najčastejšie objaví tabuľa. Naša spred 55 rokov bola celá čierna. Zavesená na oceľovej tyčke sa po obidvoch jej stranách kĺzala hore, alebo dolu. Kto ju ako potreboval pri písaní zadaných úloh. Po 55 rokoch nás, abiturientov Jedenásťročnej strednej školy slovenskej v Rožňave čakala modernejšia tabuľa. Bola umiestnená takmer po celej šírke steny pred lavicami, tiež trošku odlišnými od našich. Čo som si všimol pri vchádzaní do bývalej XI. B triedy teraz, bol nezvyklý ornament s výstižným latinským názvom: Dum spiro, spero. Moje spolužiačky hneď pohotovo reagovali aj s jeho prekladom: Pokým dýcham, dúfam. V dnešnej modernej dobe bažiacej po anglických výrazoch to bolo milé prekvapenie. Dokladuje vlastne to, že dnešní študenti nemajú problém používať i takýto jazyk. Doba rozvoja informatiky a výpočtovej techniky tomu napomáha. Vďaka Vám, naši nasledovníci, za milý pozdrav.
Ale keď som už prešiel dvermi do jednej z našich bývalých tried, budem pokračovať. Každému bolo milé pozrieť si naše maturitné tablo poznačené dobou, v ktorej sme žili. Raketa letiaca do vesmíru, kde sa už v jednom ťahu nezmestila hviezda. Spomínali sme pred ním väčšinou v tichosti najmä pri pohľade na tých, ktorých nám pripomínal už iba ich portrét. Poponáhľali sa trošku skôr od nás. Poniektorí neprítomní mali iné povinnosti, resp. problémy, ktoré im zmarili cestu prísť na toto stretnutie.
Opisovať prostredie triedy po spomínaných rokoch nebudem. Žiadna kontrola účasti sa nekonala. Iba sa tlmočil pozdrav od tých, ktorí neprišli a dali o tom vedieť. Ako napríklad Juraj z Prahy, Tono zo Zabudišovej, Ľudmila a Jozef z Bratislavy. Brali sme na vedomie ich neúčasť a verím, že budúce výročie si pripomenieme už s nimi i ďalšími, o ktorých doteraz nevieme veľa.
Stretnutie nadobudlo slávnostný charakter pri spoločnom stole v reštaurácii na Námestí baníkov aj so spolužiakmi z XI. A triedy, za ktorých sa prihovoril Ondrej z Košíc, ktorý, o. i. pripomenul, že všetci spolužiaci máme už za sebou najplodnejšie roky nášho života, poznačené starosťami, radosťami, ale aj väčšími, či menej významnými úspechmi. Je to dobrý pocit, keď môžeme konštatovať, že
naše úspechy spočívali predovšetkým v tom, že každý z nás sa po maturite zhostil svojho ďalšieho napredovania či už ďalším štúdiom,
poriadne vykonávanou prácou, starostlivosťou o svoju najbližšiu, ale aj ďalšiu rodinu, o svojich priateľov, známych a pod.
Najviac nás teší, že sme vytvorili dobré podmienky pre úspešný vývoj generácií našich rodín, detí, vnúčat, ale niektorí z nás aj generácií ich najbližších rodín (sestier, bratov a pod.).
Na toto sme v našom veku už najviac hrdí.
Ondrej z Bratislavy

































Budova našej alma mater
Otvorením dverí
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a