Chata Voloveca otvorenou verandou. Vo všetkých miestnostiach boli murované pece. V spoločných nocľahárňach našlo ubytovanie 20 osôb. Nemala stáleho správcu, preto bol kľúč uložený u správcu štátnej ľudovej školy p. Šimkoviča v Rožňave. V roku 1936 boli pristavené dve nové miestnosti, prístavbu financoval Krajinský úrad. Zároveň bolo vylepšené aj vybavenie staršej časti, kde boli drevené prične vymenené za železné poschodové postele (pozn. asi tie isté slúžia, lepšie povedané dosluhujú, až dodnes). Mala 5 miestností – pánsku a dámsku nocľaháreň s 20 posteľami, jedáleň, kuchyňu a izbu pre hospodára. 
Rozšírenú útulňu slávnostne odovzdali verejnosti 13. júla 1936 za krásneho počasia a prítomnosti asi 70 osôb, vrátane zástupcov okresného úradu v Rožňave, mesta Rožňavy, župy Slovenského krasu z Košíc a iných spolkov a korporácií. V letných mesiach bola stále obývaná. Od októbra do júna si bolo treba pri návšteve vyzdvihnúť kľúče u správcu útulne p. Šimkoviča v Rožňave. Po Viedenskej arbitráži (v r. 1938) bolo územie v okolí Rožňavy pričlenené k Maďarsku. Vrchol Volovca – Skalisko sa tak stáva najvyšším vrcholom vtedajšieho Maďarska. Chatu v tom čase spravuje Hornogemerská rožňavská sekcia MTE (Maďarská turistická jednota). Po oslobodení (od r. 1945) bola chata v držbe TJ Baník Rožňava. V 50. a 60. rokoch sa rozširuje, prebiehajú úpravy, buduje sa vodovod. Koncom 70. rokov je elektrifikovaná. V súčasnosti Chatu Volovec spravuje Občianske združenie turistov obce Čučma.
Chata predstavuje významný bod pri putovaní po Ceste hrdinov SNP (červená značka), je najvyššie postavenou turistickou chatou v Košickom kraji. Z vrcholu Skaliska, ktorým prechádza, sa dá k nej dostať po zelenej značke smerom do obce Čučma za necelých 15 minút. Pomerne hustá sieť turistických chodníkov dovoľuje prístup z viacerých smerov: Z Rožňavy cez Čučmu po zelenej značke (3,15 hod.), z Betliara po žltej značke (3,45 hod.), z Henclovej po zelenej značke (2,15 hod.), ale aj zo Sedla Súľová z Hnilca po žltej a červenej značke, či Úhornianskeho sedla po červenej. Súradnice GPS Volovec-Skalisko: N 48°44,658' E 020°34,511'.
Objekt chaty predstavuje prízemná drevená budova stojaca na kamennej podmurovke. Hneď pri vstupe je veranda, kde si možno posedieť a vychutnať si pekný výhľad na Rožňavu a planiny Slovenského krasu. Z komunikačnej chodby sa prechádza k jedálni s informačným panelom o histórii chaty. Ďalej sú tu tri izby slúžiace na ubytovanie, kuchyňa a hospodárske priestory. Toalety – latrína - sa nachádzajú 30 m od chaty. Vodu je možné nabrať v kuchyni, alebo z prameňa pri chate. Tu, na malej plošine, je ohnisko a viacero drevených stolov s lavicami. Podľa vyjadrenia chatára chata plní úlohu turistického útulku a ponúka ubytovanie a len základné občerstvenie. Bežný turista si preto môže v jedálni alebo na verande uvariť jedlo z vlastných zdrojov. Kuchyňa so zariadením je taktiež k dispozícii. Pri plnej obsadenosti chaty (16 osôb) je možné nocovať vo vlastnom spacáku v priestoroch verandy a jedálne.
Chata si zachovala otváracie hodiny počas celých 80 rokov, pravda, s istým vylepšením – v letných mesiacoch júl a august je otvorená nepretržite, mimo tohto času len cez víkendy (od piatku do nedele) Vhodné je však dopredu sa telefonicky informovať, či bude v danom termíne otvorená. Je to podmienené faktom, že mimo hlavnej turistickej sezóny býva chata pomerne málo navštevovaná. Turisti si môžu dohodnúť ubytovanie aj mimo prevádzkových dní u chatára Štefana Tóbisa na č. t. 0905 107 962.
