sobota, 20 august 2011 19:24

František Bábela: Za brusnicami na Čuntavu Doporučený

Napísal(a) František Bábela
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

PhDr. František Bábela z TisovcaZačiatkom sedemdesiatych rokov, keď sa svet aj u nás postupne čoraz viac motorizoval, sa stalo v Tisovci „módou“ chodiť na čučoriedky a na brusnice na Čuntavu – pohorie na východ od Červenej Skaly. Z Tisovca to bolo až hore do hory okolo 50 kilometrov. Cesta viedla prekrásnym horským terénom, najmä od Muráňa na Červenú Skalu a odtiaľ smerom na Telgárt proti meandrovitému potôčiku Hrona. Za Telgártom vedie cesta tesne popri ohradenom prameni Hrona a vyšplhá sa až na sedlo Besník známe zlovestnými snehovými fujavicami a nepríjemnými závejmi, v ktorých ešte aj dnes zavše uviaznu autá. Z Besníka sa odbočilo doprava na juhovýchod, obyčajná lesná cesta stúpala do vrchu až nad Rejdovú.

Tak sa mnohí motorizovaní Tisovčania začali spreneverovať Trstiu, odvekému svojmu nálezisku čučoriedok a brusníc. Lákala ich jednak pohodlnejšia cesta autom, čo bolo vítané najmä pre ženy, lebo autom sa dalo vyšplhať takmer do porastov čučoriedok a brusníc, jednak vidina bohatého úlovku. Darmo je, Čuntava je Čuntava. Čuntava je oddávna pojmom v celej tej východnej oblasti Slovenska. Jej nedozierne priestranstvá od nepamäti lákali bohatými úrodami čučoriedok a brusníc.
            U nás v Tisovci sa to všetko začalo vzrušujúcim chýrom: istý motorizovaný prieskumník priniesol z Čuntavy spústu brusníc. To bola provokujúca výzva pre ďalších motorizovaných záujemcov o brusnice. A bol to aj začiatok inváznych výprav na  Čuntavu v niekoľkých ďalších rokoch. V samotnom Tisovci sa pokladalo za hrdé spoločenské gesto dovoliť si záťah autom na Čuntavu. Ostatne benzín bol v tom čase veľmi lacný. Liter normálu stál vari 2,10 Kčs.
            Aj my sme sa prvýkrát vybrali tam, pôvodne na brusnice. Keď sme autom vyliezli až na miesto, kde sa autá odstavovali a za brusnicami sa pokračovalo peši smerom na západ, sklamaní zvláčeným terénom sme sa po krátkej obchôdzke vracali s prázdnymi nádobami k zaparkovanému autu. Ťažko nám to padlo a hoci sme revír nepoznali, kapitulovať sme nechceli. Predsa sme nemerali toľkú cestu z Tisovca nadarmo, aby sme obišli na hanbu takto naprázdno.
- Pôjdeme autom ešte ďalej, - oznamujem svojim. Boli s nami aj naše dve dcéry.
- Ja by som Ti neradila pokračovať autom, nevedno, aká je tam ďalej cesta, - odrádza ma manželka.
- Vidíš, že všetky autá sú tu odstavené, žiadne nešlo ďalej, - argumentuje logicky.
- Nedá sa nič robiť, ideme, sprobujeme, - trvám na svojom.
            S nevôľou a obavami sa usadili všetky tri v aute a hrboľatou cestou sa plazíme ďalej. Manévrujem ako sa dá, obchádzam vyčnievajúce skaly a premosťujem vyhĺbené koľaje. Cesta sa hore stáča na východ, doľava, smerom na Rejdovú. Asi po kilometri jazdy zastavujem v rozšírenom oblúku cesty a vyberám sa na prieskum. Moje tri ženy vľavo, ja vpravo od cesty. Prešiel som prázdnym bohapustým terénom zo päťdesiat metrov, keď sa ozve z ich strany: - Oci, vráť sa, poď sem! - Keď k nim zvedavý dobehnem, vidím ich ako vo vytržení stoja nad rozľahlou parcelou – plnou čučoriedok. Neskorých čučoriedok. S víťazoslávnym mlčanlivým gestom objaviteľov. Ale ja v tom mlčaní počujem znieť hrdé hlásenie: vidíš, čo sme objavili my ženy, - zachránili sme našu rodinu pred fiaskom nevydarenej výpravy!
