Moje nemocničné zážitky:
Na JISke v Brezne na neurológii bol „nový“ pacient L. Ťažký – murár zo Závadky nad Hronom. Každého vyspovedal, poznal a pamäť mu to nepostihlo. Ako zdroj pre seriál veľmi vhodný, použiteľný, pre príbeh svojho života, poznania a pod. Vrele odporúčam, ja na neho nemám.
O prevozoch: Česi majú Pendolíno, Japonci mali Hikari, my sanitku nežnú. Po jej použití človek čaká ďalší infarkt, alebo príhodu, a keď to prežije, vie, že sa dožije ešte najbližších narodenín. Chýba im len diaľnica Brezno – Revúca.
Záber z filmu Základný inštinkt, keď Sharon Stone si prehadzuje nohy bez nohavičiek, mi pripomenul nás, čo sme na vozíčkoch chodili na všelijaké vyšetrenia. Nohavičky sme síce mali značky Pampers, no a sanitári nám ich taktne zamotali do županov. Vďaka Miňo!
Sestričky nás naučili piť tekutiny – čaje. A tak môj obľúbený strek je hadička vymočená v minerálke, alebo v čaji.
Môj obdiv a úcta patrí všetkým lekárom, sestrám, sanitárom, aj kuchárkam v zdravotníctve. Sledovala som to, a viem o čom hovorím. Kde sa hrabem ja, bývalá učiteľka, síce nervy ta-tam, ale nočné sme mať nemuseli.
Moja obľúbená téma sú obyčajní ľudia – pacienti. Večný zdroj humoru a príbehov. Tu sú napríklad niektoré výroky:
Pani H.: Komentovanie správ z rádia: hľadajú Kadáfiho? No, na našej izbe nie je. - No a tá chyžná, to sa ona šuchla o toho poslanca, veď keď žena nechce..., a to bolo tak, že jej nevyhovel, tak ho zažalovala. - Ráno doma som vždy pootvárala okná na poschodí, večer pozatvárala, a keď som zabudla zatvoriť, aspoň som ráno nemusela otvárať. - Ranná toaleta: intímne, ale rozkošné: Idem si poumývať tú moju chamajdu, veď tá toho zažila. Deti porodila, a môj muž, čo sa na nej narobil.
Odpočutý mobil: Áno, som na nemocnici, serem ako lion... a k nedeľnému obedu vám prajem dobrú chuť. Slovo ako slovo, hovoril môj bývalý kolega I. Z.
Nádherná téma sú huby, zvlášť ženy - hubárky. O hubároch - mužoch je príbehov dosť. Napr. môj brat J. v júli, keď boli huby, chodil do hory s lopatkou a vyberal ňou celé súsošia. Potom ich švagrovi O. M. naaranžoval pod čerešňu či jabloň, a ten spočiatku tomu, že tam narástli, aj uveril.
No a títo vtipálkovia vhodnej obeti na srandičku povedali, že bedle sú dobré ako rezeň, mysleli na trojobal. Keď sa ho pýtali ako im chutili, odpovedal: „Juj, lietalo to ako páperie!“ Je jasné, že ich vyklepával.
Ďalší mal v mrazničke košík s hubami. V teplú jeseň pred Vianocami ho doniesol do krčmy a dal ho nenápadne na prázdnu stoličku. Všetci sa začudovane pýtali: „Kde si bol?“ Až keď pod stoličkou vznikala kaluž, vedeli, že sa dali dobehnúť.
No a v Revúcej bola skupinka žien, ktorá podnikala výjazdy za hubami od Šivetíc po Hron. Menovať ich nebudem, ony sa spoznajú.
Ich hovorkyňou bola Margita R.: „Išli sme na Hiag, ja som sa odtárala a zišla do Ratkovskoho Bystrého. Tam žena pásla kravy a opýtala sa ma, skade som. Z Revúcej? To sa vás môžu načakať! - Požičala som si od známych peniaze na autobus a pred 22-hou hodinou som bola doma. Môj muž reagoval asi takto: „Rozkopem Ti košík, ešte raz pôjdeš sama! Zavriem Ťa do špajze na dva týždne a nedám Ti jesť. Čo sa mám hanbiť, keď Ťa budú žandári so psami hľadať a noviny a televízia o Tebe písať?“
- Išli sme na Hron autobusom. Popŕchalo, kúpili sme si od cigánov huby tak, aby nám zostalo aj na autobus späť.
Háklivé, až nevhodné: S kamarátkou sme išli do Šivetíc. Mala teplé čučo, od smädu sme ho vypili. A to sme nemali. Hnačka ako hrom. Vtedy chodili často autobusy, tak sme každá prišla iným spojom, aby ten smrad bol rozdelený.“
Pani F.: - Bola som s mužom na Stolici (za Kohútom) na huby a zablúdili sme. Hovorím mužovi: Vylez na smreka a pozri kde je Kráľova hoľa, pôjdeme tým smerom. A tak aj bolo. Prišli sme do Dlhej Doliny (alebo inej) a potom sme už vedeli kde sme.
