On bol znalec prírody v okolí Dobšinej už od malička a asi toho pochodil oveľa viac ako ja, hoci bol odo mňa o 10 rokov mladší. Raz sa ma takto spýtal: „A ty vieš kde pramení Hnilec?“ Priznal som, že nie, a tak slovo dalo slovo a vyrazili sme.
Úplne horný tok Hnilca sa nachádza, označený na turistickej mape Slovenský raj z roku 1986, v Zadnej doline, t. j. medzi Besníkom a Horským hotelom Pusté Pole. Na nových mapách Slovenského raja je však Zadná dolina situovaná vpravo od Horského hotela Pusté Pole, bližšie ku rázcestiu Rožňava, Poprad, Brezno, hneď vedľa vrchu Popová.
Nechajme popis popisom, ku ktorému sa ešte vrátim, pretože to má vplyv na moje najnovšie blúdenie ku prameňu Hnilca a vráťme sa do rokov 1960. Pri nástupe na horné povodie Hnilca každého človeka musí uchvátiť svojou nádherou panoráma Nízkych Tatier s mohutnou Kráľovou hoľou v pozadí. Riečka Hnilec, ktorá sa kľukatí smerom pod Kráľovu hoľu je zväčša obrastená jelšinou, prípadne aj smrekovým porastom, ale vedľa je pohodlná lesná cesta, ktorá je v súčasnosti asfaltovaná, takmer až po samotný prameň. Čo však človeka nenechá ľahostajným je nádherná príroda, lúčky a lúky s pôvabnými vŕškami vôkol a prekrásnymi lesmi. Asi v polovici cesty sme došli na rozsiahlu lúku s útulným salašom, pretože v tejto dobe tam bola vždy pastva - či už kravičiek, alebo oviec. Pri salaši sa nachádzala pomerne veľká reklamná tabuľa s popisom, kde sa človek nachádza, že je to Horné povodie Hnilca, zákonom chránené územie a povodie v Národnom parku Nízke Tatry, pod Kráľovou hoľou. Bol tam popis nadmorskej výšky, prietok vody a všetko možné. Len jedno nechápem. Tabuľa bola vyhotovená zo smaltovaného povrchu, čiže písmo by malo pretrvať veky, lenže pri terajšej mojej návšteve dňa 20.8.2011, všetko bolo preč a po tabuli nebolo ani pamiatky. To isté ma čakalo aj pri samotnom prameni Hnilca, kde bola obdobná tabuľa a tiež jej niet.
Teraz dôjdem vlastne k tomu, prečo som sa takto v úvode rozpisoval. Môj zámer vrátiť sa ku prameňu Hnilca bol už deň pred tým, t. j. 19.8.2011. Vedel som zhruba kde mám ísť, ale nechcel som nechať parkovať auto pri ceste, tak som sa rozhodol, že ho zaparkujem na parkovisku pri Horskom hoteli Pusté Pole a odtiaľ ako správny turista pôjdem ďalej pešo. Trocha som stratil tú správnu orientáciu po rokoch, ale keďže pri hoteli pracovali lesní robotníci z okolia, pretože mali autoznačku BR, čo značí Brezno, nedalo mi, aby som sa neopýtal na tú správnu cestu ku prameňu Hnilca. Pracovník v lesníckej uniforme ma poinformoval, že pôjdem ďalej cestou, za hotelom prejdem mostík ponad Hnilec a potom asfaltkou len hore a hore. Ale že vraj kde je prameň Hnilca, že to nevie. Hovorím si v mysli, správne, ide sa cestou hore. Nuž spočiatku sa to aj podobalo na údolie ako som si ho pamätal z minulosti, len svah bol akýsi strmší a po lúkach ani stopy. V duchu som si hovoril - je to možné, že po 30 až 40 rokoch to azda aj mohlo tak zarásť. Nič ku foteniu nebolo, všade hlboký les. Narazil som síce asi po hodine na mohutný prameň, ale nebol to ten, čo som si pamätal ako prameň Hnilca a potôčik dosť mohutný zhora pokračoval. Potom sa dolina rozdvojila a už som vedel, že je zle, takto to nemalo byť. Napriek tomu som ešte pokračoval už len po lesnej ceste bez asfaltu stále strmšie hore, a prameň nikde. Až keď som zazrel po mojej ľavici vrchol hrebeňa Kráľovej hole, som si uvedomil, že som na cestičke ku Trom studničkám pod Kráľovou hoľou. Nuž už s poriadnou svalovicou v nohách, ma ešte čakala cesta dole. Došiel som do Dobšinej a nazrel som do turistickej mapy. Bol som síce v Zadnej doline, správne pri Hnilci, ale o jednu dolinu ďalej ako v roku 1960, keď som bol s bratom. Kde je teraz pravda? Kde je ten pravý prameň Hnilca?
