utorok, 25 október 2011 14:10

Posledná okupačná noc a prvý z tamtej strany Doporučený

Napísal(a) František Bábela
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

(Pokračovanie príbehu A predsa do zajatia)
Dnešným príspevkom pokračujeme v rozprávaní príbehu z konca II. svetovej vojny, odvíjajúceho sa v Muráni a na jeho okolí, ktorý pochádza z pera pána Františka Bábelu a ktorý bol uverejnený na stránke Maj Gemer pod názvom A predsa do zajatia. Príbeh sa odohráva v neveľkom domčeku v Muránskej Hute počas ústupu nemeckej armády pred oslobodzovacími vojskami Sovietskej armády. Gazda práve odchádza do neďalekej jaskyne, kde sa ukrýva i jeho manželka, ktorá práve očakáva príchod svojho dieťaťa na svet.

Ostali sme zrazu sami v cudzom dome. Nezvaní hostia. Ale nie odmietaní. Gazda nás prijal ozaj priateľsky, vľúdne. Teraz, po rušnom dni, nám vyhnancom, dobre padla intimita tohto útulného sedliackeho príbytku, čo aj cudzieho. V takýchto mimoriadnych prípadoch, keď sa ľudia ocitnú v kritických životných situáciách, keď sa stávajú bezmocnými figúrkami v hre, v ktorej ide o život, sa obvykle rúcajú bariéry cudzoty, netečnosti, ľahostajnosti a neznámi, cudzí ľudia sú si zrazu blízki. Nebezpečenstvo zbližuje ľudí, spája ich nádherným spoločným menovateľom ľudskosti. Kiež by tak bolo vždy, aj v normálnom každodennom živote!
Po odchode domáceho sme sa usadili v kuchyni okolo stola, tí, čo sa k stolu nezmestili, si priniesli stoličky z izby a spolu sme večerali. Konzumovali sme zvyšky vlastného proviantu, čo sme si vzali so sebou z domu, niektorí, adaptabilnejší na cudziu kuchyňu, si poslúžili ponúknutým mliekom domáceho. Spomínam si, že mi jesť veľmi nechutilo, necítil som hlad. Pri večeri sme sa navzájom utešovali nádejou, že máme pred sebou už poslednú noc nemeckej okupácie, že zajtra ráno sa naozaj budeme môcť vrátiť domov. V kútiku duše sme si želali, aby to bola noc pokojná, noc na spanie. Netušili sme, že značná časť noci bude svojím ruchom priamym pokračovaním ťažkého rušného dňa. V teple rozohriatej kuchyne nás začala premáhať únava, útulnosť ľudského príbytku nás začala napĺňať pocitom neďalekého domova a chvíľami sme, len tak nesúvisle, zábleskovite, prežívali aj idylu sobotňajšieho večera doma medzi svojimi. Áno, je sobota večer. Zvláštne polosviatočné chvíle pred zajtrajším celým sviatočným dňom. Aj v tomto cudzom prostredí, nás v podstate cudzích ľudí, ľudí rôznych rodín, spája v týchto chvíľach hrejivé puto ľudskej spolupatričnosti, umocnené aj nevľúdnosťou tmavej zimnej noci i neľútostnej cudzej noci. Jej vražedné ruky, zdá sa, budú ešte tejto noci číhať na naše životy. Ale bolo by nanajvýš tragické a nespravodlivé zomrieť v poslednú noc okupácie, nedožiť sa zajtrajšej slobody.
Niektorí pri stole začali podriemkavať. – Chlapci, choďte si pospať, - vyzýva ich môj otec, - uložíte sa do izby, koľkí sa tam zmestíte, ostatní ostaneme tu, v kuchyni. – Rozdelili sme sa. Štyria išli do izby, postlali si na podlahe. Do postelí sme sa nechceli gazdovi teperiť, boli sme radi, že máme na noc aspoň strechu nad hlavou a teplo. Traja sme ostali v kuchyni. Otcovi sa ušla malá pričňa v kúte pri sporáku, my s Jankom Baranom sme ostali sedieť na lavici za stolom, uspokojení s tým, že sa zavalíme rukami na stôl a tak si zdriemneme.
