ho, hladkáme po pleciach, po čiernej kučeravej hlave. Vstáva zo stoličky, objíma nás tiež. Potom si dojatý opäť sadá, vezme pušku, sklopí hlaveň do debny na drevo, otvorí záver, vyberie z hlavne zmrznutý náboj, vyhodí ho nedbalo medzi polená, zasunie do hlavne ďalší, zatvorí pušku, zaistí ju. Pozorne sledujem spoza jeho chrbáta, stojac nad ním, celú tú procedúru, upäto sa dívam na jeho pravú ruku, ako ňou šikovne manipuluje s puškou. Keď ju zaistí, podrží chvíľku zamyslene dlaň na závere, akoby chcel pušku natrvalo zapečatiť. Dívam sa, dívam na chrbát jeho robustnej chlapskej ruky, na hrubé prsty, na drsnú, frontovou špinou zájdenú pokožku. V tejto chvíli je pre mňa táto špinavá čierna ruka najmilšou, najvzácnejšou zo všetkých rúk na svete.
A v duchu vzdávam vďaku tomuto jednoduchému mužovi, v civile akiste pastierovi, potomkovi sedmohradských Valachov, čo nám v uniforme obyčajného rumunského vojaka, prvý z druhej strany frontu, prvý z osloboditeľov priniesol do chalúpky tejto podhorskej dedinky tak ťažko vykúpené posolstvo slobody, posolstvo mieru. Brodiac sa opadajúcimi vodami skazonosnej vojnovej potopy, vypachtený, utrmácaný, ale opitý šťastím víťazstva, prináša nám triumfálne vo zdvihnutej, bahnom močarín zašpinenej ruke vytúženú ratolesť olivovú.
Domáci mu už medzitým nalieva ešte teplé mlieko, ukrajuje mu aj z veľkého pecňa chleba. Ponúka aj nám plné hrnčeky na stole, aby sme s hosťom spolu poraňajkovali. Z nás sa nikto nemá do jedla, zrazu nám nechutí. Radosť, ktorá náhle vystriedala strach z Nemcov, je priveľká, zablokovala v nás aj tráviace procesy. Vojak si pochutnáva na domácich raňajkách. Odhrýzava si veľké sústa chleba a zapíja ich dlhými dúškami mlieka. Nenáhli sa s jedením, pomaly dôkladne prežúva a mlčanlivo si nás pritom prezerá. Iste mu dobre padne pohovieť si v tomto domácom civilnom prostredí v teplej kuchyni. Ale nezdržal sa medzi nami dlho. Keď dojedol, nasadil si na hlavu teplú kožušinovú čiapku, nahodil na seba biely maskovací plášť a rozlúčil sa s nami. Všetci sme mu doslova nanútili svoje pravice. Vyprevadili sme ho na dvor až po bránku. Popriali sme mu skorý koniec vojny a šťastný návrat domov. Kráčajúc po ulici nás ešte pozdravil nad hlavou zdvihnutou puškou, pustil sa hore po ceste za svojimi druhmi. Vysunutá prieskumná skupina musí dokončiť prieskum dediny a referovať nadriadeným o výsledku. Vojna ešte trvá, vojaci musia ďalej plniť nebezpečné bojové úlohy, robiť prieskum, útočiť v rojniciach, brániť sa v zákopoch, proste bojovať i – umierať. To len v našom chotári sa vojna skončila, dúfajme, že nadobro skončila.
Až teraz sme sa mohli spokojne porozprávať s domácim. Manželka ešte neporodila, je z toho aj on, chudák, utrápený. Veru, zlý termín si vybrala na pôrod. Vojna vyháňa matky v civilizovanom dvadsiatom storočí rodiť deti do jaskýň. Pekná civilizácia! Návrat do divočiny praveku. Dobre, že nám ostali ešte dáke jaskyne.
Nič nám už teraz nemohlo zabrániť v okamžitom návrate domov. Poďakovali sme sa domácemu, dobrému človekovi za prechodný azyl, za nocľah v útulnom domčeku v tej neútulnej zlej frontovej noci a srdečne sme sa s ním rozlúčili. Ani sme po rušnej noci, nevyspatí, necítili žiadnu únavu, kým sme sa vyštverali z hlbokého kotla dediny hore na hradskú a potom do sedla Prednej Hory odkiaľ sme to mali takmer po Muráň stále nadol. A smerom nadol sme nasadili rezké, svižné tempo. Aj starší, napodiv, vládali s nami mladšími. Všetkých nás poháňala radosť, nevýslovné opojenie z vytúženej slobody, túžba zvítať sa čím skôr so svojimi najbližšími doma a podeliť sa s nimi so svojím šťastím, spolu vychutnávať radostné chvíle novej skutočnosti.
Početné serpentíny jedna za druhou ostávali za nami. Asi v tretine cesty sme narazili na veľký kráter na hradskej. Tesne nad veľkou zákrutou, strmý svah nad cestou, prudký zráz pod cestou – dobre si to miesto Nemci vybrali, aby sa diera nedala obísť ani spodkom ani vrchom – zívala na nás po celej šírke cesty jama asi jeden meter hlboká. Musíme sa vyštverať v snehu po kolená vysoko do strmého svahu, aby sme ju obišli a mohli pokračovať v ceste.