            Skutočne. Kocháme sa tou nečakanou obdivuhodnou nádherou. Súvislou dvojfarebnou mozaikou tmavomodrých plodov a bujného zeleného lístia. Lístie akoby chcelo zamaskovať a utajiť pred nami záplavu čučoriedok, no my vidíme dobre a nedáme sa obalamutiť. Sme uchvátení súvislým kobercom čučoriedkového porastu, krík vklinený do kríka, jeden prerastá do druhého, navzájom sa objímajú ako podnapití mládenci, čo pochytaní okolo krku, rozjarení, so spevom tiahnu po celej šírke ulice hore dedinou. V širákoch, posunutých potmehúdsky nabok alebo dopredu, do čela.
            Aj čučoriedkové kríčky sa tak potmehúdsky na nás usmievajú. Trošku odmerane, sebavedome, vyzývavo, trošku kontaktne, dobrosrdečne. Aj spievať ich vo chvíli počujem. Počujem ticho znieť vznešenú prírodnú hymnu, záhadnú hôrnu symfóniu, do ktorej ktosi citlivo zakomponoval jemné záchvevy vánku, nežne hladkajúceho bujnú hrivu horskej trávy i ujúkanie víchra a praskot stromov lámaných jeho náporom, kvílenie piú, piú jastraba krúžiaceho nad krajinou, škrekot hašterivých krkavcov v húštine svrčín, trieštivý rachot hromov i šum letných lejakov šľahajúcich vysočinu, vzdychy páriacich sa medveďov i nehu padajúcej večernej rosy. I žiarivý jas letného slnka, i tajomný svit mesiaca zalievajúci nočnú horskú divočinu je zakomponovaný do tejto dojímavej symfónie.
            Znie všade navôkol, znie i v nás. Zaplavuje naše vnútro hrejivým súzvukom človeka s prírodou. Strapaté hlavy čučoriedkových kríkov sa nám prihovárajú podmaňujúcim chorálom vzájomnej dôvery. Odovzdane nám ponúkajú tmavomodré bohatstvo tohoročnej satisfakcie za nevydarený začiatok nášho výletu, za nenájdenie brusníc. Ako ospravedlnenie za nevľúdne prvé zvítanie s vysnívanou Čuntavou.
            Nesmúťte za brusnicami. Tie ešte nájdete. Teraz máte tu nás. Sme všetky vaše a sladučké, dobre dozreté – utešujú nás. Porast čučoriedok sa tiahne vysoko do mierneho svahu. Ako to, že ich ľudia ešte neobjavili? Až sem, hore asi neprichádzajú. Všetci sa vrhajú poniže opačným smerom za brusnicami. Aj my by sme asi boli na brusnice natrafili, ak by sme boli pokračovali za ostatnými ta, na západ. Ale dobre, že sme sa vrátili. Brusníc ešte naberieme, čučoriedky už nebudú. Toto sú asi posledné, čo v tejto výške trošku oneskorene podozrievali.
            Dojatí žičlivosťou neznámej Čuntavy, vďační za tento objav pred nami, skladáme batohy a pripravujeme sa na zber. Moje ženy si prepášu drieky pásmi zo starých šiat, ja starým opaskom, na bruchách nám odvisnú ľahké oberáky. Dobre, že sme ako hlavné nádoby vzali košík i vedro. Vedro je na uloženie čučoriedok vhodnejšie, niektoré sa pri zbere rozpučia, šťava by z košíka vytekala. Odídem medzi porast vyššie do svahu, pod zakrpatený smrek uložím ruksaky, môj i manželkin. A vrátim sa dole k nim.