- Môj otec bol sklár z Muránskej Huty – oblošér. Chodili sme na Maďare zasklievať okná. Mali učňa, čo v noci pobehal okolité dediny a primerane sem-tam vytĺkol obloky. Zasklievať sa chodilo vtedy, keď bola pauza v poľnohospodárskych prácach. Aj deti sa rodili po návrate po deviatich mesiacoch. V zime sa vyrábali aj šindle, aj to ma otec naučil.
Ponaučenie nielen pre seniorov:
1. Keď sa cítite čudne, informujte svoju rodinu, alebo známych. Keď voláte nejakú pomoc telefonicky, môžu sa vás spýtať či ste pili, alebo drogovali. Môžete totiž hovoriť neartikulovane, vzhľadom na vašu zdravotnú situáciu. 2. Kašlite na celozrnné produkty, sú pre zdravých a nie pre väčšinu starých ľudí s oslabeným trávením. To platí aj pre jablká a iné produkty podľa nášho zváženia len preto, že to je tzv. zdravé. Pani XY po určitej pilulke hnačkovala, ani príbuzní, ani lekári jej neverili, a tak si ju vysadila sama. Pri odchode z nemocnice ukázala počet pilúl, toľko prezlečení postele ušetrila personálu. 3. Sú pacienti: suchá eutanázia, zoslabia vám životnú silu. Tí by mali obálky dávať svojim spoluležiacim a nie napr. personálu. (Nič som nevidela.) 4. Že vraj eutanázia nie, že ju zneužívajú. A koľko som stretla nesvojprávnych a bezdomovcov a duší bez domova, ktorí nevedeli kde sú a kde vlastne bývajú. A načo sú vlastne ešte tu, ktorým to všetko už stačilo. Je to už len týranie tela a hlavne duše.
Výroky:
- Ľudstvo umrie vo veľkej múdrosti, na veľkú múdrosť (Sibylla).
- Koniec tohto sveta, už zajtra by bolo pozde (N.N.).
- Chrchlú, takže ešte počujeme.
- Nespíme, takže ešte žijeme.
- Na môj vkus príliš rušná noc. (Päť príjmov, no nie je posledná.)
- Pusť Hronca do domca a vyženie Ťa z domca.
- Uvidíme, povedal slepý a išiel do kina.
Dojmy: Pavučinová nitka hrá dúhovými farbami, nebo je svetlomodré a je zima. - Zo západu na východ toľko zábleskov života – lietadlá. Môj záblesk ešte trvá.
O mne: Ste ako moja druhá sestra, keď Vás vidím, som šťastná.
Ja: Hrám sa na samaritánku, ale v skutočnosti nie som. - Zachraňovala som dve osy, jedna ma džobla do brucha, a tak obe skončili v splachovači. - Aj na dobré si musíme zvykať.
Diagnózy: To tu mi pokazili tlak, doma som mala horný od 160 – 200, to tu 120 - 110. Preto ma moce. Nie som zvyknutá.
- Tlak mám dobrý, krv v poriadku, tak načo som tu?
A celé je to o láske, ako to hovorí najznámejší seriál. Čo tu zostane, nebudú hmotné statky, ale láska, ktorú sme precítili, prežili. Ja som ju precítila od mojich príbuzných a priateľov. Moja úcta a obdiv k tomuto fenoménu patrí mojim sestrám Márii (1952) a Elene (1954) a ich rodinám, ktorí boli pri tom. keď mi robili rekonštrukčné práce v dome. A ja som si hovela na "novinárskej stáži". Tá vďaka je neskonalá a večná. Je zavesená na vesmírnom internete.
Alžbeta Zatrochová
Poznámka: Fotokópie pripojených obrazov, ktoré namaľovala autorka textu.
{gallery}kultura/umenie/az{/gallery}
{jcomments on}































Absolvovala som pártýždňový pobyt na rôznych oddeleniach nemocníc Gemera, ale aj „negemera“. S chorobou pána Gordiana končí Podsádok. Bolo to prekrásne, ale hlavne, že to bolo. Po mojich neriešených problémoch s tlakom som skončila tam, kde som skončila: „na novinárskom študijnom pobyte“. A tak z prvej ruky a na vlastnej koži som zažila to, čo teraz píšem aj s poučeniami, hlavne pre seba. Cmorík nám vyspevoval: Kde som rozum dal? a na mojom vnútornom internete sa zavesil Manifest adepta Eutanázie: Už nie som človek, som vec, ktorú nezvládam, neovládam, ale kontrastne ju ešte veľmi milujem, a ešte ju nechcem zahodiť. Je to vec s minulosťou, plnou lásky, priateľstiev a krásy
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-