Volovec so svojou nadmorskou výškou 1284 metrov patrí medzi najvýraznejšie vrchy východného Slovenska. Jeho chrbát s horskými hoľami už zasahuje do pásma kosodreviny. Je súčasťou pohoria Slovenské rudohorie – geologického podcelku Volovské vrchy, ktoré nesú meno práve po ňom. Výstup na Volovec, dominantný masív hlavného hrebeňa Volovských vrchov, je nezabudnuteľným zážitkom. K tejto charakteristike od Slavomíra Szabóa netreba už nič pridávať: „Je to vrch, z ktorého máte kruhový výhľad z vtáčej perspektívy. Okolité pohoria a doliny vnímate, ako keď hľadíte na zem z okienka lietadla. Ba ešte viac, pretože ste v otvorenom priestore. Volovec bezpochyby patrí medzi najkrajšie miesta, ktoré môžete navštíviť na turistických potulkách Košickým krajom. Široký horský chrbát s lúkami a kosodrevinou vytvára atmosféru samostatného sveta, ktorý vyčnieva vysoko nad územie zasiahnuteľné čímkoľvek prízemným. Ostáva len priestor na vnímanie krásy a harmónie okolia. Celkom na vrchole tejto hory vytvorila samotná príroda vyhliadkovú vežu v podobe desaťmetrového skalného útvaru Skalisko. Ak je dobrá viditeľnosť, pri pohľade na severozápad spočiniete zrakom na štítoch Vysokých Tatier. Stačí len trochu pootočiť hlavou ďalej na západ a pred vami sa rozprestrie Kráľova hoľa a Nízke Tatry, z juhu sa zasa odkrývajú planiny Slovenského krasu a na východ smeruje mohutný hrebeň Volovských vrchov s výraznou Kojšovskou hoľou. Neuveriteľný pôvab a (našťastie opakovateľné) zážitky poskytuje aj v čase inverzie, keď sa vrchol Volovca nachádza nad pásmom mrakov. V taký čas stojíte pevne oboma nohami na zemi a zároveň ste bytostne nad oblakmi. Volovec je miesto, kde sa človek musí naplno radovať, že ešte nezvíťazil nad prírodou a stále sa v nej môže cítiť ako jej súčasť.“
A ešte jeden poetický pohľad Attilu Zollera z článku Gemerská Fudžijama: „Volovec. Pre mňa vrch vrchov. Gemerská Fudžijama, Mount Everest lokálpatriotických vášní a budhistický chrám slobody mysle. Miesto, kde duša opúšťa telo a vydáva sa putovať do niekoľkých krajín. Miesto, kde poveternostné a geografické podmienky kladú očiam prekážky, ale duša hranice možností nepozná. Miesto, odkiaľ môže človek vidieť Rožňavu, Levoču a Miskolc, Slovenský kras, Vysoké Tatry a Pieniny, Námestie baníkov a Spišský hrad, Gerlachovský štít a Kékes súčasne. Miesto, kde hranice prestanú byť hranicami. Miesto, kde sa neskutočné stáva skutočnosťou, kde si človek sadne a vzlietne, miesto, kde Daidalov sen nie je viac snom.“
Volovec i chatu navštevujú turisti nielen individuálne, ale konajú sa tu aj pravidelné spoločné výstupy. Turistických podujatí a výstupov organizovaných na tento vrchol sa zúčastňujú stovky turistov zo širokého okolia. Spomeňme aspoň tri najznámejšie: Novoročný výstup na Volovec, ktorý organizuje KST Volovec z Rožňavy, tohto roku 3.1.2013 sa konal už jeho 35. ročník a zúčastnilo sa ho okolo 750 turistov. Začiatkom marca organizuje obec Pača lyžiarsky prechod Volovskými vrchmi s prestávkou na chate Volovec, konaný pod názvom Gemerská stopa. Tohto roku to bol zhodou okolností tiež 35. ročník. Koncom mája tu pravidelne pod názvom „Pešej turistike sa venuje celá rodina“ – ako spomienku na tragickú smrť Daniela Fabíniho - usporadúva výstup obec Betliar a milovníci pešej turistiky z Betliara. Podujatie začalo písať svoju históriu v roku 1993 nultým ročníkom. Skupina nadšených turistov pravidelne robila výstupy na Volovec. Koncom mája 1992 jeden z nich, Daniel Fabíni, tragicky zahynul a na jeho pamiatku sa ostatní rozhodli každý rok podniknúť výstup. Do roku 2000 organizovali podujatie súkromne, keď si sami hľadali finančné zdroje a zabezpečovali celý priebeh akcie. V roku 2001 sa pripojila aj obec Betliar, ktorá sa odvtedy stala hlavným organizátorom výstupu. Na pamiatku Daniela Fabíniho je na turistickej chate pod Volovcom osadená pamätná tabuľa, ktorej autorkou je Katarína Mičeková. Organizátori pokračujú v tradícii aj naďalej a v roku 2013 to už bude 20. jubilejný ročník. Pridajte sa teda k Betliarčanom 25. mája 2013 a zažijete krásny deň, prekrásne výhľady a aj pohostinnosť Chaty Volovec.
Marta Mikitová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.