            Začneme zbierať pekne odspodu a kobercovým spôsobom budeme postupovať hore do svahu. Manželka je už vyzbrojená obľúbenými hrabkami, staršej dcére požičiam svoje, ja s mladšou budeme zbierať holými rukami. Počasie sa ukazuje dobré, je trošku pod mrakom, páľava teda nebude a pršať tiež nie, pretože náš barometer doma, vždy spoľahlivý, avizoval na dnes pekné počasie.
            Skláňame sa nad kríčky, kľakáme do trávy,  začíname pracovať... V tom momente zhadzujeme zo seba všetku moru každodenného života, psychické záťaže civilizačným stresom gniaveného človeka, horský vetrík šantiaci po otvorenom teréne hole nás očisťuje od nánosu prachu niekoľkotisícročnej civilizácie, vyfúka aj z nášho vnútra všetky jej nepríjemné neduhy: zášť, nadutosť, bohorovné sebavedomie. Sklonení nad kríčkami kľačiacimi v tráve stávame sa v momente inými ľuďmi, prostými, krotkými, dobrými. Pripútaní k matičke zemi nielen gravitačnými silami, ale aj lákavou ponukou lesného ovocia, maznáme sa s ňou, s jej voňavými plodmi, prehrabúvame sa v zelenom poraste ako bezstarostné hravé deti v piesku, nadobúdajúc v tých chvíľach podobu opravdivého človeka.
            V záhadnom časopriestore nás chvíľa posúva späť do minulosti, do dávnoveku, do éry našich prapredkov – zberačov lesných plodov.
            Predstavujem si moje tri ženy, ešte takmer divošky, ako si plnia povinnosti vyplývajúce z pokračujúcej deľby práce v kmeňovom  zoskupení. Zbierajú lesné plody. Ja by som tam s nimi vlastne nemal byť. V onom dávnom čase by som bol osobitne medzi chlapmi, ktorí paralelne vykonávali iné práce: možno lovili, možno niekde bojovali, možno sa práve bavili. A možno že aj vtedy niekoľkí chlapi ochraňovali skupiny žien pri zbere lesných plodov. Pred možnými uchvatiteľmi z iných kmeňov. Dnes to už nie je potrebné, hoci osamelé ženy takto na potulkách v prírode aj dnes majú strach z cudzích mužov. Akoby pretlieval z oných drsných čias kdesi hlboko v ich podvedomí.
            Myslím si však, že tieto moje tu majú väčší strach z medveďov, ako sa v posledných rokoch v horách rozplienili. Pred nimi – aspoň tak si to uvedomujem – ich mám predovšetkým chrániť. Ale čím? Úbohou šesťtridsaťpäťkou, čo nosievam v zadnom vrecku nohavíc? Tou by som medveďa nedokázal ani len odplašiť. Viem, že moje tri sa spoliehajú na mňa proste ako na chlapa. Chlap – otec, syn, či muž v blízkosti – to je pre nich istota, taká psychická opora. Ženy sú tvory od prírody bojazlivé. Potrebujú sa stále o kohosi opierať. Ako mladý stromček sa  musí opierať o podporný kolík, malé dieťa o ruku rodiča, žena sa cíti bezpečná v blízkosti svojho oporného kolíka – chlapa.
            Zbierame čučoriedky, zbierame. Takisto ako v oných dávnych časoch. Slúžia nám ako poživeň práve tak, ako slúžili vtedy im. Predsa však je tu nejaký rozdiel. Vtedy im slúžili čučoriedky ako hlavné jedlo, ako menu, či už čerstvé pri priamom konzume, či usušené neskôr. Pre nás sú dnes len doplnkovým pokrmom, pochúťkou, nech ich už jeme v akejkoľvek podobe: čerstvé, sušené, mrazené, ako džem, šťavu, víno, či inak upravené.
