Chata Voloveca otvorenou verandou. Vo všetkých miestnostiach boli murované pece. V spoločných nocľahárňach našlo ubytovanie 20 osôb. Nemala stáleho správcu, preto bol kľúč uložený u správcu štátnej ľudovej školy p. Šimkoviča v Rožňave. V roku 1936 boli pristavené dve nové miestnosti, prístavbu financoval Krajinský úrad. Zároveň bolo vylepšené aj vybavenie staršej časti, kde boli drevené prične vymenené za železné poschodové postele (pozn. asi tie isté slúžia, lepšie povedané dosluhujú, až dodnes). Mala 5 miestností – pánsku a dámsku nocľaháreň s 20 posteľami, jedáleň, kuchyňu a izbu pre hospodára. 
Rozšírenú útulňu slávnostne odovzdali verejnosti 13. júla 1936 za krásneho počasia a prítomnosti asi 70 osôb, vrátane zástupcov okresného úradu v Rožňave, mesta Rožňavy, župy Slovenského krasu z Košíc a iných spolkov a korporácií. V letných mesiach bola stále obývaná. Od októbra do júna si bolo treba pri návšteve vyzdvihnúť kľúče u správcu útulne p. Šimkoviča v Rožňave. Po Viedenskej arbitráži (v r. 1938) bolo územie v okolí Rožňavy pričlenené k Maďarsku. Vrchol Volovca – Skalisko sa tak stáva najvyšším vrcholom vtedajšieho Maďarska. Chatu v tom čase spravuje Hornogemerská rožňavská sekcia MTE (Maďarská turistická jednota). Po oslobodení (od r. 1945) bola chata v držbe TJ Baník Rožňava. V 50. a 60. rokoch sa rozširuje, prebiehajú úpravy, buduje sa vodovod. Koncom 70. rokov je elektrifikovaná. V súčasnosti Chatu Volovec spravuje Občianske združenie turistov obce Čučma.
Chata predstavuje významný bod pri putovaní po Ceste hrdinov SNP (červená značka), je najvyššie postavenou turistickou chatou v Košickom kraji. Z vrcholu Skaliska, ktorým prechádza, sa dá k nej dostať po zelenej značke smerom do obce Čučma za necelých 15 minút. Pomerne hustá sieť turistických chodníkov dovoľuje prístup z viacerých smerov: Z Rožňavy cez Čučmu po zelenej značke (3,15 hod.), z Betliara po žltej značke (3,45 hod.), z Henclovej po zelenej značke (2,15 hod.), ale aj zo Sedla Súľová z Hnilca po žltej a červenej značke, či Úhornianskeho sedla po červenej. Súradnice GPS Volovec-Skalisko: N 48°44,658' E 020°34,511'.
Objekt chaty predstavuje prízemná drevená budova stojaca na kamennej podmurovke. Hneď pri vstupe je veranda, kde si možno posedieť a vychutnať si pekný výhľad na Rožňavu a planiny Slovenského krasu. Z komunikačnej chodby sa prechádza k jedálni s informačným panelom o histórii chaty. Ďalej sú tu tri izby slúžiace na ubytovanie, kuchyňa a hospodárske priestory. Toalety – latrína - sa nachádzajú 30 m od chaty. Vodu je možné nabrať v kuchyni, alebo z prameňa pri chate. Tu, na malej plošine, je ohnisko a viacero drevených stolov s lavicami. Podľa vyjadrenia chatára chata plní úlohu turistického útulku a ponúka ubytovanie a len základné občerstvenie. Bežný turista si preto môže v jedálni alebo na verande uvariť jedlo z vlastných zdrojov. Kuchyňa so zariadením je taktiež k dispozícii. Pri plnej obsadenosti chaty (16 osôb) je možné nocovať vo vlastnom spacáku v priestoroch verandy a jedálne.
Chata si zachovala otváracie hodiny počas celých 80 rokov, pravda, s istým vylepšením – v letných mesiacoch júl a august je otvorená nepretržite, mimo tohto času len cez víkendy (od piatku do nedele) Vhodné je však dopredu sa telefonicky informovať, či bude v danom termíne otvorená. Je to podmienené faktom, že mimo hlavnej turistickej sezóny býva chata pomerne málo navštevovaná. Turisti si môžu dohodnúť ubytovanie aj mimo prevádzkových dní u chatára Štefana Tóbisa na č. t. 0905 107 962.
