Pôvodný „vozový cyklopark“ mesta mal komunitný charakter. Pozostával prevažne z bicyklov darovaných občanmi. Rozvojový zámer mesta Hnúšťa finančne podporený Banskobystrickým samosprávnym krajom cez Rozvojovú agentúru BBSK a oblastnú organizáciu cestovného ruchu GEMER vo výške 4 680 Eur s názvom „Sadni na bicykel s rodinou“ má prispieť k profesionalizácii poskytovaných služieb cykloturistiky. Konkrétne prenájmom bicyklov a zabezpečením jázd cyklobusu, ktoré poskytuje Turistické informačné centrum mesta Hnúšťa nielen pre návštevníkov, ale aj domácich.
Ako už napovedá samotný názov, projekt myslí na všetky vekové kategórie. Ako uviedol primátor mesta Hnúšťa Roman Lebeda: ,,V Hnúšti sme opäť rozšírili požičovňu bicyklov, tentokrát vďaka úspešnému projektu mesta, na ktorý sme získali prostriedky z Rozvojovej agentúry BBSK cez Oblastnú organizáciu cestovného ruchu Gemer. Z tohto projektu sme zakúpili nové bicykle a cyklovozík. V súčasnosti máme k dispozícii: 4 elektrobicykle vhodné pre seniorov, alebo príležitostných cyklistov do náročnejších stúpaní, 5 kvalitných krosových bicyklov, ktoré sú vhodné na asfalt i lesné cesty v prírode, niekoľko starších dospeláckych i detských bicyklov na kratšie trasy a cyklovozík pre rodinky s malým dieťaťom.“
Mesto Hnúšťa má skvelé predpoklady pre rozvoj cykloturistiky. Ako hlavná výhoda sa javí poloha mesta na križovatke severo-južnej Cyklomagistrály Liptov – Horehronie – Gemer a Rudohorskej cyklomagistrály pretínajúcej horský región zo západu na východ. V nadväznosti na tieto hlavné trasy si záujemcovia vedia vytvoriť výlety s rôznou náročnosťou po meste a jeho okolí. V samotnej Hnúšti môžeme medzi atraktivity zaradiť Múzeum priemyslu či Múzeum socialistických kuriozít.
Smerom na juh sa určite oplatí navštíviť gotické kostolíky v Rimavskom Brezovom, Rimavskej Bani či v Kraskove. Za výhľadom je možné sa vybrať doslova na ktorýkoľvek vrch v okolí mesta. Predovšetkým dominanta mesta – vrch Sinec, ponúka čarovné výhľady na celú Rimavskú dolinu, či malebná dedinka Polom (mestská časť) ukáže krásu zabudnutých slovenských horských osád s výhľadom na celý región Gemer.
Cez leto je vyhľadávanou destináciou vodná nádrž Teplý vrch, z Hnúšte je to po cyklotrasách ideálny celodenný výlet. Cyklobus, ktorý bude v prevádzke aj túto letnú sezónu, bude slúžiť najmä tým, ktorí budú chcieť objavovať cykloturistické ciele v Národnom parku Muránska planina. V súčasnej dobe mesto plánuje konkrétne termíny jázd, ktoré by mali pripadnúť na mesiace júl a august. Cena cyklobusu zostáva aj v roku 2020 platná podľa aktuálneho cenníka čo predstavuje 7 € na osobu pri obsadení cyklobusu aspoň piatimi osobami.
Ako uviedol Jaroslav Hric, výkonný riaditeľ OOCR Gemer: „Sme veľmi radi, že spoločne dokážeme rozvíjať cestovný ruch v kraji a podporovať zmysluplné projekty, ktoré vytvárajú ponuku trávenia voľného času pre návštevníkov zo Slovenska i zahraničia. Gemer je úžasným miestom na trávenie dovolenky. Nie je preplnený a je neobjavený. Vďaka projektom, ktoré realizovalo mesto Hnúšťa, vieme už toto leto reagovať na zvýšený záujem Slovákov po cestovaní a ponúknuť im služby, ktoré si žiadajú a zároveň im umožniť spoznávať celý región, nielen jeho najznámejšie lokality.“
Predstavenie cykloturistickej ponuky v meste Hnúšťa a okolí sa uskutočnilo dnes za prítomnosti predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja Jána Luntera. Po návšteve Turistického informačného centra a predstavení cyklo ponuky primátorom mesta Hnúšťa, sa hostia spoločne vybrali na krátky cyklovýlet k nedávno rekonštruovanému objektu – „Tureckému mostu“.
Táto obnovená pamiatka stmelila obyvateľov mesta Hnúšťa, ktorí sa dobrovoľne s podporou mesta zúčastnili na jej obnove a v súčasnej dobe je vyhľadávanou turistickou lokalitou. Predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Lunter po tomto krátkom výlete na bicykli uviedol.: „Som veľmi rád, že sa mesto Hnúšťa snaží podporiť rozvoj cestovného ruchu v regióne aj prostredníctvom cykloturistiky. Samotné mesto má turistom čo ponúknuť, okrem Tureckého mosta, ktorý sme dnes navštívili, nadväzuje aj na svoju priemyselnú históriu a v okolí je množstvo atraktívnych turistických cieľov.“
Krajský cyklokoordinátor Peter Halaj doplnil, že „rozvoj cykloturistiky a cyklodopravy v situácii ovplyvnenej ochorením COVID-19 podľa svetových štatistík naberá na popularite. To sa odzrkadľuje nielen pri sčítavaní cyklistov, ale aj na zvýšenom dopyte po bicykloch. Banskobystrický samosprávny kraj preto oceňuje a podporuje iniciatívy smerujúce k rozširovaniu ponuky cykloproduktov v kraji. Do budúcna plánujeme okrem obnovy cykloturistických trás a súvisiacej infraštruktúry, vytvorenie informačného cykloportálu aj strategické pokrytie rozvoja cyklodopravy v rámci prípravy koncepčného dokumentu Kostrovej siete hlavných cyklistických koridorov a vypracovanie projektových dokumentácií.“
Mgr. Viktor Brádňanský
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.