História organizovanej turistiky v Dobšinej sa začala datovať od roku 1922, kedy bol v meste založený "Klub československých turistov". Od samého začiatku bola jeho činnosť veľmi bohatá i zásluhou jeho predsedu Žigmunda Tratnera, ktorý vo funkcii predsedu vytrval až do roku 1936. Okrem turistických vychádzok to bola predovšetkým činnosť značkárska, ktorá sa vykonávala každú nedeľu dovtedy, kým celé okolie nebolo vyznačené turistickými značkami. Členovia turistického klubu s veľkým elánom propagovali Dobšinskú ľadovú jaskyňu, a to vo forme vydávania pohľadníc a rôzneho propagačného materiálu. Popri turistike sa dostávala stále viac do povedomia aj lyžiarska činnosť a v roku 1932 sa Oživenie klubu dobšinských turistov sa datuje od roku 1964, kedy bol založený mototuristický oddiel a začalo sa s organizovaním aj mototuristických orientačných pretekov. Cieľavedomejšia a aktívnejšia práca s mládežou začala v roku 1979, kedy bola pri odbore turistiky v Dobšinej založená turistická organizácia mládeže (TOM).
Začiatkom 80. rokov turistický odbor združoval v pešej, lyžiarskej, mototuristike a TOM 130 členov a mal k dispozícii 36 cvičiteľov z vlastných radov. Po reorganizácii orgánov turistiky v 90. rokoch minulého storočia došlo k zmene názvu klubu na Klub slovenských turistov Dobšiná.V súčasnosti KST Dobšiná združuje dobšinských turistických nadšencov a organizuje časté vychádzky nielen do okolia Dobšinej, ale na svojich túrach spoznávajú jeho členovia aj iné vzdialenejšie zaujímavé turistické možnosti. Stará sa však nielen o pohybové aktivity turistov, ale aj o ich bezpečnosť udržiavaním a značením turistických chodníkov a o správnu orientáciu v teréne osadzovaním turistických značiek a orientačných rázcestníkov. A to aj pre ostatných početných turistov z rôznych častí Slovenska i zahraničia, ktorí s obľubou navštevujú tieto končiny v južnej časti Slovenského raja (i v celom Slovenskom rudohorí).
KST Dobšiná má vo vlastníctve aj chatu Rita (
Chatu Rita, pôvodne drevenú súkromnú chatu kúpil v roku 1948 KSTL, neskôr sa stala majetkom Telovýchovnej jednoty Dobšiná, do ktorej bol odbor turistiky začlenený a po oprave v roku 1967 sa dostala do plnej prevádzky. V roku 1979 chatu zničil požiar a následne do jedného roka bola postavená chata nová, v súčasnosti murovaná. Svoj názov dostala údajne po jednej krásnej dáme, keď sa počas jedného z mnohých pobytov konal na chate maškarný ples. Súťaž o najkrajšiu masku vyhrala istá pani Rita. Odvtedy chata na Čuntave dostala toto ženské pomenovanie a ostalo jej až podnes. Prácu vedenia klubu i jej členov si váži aj mesto Dobšiná, ktoré udelilo klubu pri príležitosti 90. výročia založenia KST Dobšiná najvyššie mestské vyznamenanie Cena Mesta Dobšiná v rámci Dní Mesta Dobšiná v máji 2012, zároveň toto vysoké ocenenie získal aj predseda KST Gejza Plichta. Ocenenie dostal klub aj 22.4.2012 na XIII. Valnom zhromaždení najvyššieho orgánu Klubu slovenských turistov, ktoré sa konalo v Martine, kde mu bola udelená Plaketa KST.
Hlavné oslavy 90. výročia sa konali 23.- 24. júna 2012 na Mestskom zraze KST na Čuntave (už 41. ročník), na priestranstve pred chatou Rita. Klub sa na oslavy svojho výročia svedomito pripravil. Pripravil peknú jubilejnú vlajočku, tričká s potlačou k výročiu v rôznych farebných mutáciách, pamätnú knihu, výstavku fotografií a premietanie filmov z histórie klubu, darčekové predmety, tombolu, rôzny športový program, večerné posedenie pri vatre s hudbou a pesničkami...
