Z tematicky pestrej poézie Františka Bábelu prinášame niekoľko všeobecne septembrovo – školsky – učiteľsky zameraných básní i jeho zaujímavý medailónik venovaný nádhernému životnému jubileu ich profesorky, ktorá ich v oktáve v školskom roku 1946/47 vyučovala ruský jazyk.

Našim učiteľom

Alžbeta Tomkuljaková
(Medailónik k vzácnemu životnému jubileu) 

Dialóg:
l. časť: My, naša trieda, o sebe a o pani profesorke.
2. časť: Ona o sebe a o nás. 

    Ad 1: Do života našej početnej triedy (44 žiakov) vstúpila stredoškolská profesorka Alžbeta Tomkuljaková ako vyučujúca ruštinu na Štátnom gymnáziu v Tisovci až v našej oktáve v školskom roku 1946/47, de facto iba rok po skončení druhej svetovej vojny, ktorá citeľne a výstražne narušila stabilitu sveta, jeho ekonomickú i duchovnú rovnováhu.
Život je však nezadržateľnou biologickou i spoločenskou silou, ktorú nemožno nijako a ničím dlhodobo zablokovať, brzdiť. Žiada si permanentnú dynamizáciu a jeho večným a najúčinnejším dynamizátorom býva mladá generácia, najmä študentská mlaď.
My, v tom čase 18 – 19 roční, sme skutočne cítili v sebe to zvláštne pnutie, psychické napätie, živené a posilňované ešte po niekoľko ďalších rokov trvajúcou vlnou príjemnej duchovnej eufórie, šťastného ľudského opojenia, radosti zo skončenia vojny, ktorú nádherne poeticky vyjadril Vojtech Mihálik v básni Rovnováha v zbierke Plebejská košeľa. Jej posledná, tretia sloha znie:

„Ó chvála zemi, ktorá všetko kruté
vyvrhne, aby bolo zas kde siať.
Čoskoro príde krásne zabudnutie.
Prinesieš milej zrkadielko z púte,
keď bude jačmeň dozrievať.“ 

Do ružových snov sme balili vlastné predstavy, snívali sme o možnosti zdvihnúť krídla, aby nás akútna prítomnosť katapultovala do nevyspytateľného búrlivého sveta dospelých, aby sme sa mohli boriť s prekážkami v zmysle klasickej  latinskej výzvy „Per ardua ad astra“ (Cez prekážky k hviezdam).

Boli sme veľmi dobrou – elitnou triedou. A nielen v prospechu a v kultúrnych aktivitách, v duchu známeho hesla Mens sana in corpore sano (Zdravá myseľ v zdravom tele) aj v športe, napríklad najlepší medzi gymnáziami Gemera a Pohronia vo futbale i v basketbale a reprezentácia školy v obidvoch športoch sa grupovala z našej triedy.
V zmysle platných predpisov o práci vtedajších školských rád sme dirigovali školu (zo šiestich funkcií tohto orgánu sme štyri hlavné vykonávali my, oktaváni). Po celý školský rok sme hrdo niesli v rukách školskú kultúru, dominovali sme v kultúrnom programe na všetkých oslavách ako prednášatelia, recitátori, hudobníci. V literárnom súbehu, ktorý vypísal Samovzdelávací krúžok Štefana Marka Daxnera, získali prvé ceny žiaci našej triedy (Kraus, Macko, Bábela).
Boli sme poslednými mohykánmi slávneho tisovského gymnázia z obdobia rokov 1939-1944, keď sa tu v rámci činnosti Samovzdelávacieho krúžku sformovala mladá generácia spisovateľov (C. Štítnický, M. Kraus, J. Brocko) a prezentovala sa zborníkom Kniha priateľov, keď gymnázium malo aj vynikajúcich športovcov, dorasteneckých majstrov Slovenska.
Naša oktáva, maturanti z júna 1947 (19 dievčat a 25 chlapcov, z toho až 22 Tisovčanov) bola svojou všestrannou aktivitou posledným, predsmrtným, naplno vzbĺknutým plameňom jeho najslávnejšej éry.     Potom už gymnázium pozvoľna upadalo, umieralo. Na jeho „pohrebe“ 31. augusta 1953 som sa zúčastnil už ako člen jeho, iba šesťčlenného profesorského zboru.
Poznámka: Pamiatku na našu oktávu som trošku vzletne a nadnesene zvečnil v básni Exegi monumentum uverejnenej v našej kolektívnej autobiografii pod názvom Pamätná triedna kniha k 50. výročiu maturít na Štátnom gymnáziu v Tisovci 1947 – 1997.

                      __________________________________________________

Ad 2: Pani profesorka Alžbeta Tomkuljaková prišla k nám mladá, slobodná, svieža plná tvorivej energie a našla v našej oktáve ochotných a schopných spojencov pri realizovaní bohatých kultúrnych aktivít.
     Ale nech o tom porozpráva sama.           

