Ale partizánov nebolo. Nebolo ich, lebo pred troma dňami odišli hlboko do hôr, keď sa dozvedeli, že si Nemci zmysleli zriadiť v dedine oddychový tábor. Partizánov nebolo veľa a mali aj ranených. Nemohli sa postaviť do cesty takej presile. Iba Rus Voloďa vyteperil guľomet na kostolnú vežu a postavil ho do okna. Ibaže veliteľ prikázal guľomet zniesť a ticho zmiznúť v hlbokej hore, čo sa začínala hneď za dedinou. Vedel, ako by sa Nemci za také privítanie odvďačili.
Čerstvý sneh spoľahlivo zakryl šľapaje. Keď prišli nemeckí prieskumníci, nebolo po partizánoch ani stopy. Prieskumníci pobehali po domoch, v niekoľkých chalupách sa povypytovali na partizánov, ale ľudia len krútili hlavami, že nie, že tu partizánov nebolo. A tak sa Nemcom zdalo, že si v dedine oddýchnu, že sa zotavia pred dlhým pochodom, ktorý ich čakal a ktorý predpovedalo vzdialené dunenie ruských diel a kaťuší. Rozliezli sa po domoch, do chyžiek nanosili slamy a sena, aby sa im lepšie spalo.
Hádam by sa ani nič nebolo stalo, nebyť čiernej zradcovskej duše. Tá duša sedela za pultom v židovskom arizovanom obchode po Ábelovi Kleinovi, ktorého ľudáci vyšupovali na „prevýchovu“ ešte v štyridsiatom treťom. Čierna duša sedela a dumala. V hlave sprvu len útržky myšlienok, nejasný plán, nenávisť a zloba, ale aj bezmocný jed. Toto? Toto všetko stratiť? Peniažky, plný sklad múky, cukru? Aj tak to všetko vezme čert! Ale nie hneď, ešte nie! A keď, nebudem sám škodný. Povedali, že sa vrátia. Nevrátia sa, nebudú si mojou omastou pupky mastiť!
A tak na druhý deň zháňal dedinský bubeník ľudí do obecného domu. Nejsť sa neodvážil nikto. Obecný dom praskal vo švíkoch. Ľudstva hrúza, pod nízkou povalou poletoval tlmený šepot. Na javisku, kde pred vojnou hrávali dedinčania divadlá, rozkročený, v parádnej uniforme, stál poručík Grossmann. Stál, díval sa, jastril očami po vyľakaných ľuďoch. Vo dverách stáli vojaci. Samopaly v rukách, helmy na hlavách sa im temno blýskali. Zo zákulisia vystúpil vládny komisár – starosta obce. Parádny výstup v hre perfektne zrežírovanej, zaranžovanej tak, aby hrala na strunách strachu. Komisár tlmočil kusé, sekané, sucho vypľúvané slová nemeckého poručíka: Kde sú partizáni, kam odišli z dediny, kto ich pozná, kto pozná cestu? Hlásiť sa!
Z toho istého javiska ešte pred pár mesiacmi zaznievali plamenné Chalupkove verše „Mor ho! Hoj, mor ho! detvo môjho rodu...“, na tvárach ľudí sa vtedy zračila radosť, nadšenie, odhodlanie... A teraz – treba ukázať Nemcom cestu, ináč za nič neručím – vystrašene zabľakotal komisár.
Mozaika ľudských tvárí sa pohla, zavlnila sa úľakom. Každému bolo jasné – ktosi zradil. Ktosi prezradil, že partizáni v dedine boli, že odišli. A teraz Nemci chcú, aby ich niekto odviedol do hory, aby im pomohol nájsť partizánov. Takáto patália... Veď Rusi sú za humnami... Čo za sviňa...?
Poručík sa mračil. Mračil sa aj komisár. Každý sa mračil pre inú príčinu. Poručík mal svoje rozkazy. Bol vojak, rozkazy treba plniť! Aj komisár mal svoje rozkazy. Vojak však nebol. Bál sa prostým ľudským strachom. Čo on vedel, keď ho ako aktívneho hlinkovca zvolili za starostu? Ak Nemci partizánov nájdu, bude to aj jeho vina. A Rusi prídu. Určite prídu. Kam sa podeje? Veď je odtiaľto! Kde by šiel? Keby tak vedel, čo robiť...?
Ľudská masa v sále sa zavlnila, hlasy zašumeli, telá sa pohli, postupne vytvorili akýsi špalier. Tým špalierom kráča dedo Múdrik. Kráča pomaly, ide k javisku, pred ním zastane.
„Ja, ...ja pôjdem...,“ hovorí krotko.
Díva sa Grossmann, poručík nemeckej armády, díva sa starosta, hlinkovec, dívajú sa ľudia.