            Tu si spomínam na pochúťkovú špecialitu z čučoriedok, ktorú nám odporúčala istá pani. Stretli sme sa raz na Trstí nad Krokavou a pustili sme sa, vlastne ona sa pustila s nami do debaty. Mimochodom, takáto priateľská debata v horskej samote, vľúdny vzťah cudzieho človeka, ktorého náhodne stretnete, dobre padne. Spomínam si však na ňu preto, že počas celého rozhovoru nám vlastne vychvaľovala vynikajúci čučoriedkový likér, ktorý robieva každý rok pre celú široko rozvetvenú rodinu, teda vo väčšom množstve. A všetci z toho početného príbuzenstva sa ho nevedia nasýtiť. Ju to sústavne motivuje, keď už aj zjavne nie k rozšírenej, ale k sústavnej aspoň jednoduchej jeho reprodukcii. Aj podrobný návod na jeho výrobu s viacerými chuťovými prísadami nám ochotne ponúkla. Až mi vtedy sliny tiekli, tak ma naň navnadila. Aj jeho biologickú a vitamínovú a zdravotnú hodnotu dokázala kultivovane pripomenúť. Mrzí, ma, že sme sa likér nepodujali doma vyrobiť. Aj odporúčaný recept sme už odvtedy – aspoň jeho detaily – zabudli. To by však nebol problém, technológiu prípravy ovocných likérov poznáme, je  o tom dosť prístupnej literatúry. Len tie jej detailné finesy, tie si už nepamätáme.
            Zbierame čučoriedky, zbierame... Už sme vlastne dozbierali. Je pol druhej popoludní. Pred chvíľou sme sa usadili k batohom pod zakrpateným smrekom. Hoci sa netreba ukrývať pred slnkom - je stále primračené - človek sa cíti v hore akosi istejšie pod ochrannými vetvami stromu, aj intimitu oddychu v prírode bezprostredná blízkosť stromu, či stromov, zvyšuje. Tento tu nad nami nie je síce žiadny obdivuhodný elegán, ani obor. Ale obdiv si zaslúži. Pre svoju odvahu a zaťatosť, že zapustil korene v tomto drsnom, nehostinnom, pre smreky nevyhovujúcom prostredí. Samotár, široko-ďaleko bez partnera na pustom svahu hole, takmer pod jej holým vrcholom vzdoruje búrkam, snehovým fujaviciam i besniacim podtatranským mrazom. Ktovie už koľko rokov, koľko zím? Preto je chudák taký kostrbatý, ošarpaný, neforemný, rozrastený skôr do šírky ako do výšky. Ani krátkodobo úradujúce letné slnko, ktoré je v týchto výškach mimoriadne horúce a mocné, ho nedokázalo vytiahnuť do výšky, do štíhlej symetrickej podoby normálneho smreka. Severný studený vietor ustavične vymetajúci svah hole ho donútil vystierať ramená konárov len na jednu stranu, na juh za slnkom. Na južnej strane má vetvy neúmerne dlhé, na severnej len útle, aj ihličím slabo obrastené čuntíky. Ale napriek tomu je hrdina hodný obdivu. Vzdorujúci besným vetrom a mrazom podobne ako povestná byľ – ruský kavyľ pekelnej stepnej páľave. Keď v stepi všetko vyschne, on sa udrží, nezahynie. Vot molodci!
            Sedíme teda pod hrdinským smrekom porozvaľovaní v žltnúcej horskej tráve – šuštiacej psici. Dojedáme obligátny suchý hôrny obed – domácu klobásu s vajíčkami uvarenými natvrdo. Prstami pofarbenými čučoriedkami sme si už pri odstraňovaní škrupiny primaľovali belobu olúpaných vajec modročiernym nádychom. Dcéram je z toho do smiechu. Vraj, ako by tie vajíčka postískal v čiernej dlani Cigán. Mladšej by táto hláška vajíčko ľahko sprotivila, ale je hladná, od rána je ďaleko, a tak sa úspešne popasuje aj s prifarbeným vajcom.
            Rozosmiaty vzájomným laškovaním a dráždením sa dievčat nedokážem správne prehltnúť sústo suchej potravy (varené vajíčka sa ťažko prehĺtajú), zapadne mi, začínam sa dusiť. Manželka sa okamžite prevalí ku mne a buchnátmi do chrbta pomáha napraviť moju chybu. Odgrgávajúc so zaslzenými očami nakoniec situáciu zvládnem. Ale kto má škodu, má aj posmech. Objektom smiechu a vtipkovania sa stávam ja. Chichúňajú sa zo mňa všetky tri.
