V Rožňavskom a Revúckom okrese sa v noci zo štvrtka na piatok (3.6. – 4.6.2010) povodňová situácia natoľko zhoršila, že hasiči napriek snahe stíhali pomáhať len s odretými ušami. Ľudia sú zúfalí.
"Situácia je vážna," informoval Ľubomír Hlaváč, prednosta Obvodného úradu v Rožňave. "Najhoršia je na Slanej od Rožňavy cez Brzotín až po Plešivec. Tam sa navyšovala hrádza. Problémy sú aj v Gemerskej Polome, kde sa vybrežil Súľovský potok, v meste Rožňava tečie Slaná už len tesne pod povrchom mosta."
Slaná stúpa a stúpa
V Brzotíne sa najprv vylial miestny potok, no ľudia už začali pieskovať aj okolo Slanej. "Vylieva sa," pozeral na dvíhajúcu sa hladinu Slanej miestny mladík. "Keby sme nenapĺňali vrecia, už by nás zalialo. Neviem si predstaviť, čo bude, keď to takto pôjde ďalej." V obci zatopilo niekoľko záhrad a pivníc.
V Plešivci postávali davy ľudí na dvoch mostoch, jeden policajti aj uzavreli. Ulicu vedúcu k železničnej stanici zalialo, rovnako na tom bola aj autobusová zastávka. "To je horšie, ako v 70. rokoch. Oveľa horšie," krútili hlavami ľudia na moste. "Časť jedného starého domu sa už zrútila," kričal postarší muž ukazujúc na ošarpané domy pri Slanej. "Ani dostať sa tam nedá! Voda je tam do pol stehien!"
Báli sa vypúšťania Palcmanskej Maše
Ľudia na mostoch len krútili hlavami. "Keď sa toto vyleje, sme všetci v háji. A chýba už naozaj len pár centimetrov."
Aj v Rožňave sa pozornosť ľudí sústredila na most ponad Slanú. Policajti naň nepúšťali nikoho, kto tadiaľ ísť vyslovene nemusel. Od Rožňavy až po Plešivec sa rýchlosťou blesku rozšírila panická správa, že vodnú nádrž Palcmanská Maša sa chystajú vypúšťať. "Príde vlna a vraj to bude už skoro," dozvedali sme sa vo viacerých obciach, cez ktoré tečie Slaná.
"Je pravda, že situácia je veľmi vážna. V Stratenej sme mali na potoku prietok až 30 kubíkov za sekundu. To je strašne veľa. Ale na Palcmanskej Maši je ešte 70-centimetrová rezerva. Chytáme to tam. Ale keď neprestane pršať, čo zatiaľ neprestáva, a priehrada to už neudrží, budeme musieť vypúšťať. Do Hnilca, nie do Slanej. Snáď ale k tomu nedôjde," vzdychol si Ján Vilim z dobšinského pracoviska Povodia Hornádu a Bodvy.
Čakajú dlhú kulmináciu Slanej
Situácia bola dnes kritická v celom Gemeri. "V celom Rožňavskom a Revúckom okrese pomaly nie je obec, ktorá by nemala problém," konštatoval riaditeľ Správy Povodia Slanej v Rimavskej Sobote Ladislav Varga. "Ťažko predpovedať, kedy bude Slaná kulminovať. Vieme len predpokladať a očakávame dlhú kulmináciu."
V Rimavskosobotskom okrese evakuovali ľudí z 13 obcí a počas dneška hrozila evakuácia ďalších. Zhoršenie situácie na Slanej sa očakávalo vo večerných hodinách. A to ľuďom dnes popoludní dochádzali zásoby piesku aj vriec.
5. jún 2010
Poznámka: Článok prevzatý z Gemerského denníka - piatok 4. 6. 2010 10:36 | Stela Krausová
Podobný článok: http://korzar.sme.sk/c/5409609/gemercania-bojuju-s-vodou-cely-vikend.html
FOTOGALÉRIA
{gallery}obsah/roznava/zaplav{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.