Turisti sa na Čuntavu schádzali z rôznych smerov už od predpoludňajších hodín (organizovaní turisti z Dobšinej a Rožňavy mali počas túry zabezpečený aj bezplatný vstup do Dobšinskej ľadovej jaskyne, my, Levičania, sme sa k nim po výstupe po žltej značke od parkoviska pri Dobšinskej ľadovej jaskyni pripojili na Nižnej záhrade), zaregistrovali svoju účasť podpisom do účastníckej listiny i do Pamätnej knihy, a za zvukov ľudových piesní v podaní prítomnej kapely a za družnej debaty so známymi, ale aj s tými, ktorí sa tu spoznávali a spoznali, im po túre dobre padol výborný guláš i čapované pivo.Osláv sa zúčastnili nielen členovia KST Dobšiná, ale aj mnoho ďalších Dobšinčanov, podporiť a popriať veľa ďalších úspechov prišli aj turisti zo spriatelených klubov – KST Volovec a KST Elán z Rožňavy a ďalší turisti, ktorí sa pridali k oslavujúcim samostatným a individuálnym výstupom na Čuntavu. Oslavy začali príhovorom toho najpovolanejšieho – predseda KST Dobšiná Gejza Plichta privítal účastníkov a krátkym prierezom histórie klubu oboznámil účastníkov o jeho 90 ročnej činnosti. Osláv sa zúčastnili aj predstavitelia mesta Dobšiná, zástupca výkonného výboru KST Štefan Kuiš, ktorý pozdravil účastníkov zrazu a odovzdal ocenenia (strieborný odznak KST) dobšinským turistom Gejzovi Plichtovi (predseda KST), Igorovi Matejzelovi (technik na chate Rita) a Michalovi Fundjovi (vedúci pre zimnú turistiku). Odovzdal aj ďalšie ďakovné listy a plakety (jedným z ocenených bol aj Ladislav Székely z KST Elán Rožnava, známy aj zo stránky Maj Gemer, kde často informuje o turistických aktivitách a futbalových zápasoch v okrese Rožňava). Klubu zagratuloval, ocenil jeho prácu a poprial veľa úspechov prítomný primátor mesta Dobšiná Karol Horník, predseda Regionálnej rady KST v Rožňave a zároveň predseda KST Elán Martin Markušovský a ďalší prítomní.
Po slávnostnom otvorení sa šťastlivci tešili z cien v tombole, ktoré im vylosoval popredný slovenský horolezec, známy aj z viacerých významných výstupov na himalájske osemtisícovky, dobšinský rodák Ľudovít Záhoranský. Počas rôznych športových zápolení (čo všetko bolo pripravené je na jednej z priložených fotografií) sa deti mohli povoziť a dospelí si aj zajazdiť na koňoch z Ranča pod Ostrou skalou. Večer pre skalných, ktorí sa po prenocovaní na chate Rita či vo vlastných stanoch zúčastnili aj druhého dňa osláv, vyvrcholil zapálením vatry a pohodovým posedením pri hudbe, pesničkách a debatách. Ráno na druhý deň (v nedeľu), kto mal chuť, mohol vystúpiť na Ondrejisko a pokochať sa krásnym výhľadom, alebo len tak si hovieť v krásnej prírode, či dopovedať si večer rozdebatované témy.Oslavy sa skončili, ale úspešná činnosť bude určite naďalej pokračovať. Prajeme KST Dobšiná ešte veľa ďalších priaznivých rokov, nech sa im naďalej darí a nech svojou činnosťou tešia čoraz viac turistov a návštevníkov našej krásnej prírody!
Text a foto: Marta Mikitová
{gallery}sport/turistika/cuntava/90{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).