V Rožňavskom a Revúckom okrese sa v noci zo štvrtka na piatok (3.6. – 4.6.2010) povodňová situácia natoľko zhoršila, že hasiči napriek snahe stíhali pomáhať len s odretými ušami. Ľudia sú zúfalí.
"Situácia je vážna," informoval Ľubomír Hlaváč, prednosta Obvodného úradu v Rožňave. "Najhoršia je na Slanej od Rožňavy cez Brzotín až po Plešivec. Tam sa navyšovala hrádza. Problémy sú aj v Gemerskej Polome, kde sa vybrežil Súľovský potok, v meste Rožňava tečie Slaná už len tesne pod povrchom mosta."
Slaná stúpa a stúpa
V Brzotíne sa najprv vylial miestny potok, no ľudia už začali pieskovať aj okolo Slanej. "Vylieva sa," pozeral na dvíhajúcu sa hladinu Slanej miestny mladík. "Keby sme nenapĺňali vrecia, už by nás zalialo. Neviem si predstaviť, čo bude, keď to takto pôjde ďalej." V obci zatopilo niekoľko záhrad a pivníc.
V Plešivci postávali davy ľudí na dvoch mostoch, jeden policajti aj uzavreli. Ulicu vedúcu k železničnej stanici zalialo, rovnako na tom bola aj autobusová zastávka. "To je horšie, ako v 70. rokoch. Oveľa horšie," krútili hlavami ľudia na moste. "Časť jedného starého domu sa už zrútila," kričal postarší muž ukazujúc na ošarpané domy pri Slanej. "Ani dostať sa tam nedá! Voda je tam do pol stehien!"
Báli sa vypúšťania Palcmanskej Maše
Ľudia na mostoch len krútili hlavami. "Keď sa toto vyleje, sme všetci v háji. A chýba už naozaj len pár centimetrov."
Aj v Rožňave sa pozornosť ľudí sústredila na most ponad Slanú. Policajti naň nepúšťali nikoho, kto tadiaľ ísť vyslovene nemusel. Od Rožňavy až po Plešivec sa rýchlosťou blesku rozšírila panická správa, že vodnú nádrž Palcmanská Maša sa chystajú vypúšťať. "Príde vlna a vraj to bude už skoro," dozvedali sme sa vo viacerých obciach, cez ktoré tečie Slaná.
"Je pravda, že situácia je veľmi vážna. V Stratenej sme mali na potoku prietok až 30 kubíkov za sekundu. To je strašne veľa. Ale na Palcmanskej Maši je ešte 70-centimetrová rezerva. Chytáme to tam. Ale keď neprestane pršať, čo zatiaľ neprestáva, a priehrada to už neudrží, budeme musieť vypúšťať. Do Hnilca, nie do Slanej. Snáď ale k tomu nedôjde," vzdychol si Ján Vilim z dobšinského pracoviska Povodia Hornádu a Bodvy.
Čakajú dlhú kulmináciu Slanej
Situácia bola dnes kritická v celom Gemeri. "V celom Rožňavskom a Revúckom okrese pomaly nie je obec, ktorá by nemala problém," konštatoval riaditeľ Správy Povodia Slanej v Rimavskej Sobote Ladislav Varga. "Ťažko predpovedať, kedy bude Slaná kulminovať. Vieme len predpokladať a očakávame dlhú kulmináciu."
V Rimavskosobotskom okrese evakuovali ľudí z 13 obcí a počas dneška hrozila evakuácia ďalších. Zhoršenie situácie na Slanej sa očakávalo vo večerných hodinách. A to ľuďom dnes popoludní dochádzali zásoby piesku aj vriec.
5. jún 2010
Poznámka: Článok prevzatý z Gemerského denníka - piatok 4. 6. 2010 10:36 | Stela Krausová
Podobný článok: http://korzar.sme.sk/c/5409609/gemercania-bojuju-s-vodou-cely-vikend.html
FOTOGALÉRIA
{gallery}obsah/roznava/zaplav{/gallery}
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.