarebných rozprávaniach bol pre nich oboch akousi rajskou hudbou, pri ktorej sa jej chlapcovi šťastne zaspávalo.
            Ešte iba čosi viac ako desaťročný a svet okolo neho sa už rúcal s následkami, ktoré sa ho až príliš dotýkali. Každým  dňom dospieval, ba hádam prirýchlo ostarieval, a to až tak, že po niekoľkých mesiacoch v novom domove sa stal takmer rovnocenným partnerom osamelej matky. Potom spolu vymýšľali, spolu rozhodovali a napokon i vykonali. Sami. Mlčanlivý Hanzi im bol večne v pätách a i keď o tom veľa nenahovorili, cítili v ňom pomoc do tej miery, že vždy, a bez požiadania, či prosenia, dohliadol na to, v čom si nevedeli poradiť. Lebo i na také veci naďabili, ktorým mestský človek na dedine neporozumie, v čom sa jednoducho nevyzná. Aspoň nie zo začiatku.
„Žiť sa musí,“ často hovorievala frau Eva Raubner.
„A komu, a načo by tu, na dedine, bol obchod s cvernami, s gobelínmi, so stužkami…?! Kto to kedy videl v takejto dedinke – a galantérka?!“  presviedčala vlastnú túžbu, ktorú jej na rozdiel od hoci len malého krámika, nikto rozbiť a ani zničiť nemôže. Ani sa o ňu, veruže, obrať nedá.
„S tým je teda naveky koniec.“ Usúdila správne, ale obchodovania sa, ako sa  ukázalo po čase,  nevzdávala.
          Už prvú jeseň popredala takmer celú úrodu ovocia z Esterinej záhrady. Žiadna sláva, neveľké zisky, ale predsa. Nakúpila sliepky, veľa sliepok, i inej hydiny. Vajíčko k vajíčku - takmer všetky putovali do krámov v najbližšom mestečku. Podomoví priekupníci prišli raz, viackrát. Veľmi skoro pobadali, že neprichádzajú nadarmo, a neodchádzajú naprázdno.
„Príde pán Indich. Treba nám chystať tovar...,“  pripomenula matka v presvedčení, že v Johanovi má jedinečného spoločníka. A aj mala! Zvláštne, ale chlapca matkina starosť, ba až očividná zaneprázdnenosť obšťastňovala.
„Aspoň nemyslí na otca, aspoň zabudne na obchodík v mestečku...,“ úfal sa, a s nadšením vymýšľal, čo by bolo výhodnejšie, čo užitočnejšie urobiť, zohnať a popripravovať.
„Hanzi doniesol od vyšnej susedy na predaj kurčatá. Vraj bude i slanina od gazdov. Indich všetko odvezie do mesta, nás vyplatí a my zase ľudí tu, v dedine. Neboj sa, trošku si pomôžeme, po čase sa zmôžeme. A ak to bude fungovať, budeme sa poriadne obracať,“ dodala, povzbudzujúc viac svoje boľavé vnútro ako chlapcove požiadavky. Ten sa, veruže, na svoj vek príliš skoro rozhľadel.
          Raz do týždňa, s pravidelnosťou jemu vlastnou, prichádzal starý Indich, o pôvode ktorého nikto ani len nezauvažoval.
„Izraelita Indich...?!“  pousmial sa obyčajne farár Stanko, keď prišla reč na žida neurčitého veku. Poznal ho už dlhé, dlhé roky. Prechádzal Hobgárdom akoby od nepamäti.
„Obchodník ako má byť, nezaprie svoj pôvod, ale...! Nepodvedie. To si na ňom cením a ctím!“  dodal kňaz veselo, a najmä s  patričným dôrazom. Izraelita Izák Indich či v zime, či v lete so starým vyšediveným klobúkom na hlave a v čiernom dlhom kaftane, dohrkotal do dediny na dvojkolesovej káre ťahanej starým poloslepým koňom Furtom, aby odniesol to, čo dedine nechýbalo a priniesol zase tovar vzácny i žiadaný v každej, aj dedinskej domácnosti. Časom obchod fungoval bezchybne. Lebo zvláštna mladá gazdiná, ktorú nikto nevolal inakšie ako frau Eva Raubner,  mala vždy čo ponúknuť. Akurát do bylín, do mastičiek a všelijakých medikamentov sa „tante“ Ester nikdy nepustila. Zostali v útrobách jednej z izieb, kde nebohá Ester mala svoj tajuplný tovar. Po istom čase ich s Johanom pomaličky vypratali.

(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová-Faklová

{jcomments on}

Čítať 1644 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.