Bolo asi osem hodín večer. Podľa pokynov domáceho sme išli zatvoriť bránku do dvora, skontrolovali sme uzamknutú maštaľ, dreváreň. Postáli sme chvíľu na dvore, rozhliadli sme sa po okolí. Noc bola tmavá, bez hviezd, obloha zatiahnutá. Dívali sme sa na južný horizont, či za siluetami kopcov neuvidíme niekde žiaru frontu a napínali sme sluch, či nezachytíme zvuky výbuchov, streľby. Z hlbočiznej jamy tesnej kotliny, v ktorej sa dedinka nachádza, sme toho veľa nevideli, ani nepočuli. Front čušal. Ticho pred búrkou? Zdola z dediny doliehali sem hlasy tmoliacich sa Nemcov, aj zhora z hradskej, vysoko na svahu nad nami bolo počuť vzdialený lomoz. Inak ticho, nezvyklé v tesnej blízkosti frontu, prerušované len občasným štekotom psov na nižnom konci dediny. Vrátili sme sa do kuchyne. Tí v izbe už oddychovali, dvere z kuchyne do izby boli dokorán otvorené. V dome, najmä v kuchyni, bolo teplúčko, do sporáka sme stále prikladali, aby tamtým v izbe nebolo zima.
Stiahnutím knôtu petrolejovej lampy, ktorú sme nechali na stole, sme na maximum pritlmili svetlo a oddali sa driemotám. Vonku bolo stále ticho. Zadriemal som. Upadol som do akéhosi polospánku, polobdenia, nedokázal som sa uvoľniť, stále ma čosi desilo, nabádalo k ostražitosti. Mal som pocit, že toto nepokojné oscilovanie medzi bdením a spánkom mi ktosi ustavične prikazuje, že mi nedovolí upadnúť do pokojného hlbokého spánku. Neviem, možno som normálne spal a zdanlivý nepokoj bol obsahom môjho sna, lepšie povedané snov, lebo čo všetko sa mi v tú noc počas toho krátkeho spánku posnívalo!
Prebúdzam sa na skutočnú explóziu. Tlaková vlna zalomcovala kuchynskými dvermi, zarinčali okná, vzápätí smršť úlomkov zasypala podstenie, zabubnovala na dverách. Inštiktívne sa spoza stola zosúvam pod stôl na podlahu, tvár pritláčam k drsnému kobercu, rukami si objímam hlavu, vytváram si z nich okolo nej ochrannú obruč. Janko Baran leží vedľa mňa pod lavicou. Ďalší  výbuch. Mína dopadla o čosi ďalej, krupobitie úlomkov a zeminy náš domček nezasiahlo.
Rozospatý hlas z izby. Ktosi namosúrene šomre, nadáva na Nemcov. Na svetielkujúcom ciferníku svojich náramkových hodiniek zisťujem, že je štvrť na jedenásť. Otec nás nabáda, aby sme zhasili sliepňajúcu petrolejovú lampu.
Mínometný útok pokračuje. Zasypávajú, doslova zasypávajú mínami strmý svah nad nami, zastreľujú sa na hradskú? Krupobitie črepín neprestáva, lavína zo zeme vytrhnutého marastu zaplavuje dvor, preráža aj cez hrubú vrstvu snehu na streche a klepoce po šindľoch na domčeku, na drevárni, na maštali. Sakramentský svah, prekliaty zráz, hádam so šesťdesiatstupňovým sklonom tiahnuci sa hore po cestu asi v dĺžke päťdesiat metrov. Míny, čo sem dopadanú, vrhajú všetko, čo zo svahu pri explózii vytrhnú, dolu na strechy domčekov, vracajú skazu, čo v sebe nesú, do letového protismeru, ako vracia tréningová tenisová stena loptičky tenistovi späť k jeho nohám.