Volovec so svojou nadmorskou výškou 1284 metrov patrí medzi najvýraznejšie vrchy východného Slovenska. Jeho chrbát s horskými hoľami už zasahuje do pásma kosodreviny. Je súčasťou pohoria Slovenské rudohorie – geologického podcelku Volovské vrchy, ktoré nesú meno práve po ňom. Výstup na Volovec, dominantný masív hlavného hrebeňa Volovských vrchov, je nezabudnuteľným zážitkom. K tejto charakteristike od Slavomíra Szabóa netreba už nič pridávať: „Je to vrch, z ktorého máte kruhový výhľad z vtáčej perspektívy. Okolité pohoria a doliny vnímate, ako keď hľadíte na zem z okienka lietadla. Ba ešte viac, pretože ste v otvorenom priestore. Volovec bezpochyby patrí medzi najkrajšie miesta, ktoré môžete navštíviť na turistických potulkách Košickým krajom. Široký horský chrbát s lúkami a kosodrevinou vytvára atmosféru samostatného sveta, ktorý vyčnieva vysoko nad územie zasiahnuteľné čímkoľvek prízemným. Ostáva len priestor na vnímanie krásy a harmónie okolia. Celkom na vrchole tejto hory vytvorila samotná príroda vyhliadkovú vežu v podobe desaťmetrového skalného útvaru Skalisko. Ak je dobrá viditeľnosť, pri pohľade na severozápad spočiniete zrakom na štítoch Vysokých Tatier. Stačí len trochu pootočiť hlavou ďalej na západ a pred vami sa rozprestrie Kráľova hoľa a Nízke Tatry, z juhu sa zasa odkrývajú planiny Slovenského krasu a na východ smeruje mohutný hrebeň Volovských vrchov s výraznou Kojšovskou hoľou. Neuveriteľný pôvab a (našťastie opakovateľné) zážitky poskytuje aj v čase inverzie, keď sa vrchol Volovca nachádza nad pásmom mrakov. V taký čas stojíte pevne oboma nohami na zemi a zároveň ste bytostne nad oblakmi. Volovec je miesto, kde sa človek musí naplno radovať, že ešte nezvíťazil nad prírodou a stále sa v nej môže cítiť ako jej súčasť.“
A ešte jeden poetický pohľad Attilu Zollera z článku Gemerská Fudžijama: „Volovec. Pre mňa vrch vrchov. Gemerská Fudžijama, Mount Everest lokálpatriotických vášní a budhistický chrám slobody mysle. Miesto, kde duša opúšťa telo a vydáva sa putovať do niekoľkých krajín. Miesto, kde poveternostné a geografické podmienky kladú očiam prekážky, ale duša hranice možností nepozná. Miesto, odkiaľ môže človek vidieť Rožňavu, Levoču a Miskolc, Slovenský kras, Vysoké Tatry a Pieniny, Námestie baníkov a Spišský hrad, Gerlachovský štít a Kékes súčasne. Miesto, kde hranice prestanú byť hranicami. Miesto, kde sa neskutočné stáva skutočnosťou, kde si človek sadne a vzlietne, miesto, kde Daidalov sen nie je viac snom.“
Volovec i chatu navštevujú turisti nielen individuálne, ale konajú sa tu aj pravidelné spoločné výstupy. Turistických podujatí a výstupov organizovaných na tento vrchol sa zúčastňujú stovky turistov zo širokého okolia. Spomeňme aspoň tri najznámejšie: Novoročný výstup na Volovec, ktorý organizuje KST Volovec z Rožňavy, tohto roku 3.1.2013 sa konal už jeho 35. ročník a zúčastnilo sa ho okolo 750 turistov. Začiatkom marca organizuje obec Pača lyžiarsky prechod Volovskými vrchmi s prestávkou na chate Volovec, konaný pod názvom Gemerská stopa. Tohto roku to bol zhodou okolností tiež 35. ročník. Koncom mája tu pravidelne pod názvom „Pešej turistike sa venuje celá rodina“ – ako spomienku na tragickú smrť Daniela Fabíniho - usporadúva výstup obec Betliar a milovníci pešej turistiky z Betliara. Podujatie začalo písať svoju históriu v roku 1993 nultým ročníkom. Skupina nadšených turistov pravidelne robila výstupy na Volovec. Koncom mája 1992 jeden z nich, Daniel Fabíni, tragicky zahynul a na jeho pamiatku sa ostatní rozhodli každý rok podniknúť výstup. Do roku 2000 organizovali podujatie súkromne, keď si sami hľadali finančné zdroje a zabezpečovali celý priebeh akcie. V roku 2001 sa pripojila aj obec Betliar, ktorá sa odvtedy stala hlavným organizátorom výstupu. Na pamiatku Daniela Fabíniho je na turistickej chate pod Volovcom osadená pamätná tabuľa, ktorej autorkou je Katarína Mičeková. Organizátori pokračujú v tradícii aj naďalej a v roku 2013 to už bude 20. jubilejný ročník. Pridajte sa teda k Betliarčanom 25. mája 2013 a zažijete krásny deň, prekrásne výhľady a aj pohostinnosť Chaty Volovec.
Marta Mikitová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).