- Už som si myslela, že je po Tebe, - hlási mladšia, - že sa nám tu zadrhneš.
- No, netáraj a čo by sme s autom robili? - ozve sa mamka.
- Ty by si predsa odšoférovala, veď máš vodičský, - ubezpečuje ju mladšia.
- A ociho by sme ako do auta teperili?
- Neteperili by sme ho, tu by sme ho pochovali, tu, pod smrek.
Nádejná prognóza! Bezcitné gesto našej druhorodenej, inak veľmi citlivej, čo chce byť lekárkou.
            Viem, dievča moje, že si na môj účet len šikovne predlžuješ rozihranú obedňajšiu náladu. Že keby sa mi to naozaj prihodilo, pišťala by si od žiaľu, ale ešte predtým by si samaritánsky vyskúšala všetky svoje predlekárske znalosti, aby si ma prinavrátila k životu. Viem to, Ty, nehulienka, citlivka!
            Suchý chlpatý obed zapíjame dúškami čaju. Fyzická únava i nasýtenie privolávajú zákonite potrebu leňošenia. Aspoň na chvíľu sa vystrieť a horeznačky si pooddychovať. V diaľke zahrmelo. Teda búrka? A čo náš domáci barometer? Lenže búrky bývajú aj pri normálnom vysokom atmosférickom tlaku. Na to sme pozabudli. Čierňava prichádza od Tatier, od severu, ale smeruje mimo nás, na východ.
- Nebojte sa, sem to nepríde, - utešujem nežné pohlavie.
            Pre istotu však úlovok zbalíme. Vrchovato naplnené vedro previažeme igelitom, košík s igelitovou výstelkou podržíme za jazdy v rukách, aby sa čučoriedky nerozsypali, plné oberáky uzavrieme vrchnákmi, popcháme a utesníme do druhého ruksaka. Auto parkuje neďaleko, nemusíme sa ponáhľať, raz-dva sme pri ňom. Hovieme si ešte chvíľu, pod smrekom sledujeme mimo nás smerujúcu búrku. V predbúrkovej tíšine, ktorá zavládla aj na našej holi uvažujem ešte o tom, že všetky čučoriedky sme nepozbierali, najvýchodnejšia časť porastu ostala nedotknutá, že by sa sem ešte oplatilo prísť.
            Ale sme potom po ne už neprišli. A vôbec, naše nádeje vkladané do vysnívanej Čuntavy ostali nesplnené. Okrem tejto prvej výpravy sme potom už nikdy tak dobre nedopadli, hoci sme sa ešte zo dva razy boli vybrali sem na brusnice. Brusníc nebolo. Nie a nie. Vždy bolo všetko vyzbierané. Možno to bolo preto, že v tom čase kulminoval invázny nápor Slovače do hôr a autami bolo možné jazdiť ešte až hore na vrch. Až neskôr (r. 1975, alebo 1976?) jazdiť na autách po lesných cestách zakázali. Skúsili sme to s Čuntavou ešte raz aj v tomto období, auto sme odstavili na Besníku veľa hlavnej cesty pri kríži a hore sme pokračovali peši. Ale ani vtedy sme nepochodili.
            Onedlho na to sme sa náhodou stretli doma v Tisovci s lesníkom Kriškom, čo slúžil práve v oblasti Čuntavy a on nám potvrdil, že Čuntava je už celé roky preľudnená.
- Viete, pre toľký národ, čo sa tam každé leto premelie, nedokáže Čuntava rodiť brusnice. Stále je to tam vyplienené. Ale ja vám poradím. Ak sa vopred dohodneme, môžem vás osobne zaviesť inam. Na Terešník. Tam si prídete na svoje. Keď pôjdete dvaja, poľahky nazbierate 20-30 litrov brusníc.
            Nenazbierali sme. Chudák lesník, dobrosrdečný krajan, čo nám chcel úprimne pomôcť, niekedy začiatkom nasledujúceho leta náhle zomrel. A na Terešník nás už nemal kto doprevadiť.
František Bábela


{jcomments on}

 

Čítať 2877 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:16

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!