Alžbeta Tomkuljaková: Spomienky na Tisovec 

     Keby mi pri mojom príchode do Tisovca bol niekto povedal, že ako pri príchode tak aj pri odchode budem plakať, vysmiala by som ho. A bolo to tak.
   Ako k tomu došlo? Po skončení vysokej školy som učila v Žiline slovenčinu a nemčinu, až do skončenia vojny. Po skončení sa prehnala od Bratislavy cez Trenčín, Žilinu až Humenné preverovacia komisia, na čele s mojím „priateľom“ bývalým kolegom. Ale komisia nepreverovala, ale prepúšťala, a cez toto sito som prepadla aj ja, vraj som bola členkou Deutsche Partei, čo bola nemecká fašistická strana. A tak som ešte s jedným kolegom dostala prepúšťací dekrét s dátumom 31. november, hoci november má len 30 dní. Vtedajší môj pán riaditeľ bol poriadny „popleta“. V Bratislave na Povereníctve školstva sa na mojom dekréte dobre zabávali, čo však nič na veci nemenilo, dekrét zostával v platnosti, a tak som bez haliera zostala mame a bratovi na krku asi tri mesiace, potom som sa zamestnala ako pisárka a neskôr ako redakčná tajomníčka v denníku Práca. Práca sa mi páčila, ale predsa ma to ťahalo do školy. Raz som v meste stretla kolegu „preverovača“, ktorý mi oznámil, že sa môžem vrátiť do školy, lebo všetky udania boli vymyslené. Ja som zvrchu odvetila, že nemám v úmysle, že mám dobrú a zaujímavú robotu, ale hneď na druhý deň som zašla na povereníctvo a príslušný referent mi strčil do ruky obyčajný korešpondenčný lístok s výzvou, aby som ihneď nastúpila na gymnázium do Tisovca. O Tisovci som vedela, že to bol za Slovenského štátu profesorský „gulag“ a zostal ním aj po vojne (oslobodení), a tak moja cesta do Tisovca bola neradostná. Darmo krajina z Jesenského,  (vtedy bola ešte Feleď) bola krásna, nič som pre slzy nevnímala. Keď som pánu riaditeľovi povedala, prečo idem v polovici septembra a z akých príčin, zatváril sa prekyslo, veď dostať na školu takú „obiľagovanú“ profesorku nebol žiaden špás. Mala som učiť ruštinu, ktorú som sa stihla naučiť počas vojny a veru sa mi to zišlo. Nik nevedel, ako krvopotne som sa pripravovala vždy jednu hodinu náskok pred žiakmi, ale potom som do toho prišla.

Prvá trieda, kam som vkročila, bola oktáva – maturanti. Trieda veľká ako telocvičňa, naplnená do prasknutia. Vari 45 (!!) vyhúknutými mládencami a dievčatami na vydaj. Spočiatku sme sa navzájom okukovali, ale potom sme sa skamarátili. Dnes ma títo vyhúknutí mládenci pozvali ústami Fera Bábelu na 50 – ročné pomaturitné stretnutie. Vraj, aby som napísala do publikácie, ktorú sa hotujú vydať,  príhovor, ale ja nie som za príhovory, a tak sme sa dohodli na mojich spomienkach na Tisovec.

     Nikto z mlade netušil, s akým "biľagom" som prišla na školu a som presvedčená, že tú správnu mlaď by to nebolo zaujímalo. Skôr ich zaujala moja iniciatíva usporiadať recitačné preteky. Víťazi šli na oblastné preteky do R. Soboty. Nezískali žiadnu cenu, ale nadšenie čosi robiť im zostalo. A príležitostí bolo neúrekom. Plno výročných dní a s nimi oslavy, samozrejme s programom. A tak celá oktáva aj škola recitovala, spievala, tancovala. Raz som prišla na myšlienku na slávnosti oprášiť moje klavírne schopnosti a s kolegyniným mužom zahrať duo. On husle, ja klavír. Ale bol tu háčik. V sokolovni, kde sa mala konať oslava, chýbala taká „maličkosť“ – klavír alebo pianíno. Chlapci vyhlásili, že je to maličkosť. A veru som sa mohla čoskoro o tom presvedčiť. Okná tried viedli na ulicu. Na jednej hodine ma prilákal k oknu nezvyčajný zvuk. A čo vidím? Na obyčajnom doštenáku vezú moji chlapci „maličkosť“ – parádne pianíno (kto sa podujal požičať ho na túto tortúru neviem, ale v Tisovci bolo veľa zapálených ľudí za kultúru). Teda túto parádu viezli na doštenáku vpredu zapriahnutí ako koníky, zozadu ho istili tlačením a vrchol výjavu? Pri klavíri stál výborný klavirista Braňo Kriška (dnes dramaturg opery v B. Bystrici), celou silou mlátil do pianína a celá osádka spievala do kroku pieseň, čo sme sa naučili na ruštine: „Kalinka, kalinka...“. Všetci žiaci v triede, kde som učila, sa zhrčili do okien a tlieskali do taktu. Večer sme na slávnosti predviedli s kolegyniným mužom naše parádne duo odmenené veľkým potleskom, ktorý nás vylákal na javisko, lebo so slávou rastie chuť, museli sme pridávať. Zahrali sme tú istú skladbu, ďalšiu sme totiž nevedeli.

