Pôvodný „vozový cyklopark“ mesta mal komunitný charakter. Pozostával prevažne z bicyklov darovaných občanmi. Rozvojový zámer mesta Hnúšťa finančne podporený Banskobystrickým samosprávnym krajom cez Rozvojovú agentúru BBSK a oblastnú organizáciu cestovného ruchu GEMER vo výške 4 680 Eur s názvom „Sadni na bicykel s rodinou“ má prispieť k profesionalizácii poskytovaných služieb cykloturistiky. Konkrétne prenájmom bicyklov a zabezpečením jázd cyklobusu, ktoré poskytuje Turistické informačné centrum mesta Hnúšťa nielen pre návštevníkov, ale aj domácich.
Ako už napovedá samotný názov, projekt myslí na všetky vekové kategórie. Ako uviedol primátor mesta Hnúšťa Roman Lebeda: ,,V Hnúšti sme opäť rozšírili požičovňu bicyklov, tentokrát vďaka úspešnému projektu mesta, na ktorý sme získali prostriedky z Rozvojovej agentúry BBSK cez Oblastnú organizáciu cestovného ruchu Gemer. Z tohto projektu sme zakúpili nové bicykle a cyklovozík. V súčasnosti máme k dispozícii: 4 elektrobicykle vhodné pre seniorov, alebo príležitostných cyklistov do náročnejších stúpaní, 5 kvalitných krosových bicyklov, ktoré sú vhodné na asfalt i lesné cesty v prírode, niekoľko starších dospeláckych i detských bicyklov na kratšie trasy a cyklovozík pre rodinky s malým dieťaťom.“
Mesto Hnúšťa má skvelé predpoklady pre rozvoj cykloturistiky. Ako hlavná výhoda sa javí poloha mesta na križovatke severo-južnej Cyklomagistrály Liptov – Horehronie – Gemer a Rudohorskej cyklomagistrály pretínajúcej horský región zo západu na východ. V nadväznosti na tieto hlavné trasy si záujemcovia vedia vytvoriť výlety s rôznou náročnosťou po meste a jeho okolí. V samotnej Hnúšti môžeme medzi atraktivity zaradiť Múzeum priemyslu či Múzeum socialistických kuriozít.
Smerom na juh sa určite oplatí navštíviť gotické kostolíky v Rimavskom Brezovom, Rimavskej Bani či v Kraskove. Za výhľadom je možné sa vybrať doslova na ktorýkoľvek vrch v okolí mesta. Predovšetkým dominanta mesta – vrch Sinec, ponúka čarovné výhľady na celú Rimavskú dolinu, či malebná dedinka Polom (mestská časť) ukáže krásu zabudnutých slovenských horských osád s výhľadom na celý región Gemer.
Cez leto je vyhľadávanou destináciou vodná nádrž Teplý vrch, z Hnúšte je to po cyklotrasách ideálny celodenný výlet. Cyklobus, ktorý bude v prevádzke aj túto letnú sezónu, bude slúžiť najmä tým, ktorí budú chcieť objavovať cykloturistické ciele v Národnom parku Muránska planina. V súčasnej dobe mesto plánuje konkrétne termíny jázd, ktoré by mali pripadnúť na mesiace júl a august. Cena cyklobusu zostáva aj v roku 2020 platná podľa aktuálneho cenníka čo predstavuje 7 € na osobu pri obsadení cyklobusu aspoň piatimi osobami.
Ako uviedol Jaroslav Hric, výkonný riaditeľ OOCR Gemer: „Sme veľmi radi, že spoločne dokážeme rozvíjať cestovný ruch v kraji a podporovať zmysluplné projekty, ktoré vytvárajú ponuku trávenia voľného času pre návštevníkov zo Slovenska i zahraničia. Gemer je úžasným miestom na trávenie dovolenky. Nie je preplnený a je neobjavený. Vďaka projektom, ktoré realizovalo mesto Hnúšťa, vieme už toto leto reagovať na zvýšený záujem Slovákov po cestovaní a ponúknuť im služby, ktoré si žiadajú a zároveň im umožniť spoznávať celý región, nielen jeho najznámejšie lokality.“
Predstavenie cykloturistickej ponuky v meste Hnúšťa a okolí sa uskutočnilo dnes za prítomnosti predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja Jána Luntera. Po návšteve Turistického informačného centra a predstavení cyklo ponuky primátorom mesta Hnúšťa, sa hostia spoločne vybrali na krátky cyklovýlet k nedávno rekonštruovanému objektu – „Tureckému mostu“.
Táto obnovená pamiatka stmelila obyvateľov mesta Hnúšťa, ktorí sa dobrovoľne s podporou mesta zúčastnili na jej obnove a v súčasnej dobe je vyhľadávanou turistickou lokalitou. Predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Lunter po tomto krátkom výlete na bicykli uviedol.: „Som veľmi rád, že sa mesto Hnúšťa snaží podporiť rozvoj cestovného ruchu v regióne aj prostredníctvom cykloturistiky. Samotné mesto má turistom čo ponúknuť, okrem Tureckého mosta, ktorý sme dnes navštívili, nadväzuje aj na svoju priemyselnú históriu a v okolí je množstvo atraktívnych turistických cieľov.“
Krajský cyklokoordinátor Peter Halaj doplnil, že „rozvoj cykloturistiky a cyklodopravy v situácii ovplyvnenej ochorením COVID-19 podľa svetových štatistík naberá na popularite. To sa odzrkadľuje nielen pri sčítavaní cyklistov, ale aj na zvýšenom dopyte po bicykloch. Banskobystrický samosprávny kraj preto oceňuje a podporuje iniciatívy smerujúce k rozširovaniu ponuky cykloproduktov v kraji. Do budúcna plánujeme okrem obnovy cykloturistických trás a súvisiacej infraštruktúry, vytvorenie informačného cykloportálu aj strategické pokrytie rozvoja cyklodopravy v rámci prípravy koncepčného dokumentu Kostrovej siete hlavných cyklistických koridorov a vypracovanie projektových dokumentácií.“
Mgr. Viktor Brádňanský
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.