Začiatkom 20. storočia na ponuku ministerstva školstva zakladať v jednotlivých župách a mestách ústavy pre sluchovo postihnuté deti reagovalo vtedajšie jelšavské zastupiteľstvo kladne. V septembri 1900 odišli iniciátori zriadenia ústavu do Budapešti prerokovať jeho založenie. S ministrom sa dohodli, že ústav bude materiálne zabezpečovať mesto a platy učiteľov budú hradené zo štátneho rozpočtu. Podmienkou bolo, že ústav bude slúžiť aj pre zrakovo postihnutých. A tak sa 15. októbra 1901 začalo s vyučovaním pre 10 žiakov 1. ročníka. Ústav sa oficiálne volal Štátom podporovaný ústav Andreja Cházára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave. Týmto skutkom si chceli uctiť sté výročie Jelšavský ústav bol spočiatku umiestnený v niekdajšej štátnej ľudovej škole, a mal jednu triedu. Každým rokom pribúdala jedna trieda, a v roku 1907 mal ústav 62 žiakov v siedmich triedach. Od roku 1909 sa žiaci učili košikárstvu a kefárstvu. Svoje výrobky predávali, aby získali prostriedky na prevádzku školy, keďže škola žila prevažne z milodarov. V školskom roku 1913/14 bola postavená nová budova ústavu, no 1. svetová vojna narušila učebný proces. Namiesto vyučovania sa v budove ústavu zriadila vojenská nemocnica Červeného kríža a dva roky sa vôbec nevyučovalo. Ďalšie roky sa vyučovalo len obmedzene, a to v troch triedach. Vo vojne padol aj vtedajší riaditeľ Štefan Emmer. V školskom roku 1918/19 sa pre revolučné udalosti a vojnový stav medzi ČSR a Maďarskou republikou rád vyučovalo len do apríla 1919. Dovtedy bola ešte vyučovacím jazykom maďarčina, po zoštátnení v šk. roku 1919/20 bol ústav slovensko-maďarský a mal dve triedy. Novým riaditeľom ústavu sa stal Hubert Smolka, ktorý tu pôsobil až do jeho zrušenia. Od šk. r. 1920/21 bola maďarská trieda preložená do Komárna a jelšavský ústav sa stal slovenským. V školskom roku 1924/25 vydával ústav aj vlastný časopis „Pod Muráňom“.
V tridsiatych rokoch zaznamenával ústav svoj najväčší rozkvet, keď počet tried sa pohyboval od 8 do 10, v ktorých učilo 9 - 10 učiteľov.
Vďaka obetavosti a zanietenosti pre prácu s hluchonemými deťmi v máji 1928 uznala odborná inšpekcia jelšavský ústav za najlepší na Slovensku. No ani dobré chýry o ústave, vynikajúcich učiteľoch a výnimočných výsledkoch nezastavili vývoj, ktorý jelšavský ústav pre vtedajšie nevyhovujúce dopravné spojenie, skromné materiálne vybavenie a neprajnosť doby nakoniec neminul. V r. 1939 bol jelšavský ústav presťahovaný do Lučenca, a tak sa jeho éra po 37 rokoch trvania ukončila.
(Podľa literatúry a dokumentov MsK v Jelšave spracovala A.S.)
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.