     Ako som spomenula, so slávou rastie chuť a tak sme sa rozhodli s mojimi oktavánmi nacvičiť divadlo. Po neúspechu akéhosi „Bloudení“,  ktoré som preklepala do slovenčiny, náš oktavánový scénický výtvarník Lajo Šteller vyhlásil, že to je prináročná dekorácia, a tak sme sa rozhodli byť skromnejší a začali sme s nácvikom Stodolovej hry „Náš pán minister“. Nikdy nepochopím, kde brali oktaváni popri príprave na maturitu čas aj na nácviky. Po skúškach ma odprevádzal domov oktaván, ktorý žil u príbuzných a zrejme mu chýbala spoločnosť mamy, na čo som bola primladá, alebo skôr sestry. Dedinské tamtamy (asi dedinské tetky) doniesli informáciu do uší pána riaditeľa a ten striktne zakázal „obiľagovanej“ profesorke „zvádzať“ mládenca. A tak sa pre ľudskú zlobu skončil jeden čistý – prečistý vzťah, na ktorý ešte aj dnes spomínam. Vďaka doproprajným tisovským tetkám, ktoré prehrabali staré komody a našli v nich potrebné róby, sa naše divadelné predstavenie mimoriadne vydarilo. Ale potom už bolo treba myslieť na seriózne štúdium, lebo sa blížil termín maturít.

     Vďaka fáme, ktorú rozšíril pán riaditeľ, že predseda je mimoriadne prísny pán (hoci som ho poznala ako dobráka z vysokoškolských štúdií), sa maturanti uchýlili k čomusi, čo doposiaľ neviem pochopiť, veď to boli všetko dobrí, usilovní žiaci. Podarilo sa im obmäkčiť prísneho pána školníka, ktorý ešte aj profesorov nútil pozmetať si z topánok pri vchode sneh, aby im otvoril v noci pred maturitami maturitnú miestnosť, kde už čakali v krabiciach zoradené maturitné otázky. Každý si označil jednou farebnou bodkou na obálke svoju otázku a doma biflil tie „svoje“. Na druhý deň hotová pohroma! Nervozita urobila svoje, a tak sa maturanti hrabali v obálkach, až prišiel striktný príkaz: „vyberte si už konečne jednu!“ Žiak hrabol do krabice a vytiahol, pravdaže nie tú svoju otázku. Dobrí žiaci len tak habkali pri odpovediach, všetci sme sa svorne čudovali, čo sa deje, až kolegyňa, ktorá sedela v kúte pri stolíku, kam sa odkladali zodpovedané otázky, objavila „záhadu“ – farebné bodky na každej obálke. Prišli sme k záveru, že si žiaci v noci označili každý tú svoju farebnou bodkou a ráno ju nevedeli nájsť, tak brali aká bola – a výsledok? Už poznáte. Kolegyňa oznámila objav riaditeľovi, ten predsedovi, ktorý ani nemukol. Po skončení druhého dňa vzal krabice pod pazuchu a odkráčal s nimi domov. Čo zvyšovalo milým výmyselníkom, ako celú noc „drviť“ všetky otázky – a výsledok? Zodpovedal vedomostiam žiakov.

     A skončil sa môj prvý rok v „gulagu“, vôbec nie taký uplakaný ako začiatok, lebo zbor bol vynikajúci, našla som si tam aj spoločnosť. Minul sa aj druhý a prišiel začiatok tretieho. Kolegyňu preložili do Revúcej. Šli sme ju s kolegyňou navštíviť. Predstavila nám aj zbor a pána riaditeľa. Samá mlaď. Konštatovali, že som „padla pánu riaditeľovi do oka“, a tak na jednej porade na povereníctve sa dohodol, že preložená kolegyňa sa vráti do Tisovca a ja pôjdem do Revúcej. A tak tisovský pán riaditeľ vymenil „obiľagovanú“ profesorku za kádrovo čistú. Pripadalo mi to, ako keď vymeníte topánky čo tlačia, za pohodlné. A čuduj sa svete, ako som prichádzala s plačom, s plačom som aj odchádzala. A tak sa skončilo moje pôsobenie v profesorskom „gulagu“. 

Profesorke Alžbete Tomkuljakovej 

Milá naša Betka, drahá pani Alžbeta Tomkuljaková, dovoľ mi v mene všetkých tých, ktorým bolo dopriate študovať a vzdelávať sa aj pod Tvojou profesorskou vždy priateľskou kuratelou – tak si to robila v oblasti nášho Gemera:  v Revúcej, v Tisovci a po vojne hojne v Rimavskej Sobote..., poďakovať sa nasledujúcimi slovami:

František Bábela
Fotografie: archív autora

{gallery}skola/tisovec/gymnazium{/gallery}
{jcomments on}