Súťaž sa tak, ako každoročne, uskutočnila pod záštitou Hotelovej akadémie v Košiciach a Slovenskej barmanskej asociácie. Tejto súťaže sa zúčastnilo 54 študentov z celého Slovenska a jedno družstvo z Francúzska. Súťaž mala len jedno kolo, kde súťažili všetci študenti. Na prípravu nápojov bol určený aj časový limit, ktorý bol 12 minút. Súčasťou súťaže a hodnotenia bol aj písomný test, na ktorý sme mali 15 minút. Test obsahoval históriu a súčasnosť SKBA (slovenskej barmanskej asociácie), tovaroznalectvo ingrediencií, barmanskú odbornosť a všeobecný prehľad informácií. Na našu prácu dohliadal komisár, ktorý počas prípravy kontroloval každý môj krok a každé gesto, od výzoru, cez pracovný stôl, čistotu inventára až po úsmev a vystupovanie. Za každú chybu sťahoval body zo záverečného hodnotenia.
- Technika mixovania a pomôcky potrebné na prípravu miešaných nápojov v chápaní laika tvorí pohár s nápojom, ozdoba a možno šejker s ľadom a hotovo. Čo predchádzalo samotnej súťaži, aké boli prípravy?Samotnej súťaži predchádzala príprava v škole za pomoci majstrov odborného výcviku, pani Zuzany Feješovej a pána Jána Majoroša, barmana SKBA. Pri zostavovaní receptúr sme sa museli držať predpísaných pravidiel. ako množstvo či zloženie jednotlivých surovín. Všetko, čo sa na prípravu nápojov použilo muselo byť jedlé, vrátane ozdoby, ktorá bola pripravená tiež podľa našej vlastnej fantázie. Od jednoduchých čerešničiek a jahôd až po zložité ozdoby z melóna, kiwi, phisalisu, či dokonca ananásu, uhoriek a tekvice.
- Príprava miešaného nápoja zaberie oveľa viac času ako otvorenie fľaše minerálky. Tú napokon možno piť aj z umelohmotného pohára – lenže miešaný nápoj to je rituál, správna receptúra i správny spôsob servírovania, vedieť kedy a k čomu ho možno podávať a samozrejme kus vlastnej fantázie na očarenie a uspokojenie druhej strany – teda konzumenta.
Jednou z podmienok bolo tiež to, že samotné nápoje museli byť pripravené podľa vlastnej fantázie, nemôžu sa objaviť na žiadnej inej súťaži či v knihe miešaných nápojov. Keďže prihlášky a s nimi aj receptúry nápojov sa organizátorom posielali vopred, nebolo možné ich upravovať dodatočne, pretože receptúry mali aj naši dozorní komisári a ak by sme porušili spôsob prípravy alebo nedodržali predpísané množstvo surovín stiahli by nám za to body. Súťažilo sa v dvoch kategóriách a to Soft drink - nealkoholický nápoj a Long drink- nápoj s alkoholom. Pri samotnej súťaži nám sponzori súťaže, firma Fabbri a Rudolf Jelínek poskytli potrebné predpísané suroviny. Dôležitý bol aj výzor a estetická úprava nápoja, aby zaujal hneď na prvý pohľad. Väčšina z nás teda stavila na pestrosť farieb. No súťaž nebola len o vedomostiach alebo presnej technike,aj keď tá bola veľmi dôležitá, ale bola potrebná aj komunikácia s publikom, úsmev, zrakový kontakt a uvoľnenosť. Veď ako by to vyzeralo, keby za barom stál zachmúrený a podráždený barman? Dozeralo sa aj na oblečenie, ktoré sme ako družstvo museli mať jednotné. Samozrejme to nemohli byť len nejaké rifle a tričko, ale nemusela to byť ani večerná róba. Hlavne, aby sme obe vyzerali rovnako a pri práci sa cítili dobre a pohodlne.
- Vhodne vybranými nápojmi si môžeme spríjemniť chvíle oddychu i ponúknuť hosťa. Ty si sa, Ruženka, takejto úlohy zhostila viac než vynikajúco. Ty si jednoducho „prišla, ukázala čo vieš a odišla s víťaznou trofejou“. Aké pocity Ťa sprevádzali v momente vyhlásenia víťazstva?V prvej sekunde, keď som započula moje meno ako víťazky, som tomu nechcela veriť a myslela som si, že zle počujem. No hneď na to, keď sa ozval potlesk a všetci sa na mňa s úsmevom pozerali, som pochopila čo sa deje a šla si po svoju trofej. Bola som veľmi šťastná, keďže bolo mojím malým snom takúto súťaž vyhrať a po minuloročnej účasti na podobnej súťaži v Prešove, kde som obsadila tretie miesto, som mala o to väčšiu snahu byť ešte lepšia a umiestniť sa na vyššej priečke, čo sa mi nakoniec aj podarilo.
- Ako vidíš svoju budúcnosť, je spätá s Tvojím talentom a chcením ďalej sa zdokonaľovať v začatej činnosti?
Keďže, ako povedal jeden skvelý barman, barmančina nie je práca, ale zábava, chcela by som sa tomu venovať aj ďalej a zdokonaľovať sa aj v iných oblastiach barmanstva. Veď ako sa hovorí, nič nie je tak dokonalé, aby nemohlo byť ešte viac. Tiež by som si chcela zopakovať účasť na barmanských súťažiach, lebo je to skvelá skúsenosť pre mladých barmanov, lebo práve tu získajú istotu a nové inšpirácie pre budúcnosť. Mojou hlavnou prioritou je momentálne dokončenie školy. A ďalej? To sa uvidí, čo prinesie čas.

Ďakujeme aj my za možnosť zdieľať pocity a chvíle šťastia i radosti. Prajeme Ti, Ruženka, aby sa Ti talent i naďalej rozvíjal a ďakujeme, že si svojím pričinením opäť raz dokázala, že i v našej obci a v skromnej osobe existuje veľká osobnosť, na ktorú sme my všetci Polomčania hrdí.
Zhovárala sa D. Červenáková































Na V. ročníku barmanskej súťaže CASSOVIA CUP 2011, ktorá sa uskutočnila dňa 23.03.2011 v Košiciach, Ruženka Droždiaková, študentka 3. ročníka Hotelovej akadémie Rožňava, obsadila 1. miesto v príprave miešaných nápojov v kategórii študentov. Pri tejto príležitosti sme jej prostredníctvom pani Danky Červenákovej z Gemerskej Polomy, odkiaľ Ruženka Droždiaková pochádza, položili niekoľko otázok.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.