      Mínometná paľba hustne, silnie, míny dopadajú v bezprostrednej blízkosti nášho domčeka, našej chabej drevenej skrýše. Veru, chabej! Ak by sme tak dostali priamy zásah do strechy alebo na priedomie pred dvere, neviem, ako by sme to prežili. Teraz to zatrešťalo celkom blízko poniže nás, akoby priamo na našom dvore, záblesk výbuchu ožiaril kuchyňu, vzápätí sa prudko otvorili uzamknuté dvere na kuchyni, kdesi blízko zarinčalo sklo, na dvor a na naše strechy sa zniesla spŕška produktov výbuchu. Cez otvorené dvere sa valí do kuchyne čmud čohosi spáleného. - Zatvorte tie dvere, - zajačí ktosi z tmavej izby a dve postavy odtiaľ sa prikrčene chvatne presúvajú do kuchyne, šmátrajú po drevenom príklope do jamy na zemiaky a keď ho zdvihnú, zosúvajú sa dole pod podlahu do úkrytu.
Niet sa im čo diviť. Mínometná paľba trvá už dobrú polhodinu a najhoršie na tom je, že je koncentrovaná na územie, v ktorom sa nachádza aj náš domček. Cítime sa teraz v ňom náhle bezmocní ako uväznení v drevenej klietke, ktorú každú chvíľu môže výbuch míny zapáliť. Ale čože môžeme robiť? Podľahnúť panickému hlasu sebazáchovného pudu, ktorý ponúka človeku ako najprirodzenejšiu reakciu na takúto situáciu ohrozenia útek, by znamenalo vystaviť sa ešte väčšiemu nebezpečenstvu. Utekať do tmavej noci, do otvoreného zasneženého terénu ostreľovaného mínami? Tu v domčeku sme ako-tak chránení jeho stenami, strechou, hoci tieto ochranné bariéry by sa pri priamom zásahu domčeka mohli premeniť na sprostredkovaný nástroj našej skazy. A tak len pekne ďalej ležíme na chladivej dlážke kuchyne, utešujúc sa v duchu, že aj stôl, pod ktorý sme sa my dvaja čiastočne vtiahli, by nás azda pri blízkom dopade míny trošku ochránil pred zraneniami. Ktovie, ako by to bolo. Ležíme bezmocní na podlahe a okrem tejto iluzórnej nádeje sa utešujeme najmä tým, že náš domček nedostane priamy zásah. A besný mínový uragán pokračuje. Príšerný trieštivý treskot šklbe nervy, s každou novou explóziou narastá v nás živelný strach, ktorý graduje takmer po hranice panického konania. Nebyť toho, že nás je tu viacej spolu, človek by to už nevydržal. Ale blízkosť iných umožňuje človeku ľahšie znášať aj smrteľné nebezpečenstvo.
Zrazu sa nám v domčeku akosi rozjasnieva. Zdvihneme sa z podlahy a cez okno na dverách zazrieme plamene. O niekoľko domov poniže horí strecha. Dom, stodola? Zrejme sa chytilo horieť od míny. Aj tí z izby sa nahrnú k nám do kuchyne a spolu zízame na požiar. Jasu v našej kuchyni pribúda tým viac, čím vyššie sa dvíha, čím viac sa rozrastá ohnivá štica strechy. Požiar nikto nehasí. Pokračujúca mínometná paľba to nedovoľuje. Dúfam, že sa oheň nerozšíri na okolité domy, väčšinou drevené chalupy. Ale strechy sú teraz obsypané hrubou vrstvou snehu. Oheň sa však môže šíriť nielen po strechách.
(Pokračovanie)
František Bábela
{jcomments on}

Čítať 2479 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:37

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!