- Pozor, chlapci, pozor na míny, obchádzka môže byť podmínovaná! – upozorňuje nás otec. Tak sa robí, cesta sa odstrelí, urobí nepriechodnou a možnú obchádzku z jednej i z druhej strany zamínujú. Ale pred nami už tadiaľto niekto prechádzal, vo svahu hore nachádzame stopy v snehu. Možno niektorí z Muránčanov sa už pred nami pobrali domov. Opatrne sa držíme prebrodenej trasy, nevybočujeme z vyšliapaného chodníka. Takmer na zadkoch sa spúšťame zo strmého svahu späť na cestu. V najväčšej zákrute celého úseku, tam, kde do vonkajšieho ohybu zákruty vyúsťuje zhora úzka dolinka, tuším, Voľková sa volá, v ktorej údajne straší, stretávame prvého ruského vojaka.
Mladý, zo dvadsaťročný soldat doprevádzaný dvoma našimi krajanmi – Muránčanmi kontroluje zamínovanie cesty. Pred sebou nesie v ruke vo zvislej polohe dlhú tenkú oceľovú tyčku, ako ľudový prútkar, hľadač podzemných prameňov vody ju zľahka nadnáša nad terénom. Ak sa priblíži k nejakému kovovému predmetu ukrytému v snehu, k míne, detektor vydáva zvukový signál pí-pí-pí. Miesto nálezu označuje červenou zástavkou. Keď sme k nim došli, zastali sme a obdivovali sme vojačika – kúzelníka, čo práve teraz, pred našimi očami objavil v snehu nad cestou mínu a triumfálne zagániac na nás, zabodával do snehu tyčku s červenou zástavkou.
A potom sme sa zvítali. Sprievodcovia mu naznačili, že sme ich krajania, že sa vraciame z nemeckého zajatia. Zvítanie bolo búrlivé, srdečné a vtedy som sa prvýkrát stretol s tradičnou ruskou pohostinskosťou. S pohostinskosťou v obrátenom garde, lebo hostiť sme mali vlastne my, domáci, jeho, prichádzajúceho. Zo svojej neveľkej zásoby z poľnej vojenskej fľašky nám vojak – mládenec dobrosrdečne ponúkol dúšok ostrého na zahriatie, lebo zima bola veľká, až trešťalo. „Kuľaš“ – hliníková fľaša v plstenom zelenkavom obale putoval z ruky do ruky, od úst k ústam. Keď došiel rad na mňa, dychtivo som si glgol a – vyrazilo mi dych, mal som dojem, že mi ohnivý plameň spaľuje hrdlo, detsky som sa rozkašľal. Vojačik sa s pochopením na mňa usmial, úprimne ma poľutoval a prehlásil, pokiaľ som tomu rozumel, že chápe, že som primladý a také veci iste nepíjam, že je to „spirit“ a utešujúco ma inštruoval, ako to mám robiť: upil si z fľaše, načrel do dlane snehu, napchal si ho do úst a nabádal ma, aby som prípitok na zvítanie týmto spôsobom zopakoval. Spomínam si, že sa pritom, huncút, predsa trošku škodoradostne uškŕňal, keď triumfoval nado mnou, čo som ešte nemal skúsenosti s konzumovaním špiritusu vo frontových podmienkach.
Tí dvaja naši Muránčania, čo hľadali míny s Rusom, nás poinformovali, ako prešiel front cez našu dedinu.
- Zabili ti kamaráta, - oznamujú mi trúchlivo.
- Koho?
- Jana Sisika.
Nechcem veriť vlastným ušiam. Môj mozog nie je schopný registrovať, spracovať a najmä pochopiť túto informáciu. Moje vedomie ju odmieta. A doráža ma bezprostredne nasledujúca emócia. Kamarátova vyhrážka, že ma príde hrdúsiť, ak ho náhodou zabije. A strašlivé zvukové znamenie v domčeku na Muránskej Hute v noci. Žeby to súviselo s jeho hrozbou? Žeby sa tým rachotom reťaze bol rozlúčil so mnou? On, ďalej žijúci duch so mnou, ďalej žijúcim človekom pri odchode do iného sveta?
- Veru, zabila ho mína a nielen jeho, ale aj dvoch odrazu, aj jeho suseda Ďurka Beňu.
A dodávajú hneď podrobnosti. Po menšej prestrelke v dedine, keď paľba utíchla, vyšli obidvaja mládenci zo svojej skrýše z pivnice. Aby lepšie dovideli na rumunské trény, čo prichádzali od Revúcej, postavili sa na lavičku pred Sisikovým domom. Náhodná zblúdilá nemecká mína vystrelená odkiaľsi od Prednej Hory dopadla nanešťastie tesne vedľa nich. Lievikovitý rozptyl črepín, zblízka veľmi hustý, ich zasiahol naplno, bralo ich tak od kolien vyššie, najmä brucho, prsia, hlavu. Janko Sisik šestnásťročný, Ďurko o dva roky starší.
Skormútený kráčam nadol cestou. Všetci sme zrazu usmútení. Pred dedinou stretávame ďalších ľudí, aj tí nám referujú o tragédii dvoch mládencov.
(Pokračovanie)
František Bábela
{jcomments on}

































(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-