Budova našej alma mater
Otvorením dverínajčastejšie objaví tabuľa. Naša spred 55 rokov bola celá čierna. Zavesená na oceľovej tyčke sa po obidvoch jej stranách kĺzala hore, alebo dolu. Kto ju ako potreboval pri písaní zadaných úloh. Po 55 rokoch nás, abiturientov Jedenásťročnej strednej školy slovenskej v Rožňave čakala modernejšia tabuľa. Bola umiestnená takmer po celej šírke steny pred lavicami, tiež trošku odlišnými od našich. Čo som si všimol pri vchádzaní do bývalej XI. B triedy teraz, bol nezvyklý ornament s výstižným latinským názvom: Dum spiro, spero. Moje spolužiačky hneď pohotovo reagovali aj s jeho prekladom: Pokým dýcham, dúfam. V dnešnej modernej dobe bažiacej po anglických výrazoch to bolo milé prekvapenie. Dokladuje vlastne to, že dnešní študenti nemajú problém používať i takýto jazyk. Doba rozvoja informatiky a výpočtovej techniky tomu napomáha. Vďaka Vám, naši nasledovníci, za milý pozdrav.
Ale keď som už prešiel dvermi do jednej z našich bývalých tried, budem pokračovať. Každému bolo milé pozrieť si naše maturitné tablo poznačené dobou, v ktorej sme žili. Raketa letiaca do vesmíru, kde sa už v jednom ťahu nezmestila hviezda. Spomínali sme pred ním väčšinou v tichosti najmä pri pohľade na tých, ktorých nám pripomínal už iba ich portrét. Poponáhľali sa trošku skôr od nás. Poniektorí neprítomní mali iné povinnosti, resp. problémy, ktoré im zmarili cestu prísť na toto stretnutie.
Opisovať prostredie triedy po spomínaných rokoch nebudem. Žiadna kontrola účasti sa nekonala. Iba sa tlmočil pozdrav od tých, ktorí neprišli a dali o tom vedieť. Ako napríklad Juraj z Prahy, Tono zo Zabudišovej, Ľudmila a Jozef z Bratislavy. Brali sme na vedomie ich neúčasť a verím, že budúce výročie si pripomenieme už s nimi i ďalšími, o ktorých doteraz nevieme veľa. 
Stretnutie nadobudlo slávnostný charakter pri spoločnom stole v reštaurácii na Námestí baníkov aj so spolužiakmi z XI. A triedy, za ktorých sa prihovoril Ondrej z Košíc, ktorý, o. i. pripomenul, že všetci spolužiaci máme už za sebou najplodnejšie roky nášho života, poznačené starosťami, radosťami, ale aj väčšími, či menej významnými úspechmi. Je to dobrý pocit, keď môžeme konštatovať, že
naše úspechy spočívali predovšetkým v tom, že každý z nás sa po maturite zhostil svojho ďalšieho napredovania či už ďalším štúdiom,
poriadne vykonávanou prácou, starostlivosťou o svoju najbližšiu, ale aj ďalšiu rodinu, o svojich priateľov, známych a pod.
Najviac nás teší, že sme vytvorili dobré podmienky pre úspešný vývoj generácií našich rodín, detí, vnúčat, ale niektorí z nás aj generácií ich najbližších rodín (sestier, bratov a pod.).
Na toto sme v našom veku už najviac hrdí.
Ondrej z Bratislavy
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.