Takže na druhý deň mi to ozaj nedalo a tento raz som už odstavil auto pri ceste a šiel som známym údolím Hnilca proti prúdu riečky. Otvárali sa mi známe nádherné panorámy tejto prekrásnej doliny. Salaš už schátralý, šindle takmer vyhnité, vnútri dosť veľký neporiadok, akurát tak pre bezdomovca, napriek tomu to zvonku má ešte stále svoje čaro. Došiel som konečne ku prameňu Hnilca, tak, ako to bolo v rokoch 1960 označované. Voda vytekala z prameňa už akoby potokom. Je to možno aj tým, ako som čítal asi pred dvoma rokmi, že kdesi nad prameňom Hnilca v masíve Kráľovej hole objavili jaskyniari dosť veľké jaskynné priestory, ktoré sú ešte neprebádané, takže tam sa môže nazbierať tak ohromné množstvo vody, že prameň je už prakticky ako potok. Pretože som chcel urobiť snímok aj samotného prameňa, som sa vyzul, zobliekol nohavice a iba tak v trenírkach som vošiel do vody. Bože, tá bola ľadová. Neviem či mala vôbec do 6 stupňov Celzia. Pichalo ma až kdesi pri srdci. A nie len chlad pichal, aj podložie prameňa bolo z akýchsi vápencových kryštálikov, na ktoré sa veľmi stúpať nedalo a rýchlo som to vzdal, ku samotnému otvoru som v tento deň nedošiel.
Vedľa prameňa Hnilca asi tak
V Košiciach 23.8.2011
Rudolf Pellionis
Dodatok ku prameňom Hnilca - 27.8.2011
Ako som uvažoval v závere článku, ako je to vlastne s prameňmi Hnilca, teda že som riadne zapochyboval o prameni ktorý je ten hlavný, reakciu som dostal pomerne skoro a dá sa povedať od riadneho znalca toho prostredia, Igora Gecelovského, ktorý strávil na Kráľovej holi kopu času, ako zamestnanec. Kto by už teda o tom prostredí vedel viac keď nie práve on a tak mi napísal: „Prameň Hnilca... tiež jedna "srdcovka" z mojich rokov strávených na TV Kráľova hoľa. To bolo slávy, keď technika dokázala otočiť tok vody a dopraviť ju na vrchol kopca. Žiaľ, musím Ťa sklamať. To, čo si nafotil, je síce Hnilec, ale nie jeho počiatočné pramene, ktoré sú ďaleko vyššie nad Martaluskou v cca 1 500 m n. m. Pôvodne voda vytekala z 8. prameňov. Ale keď stavali základy čerpačiek stanice, tak odstreľovali kamenné podložie a dva pramene sa stratili.“
Za týmto mi poskytol nasledovný link na najnovšiu turistická mapu okolia Hnilca.
http://mapy.hiking.sk/?y=48.
Na tejto mape je zreteľne vidieť, že Hnilec pramení takmer na samotnom vrcholu Kráľovej hole. Aj tam som už bol ale veľmi za mlada, ale bez fotoaparátu. Zrejme v minulosti samotní vodohospodári neboli jednotení, kde vlastne hlavný prameň Hnilca vyviera a došlo sa ku tomu postupnými konzultáciami. Inak si neviem vysvetliť, prečo na miestach, na ktorých som bol a ktoré som fotil, boli v rokoch 1960 tabule, že sa jedná o horné povodie Hnilca, ako aj o označenia prameňa Hnilca, ktoré sa tam v súčasnosti nenachádzajú.
Takže prakticky dňa 19.8.2011, som bol v tej správnej doline „Zadná dolina“ po toku rieky Hnilec, ale bolo to už nad moje sily, aby som došiel prakticky na vrchol Kráľovej hole, k súčasnému označovanému prameňu Hnilca. Z mojich osobných poznatkov však Hnilec sa skutočne skladá z bezpočetne mnohých, pomerne mohutných prameňov. Tak mi ostáva naďalej pocit, že som napokon u jedného z nich predsa len bol, najmä s prihliadnutím na fakt, že v starých turistických mapách bola Zadná dolina situovaná v miestach, kde som fotil. Záverom sa týmto chcem Igorovi Gecelovskému poďakovať, že stav ohľadne prameňov Hnilca takto priblížil a zreálnil.
V Košiciach dňa 26.8.2011
Rudolf Pellionis
{gallery}priroda/rieky{/gallery}
{jcomments on}

































Čarokrásna riečka Hnilec, ktorá preteká aj časťou nášho horného Gemera pod Ostrou skalou pri Dobšinskej ľadovej jaskyni, či nádherným Stratenským kaňonom s jeho úchvatnými skalnými výtvormi, ďalej cez obec Stratenú a Stratenskú Pílu, do priehrady Palcmanská Maša, zvanej aj Dedinky. Vyteká však ďaleko vo vysokých horách Nízkych Tatier. O svojej ságe pri hľadaní prameňa Hnilca by som sa rád zmienil nižšie. Aby som vystihol podstatu zamyslenia sa nad prameňmi Hnilca, musím sa vo svojich spomienkach vrátiť do rokov okolo 1960, keď som prvý raz navštívil prameň Hnilca, vďaka svojmu už nebohému bratovi Rajmundovi.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-