Dedo stojí, malý, chudý, hlava ostrihaná dohola, svetlomodré oči hľadia na komisára. V komisárovej tvári sa zračí úľava. Kameň mu spadol zo srdca. Obracia sa k poručíkovi a čosi mu vraví lámanou nemčinou. Poručík sa skúmavo pozerá na šťúpleho deda, nakoniec prikyvuje hlavou, súhlasí. Dedo stojí... Ľudia v sále nedýchajú. Sú zmätení... Čo to vliezlo do dedovej hlavy? Hory pozná, to je pravda, veď patrí medzi najprefíkanejších pytliakov v dedine. A určite pozná aj miesta, kde by mohli byť partizáni. Zradca, či ako? Nemožné! Alebo predsa?
Poručík pokynie rukou. Vojaci sa pohnú, kričia, tlačia ľudí zo sály k dverám, odtiaľ na ulicu. Komisár zoskočí z javiska, pristúpi k dedovi a pýta sa:
„Dedo, isto pôjdete? A viete na čo ste sa podujali?“
„Ja..., pôjdem, veď som vravel,“ ticho hovorí dedo a klopí oči k zemi.
Aj išiel.
Tí, čo ho videli v ten deň, vraveli, že bez slova kráčal na čele dlhého radu vojakov v bielych maskovacích oblekoch a štekajúcich psov na dlhých vodidlách, ktorým z pyskov kvapkali sliny do sviežeho snehu.
Sneh ticho padal.
Dedo presne vedel, kde sú partizáni.
V ten deň sa trestný oddiel do dediny nevrátil.
Na druhý deň prišiel rozkaz stratiť sa z dediny, lebo Rusi sú už nebezpečne blízko. Vo všeobecnom zmätku nebolo času starať sa o trestný oddiel. Kone s povozmi museli dolu dolinou, vojaci cez kopce do susednej doliny. Dedina sa vyprázdnila, nezvaní hostia odišli.
Dedo sa vrátil na tretiu noc.Vošiel do kuchyne unavený, zhodil baraní kožuch, sadol si k peci a díval sa do plameňov. Nehovoril nič. Rodina ho poznala, všetci vedeli, že prehovorí, až keď bude chcieť.
Ráno zišli do dediny partizáni. Po tom istom chodníku, ktorý vyšliapal trestný oddiel. Prišli všetci, aj ranených doniesli. Uložili ich v materskej škôlke, kde zriadili nemocnicu.
Len čo sa veliteľ uvoľnil od povinností, začal zháňať deda Múdrika.
A dedina sa dozvedela pravdu.
Dedo skutočne doviedol Nemcov k partizánom. Doviedol ich na rozľahlú lúku pod Čiernou horou, kde ich partizáni mali ako na dlani. Nemci sa vrhli k senníkom na lúke. Naisto počítali, že partizáni sú v nich.
Od lesa zarapotali samopaly, guľomety, zaduneli granáty. Hora strieľala. Medzi Nemcami nastal zmätok. Pobehovali, kričali, padali do hlbokého snehu. Pomoci nebolo. Boli v dokonalej pasci. Streľba utíchla iba vtedy, keď sa na lúke nič nehýbalo.
Dedo sa v tom zmätku skrčil za senníkom pod hrubé brvná. Tam ho našli partizáni. Trochu rozpačito vyliezol zo svojej skrýše, a zahanbene počúval, keď mu veliteľ ďakoval za perfektnú pascu. Nechcel čakať do rána, hoci ho pozývali do zemľanky. Ponáhľal sa domov.
Nikomu nikdy nepovedal, ako sa bál, keď nemecký poručík vytiahol na neho zbraň, zúrivý od zlosti, že ich dedo vláčil po hlbokých horách, po miestach, kde partizánov jakživ nebolo. Ťahal ich po strmých zrázoch, kde v jeseni čakával na srny, po hlbokých úpustoch, kde číhaval na čiernu zver. Nech zdochnú aj so svojimi psiskami. Nech vypľujú od únavy svoje čierne duše. A keď už pomaly nevládali stáť na nohách, priviedol ich na lúku – priamo pred hlavne partizánskych zbraní.
Na jar, keď zem začala kopnieť, vyšli chlapi pod Čiernu horu. Dedo ich viedol. Na lúke našli kosti, dočista ohlodané líškami. Svietili na lúke, kde sa spod suchých byliek začínala na povrch drať nová tráva.
Chlapi vykopali jamu a poznášali do nej kosti. Tam ich zahrabali. Ľudské spolu so psími...
Podľa skutočnej udalosti napísal
Peter Mirvaj
{jcomments on}

































__________________________________________________
Keď vtiahli Nemci do dediny, bolo čosi pred Vianocami. Zima, len tak prašťalo. Snehu nakydalo neúrekom už tri dni pred príchodom nevolaných hostí. Ale akoby ho bolo málo. Sivá obloha hrozila novým prídelom, ktorý sa chystala vysypať na zem. Sem-tam zletel chumáčik, zakľučkoval v povetrí a klesol do súvislej prikrývky.
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-