Je naša obec Gemerská Poloma malá alebo veľká? Počtom šikovných rúk iste veľká. Dnes vám z nej chceme predstaviť mladú mamičku Danku Šalamonovú, ktorá svoje šikovné ruky nenechá zaháľať. Tvorí darčekové pohľadnice, obdarúva nimi najbližších príbuzných i známych. Pohľadnice sú malými dielkami, každá je jedinečná, vyrobená vlastnými rukami a v každej cítiť srdce tvorkyne.dostupného materiálu?
Na tvorbu mojich pohľadníc používam okrem nakúpeného materiálu i taký, ktorý by sa mohol nazvať „čo dom dá“. Ja som vlastne vždy odkladala niečo, čo sa mi páčilo, i keď som vtedy netušila, že to môžem ešte použiť. Na začiatku také menšie kúsky látok boli použité na šitie rôznych užitočných vecí do domu a neskôr som to ešte zužitkovala práve na pohľadnice. Okrem látok to boli i rôzne čipky – bavlnené, umelé, biele i farebné, zaujímavo riešené gombíky, stužky z čohokoľvek, organtín, ktorým kedysi bola zdobená kytica a iný materiál.
Mnoho vecí nájdeme v galantérii, papiernictve, v bazáre... I napriek tomu si myslím, že najviac sa toho nájde práve doma, inými slovami, staré veci majú nové využitie.
Áno, staré alebo nepoužité veci vždy nájdu uplatnenie – ale to je na fantázii toho ktorého človeka. Čo však bolo nevyhnutné, aby vznikla pohľadnica, bol materiál, ktorý som musela kúpiť. Jedná sa o tvrdý farebný papier s veľkou gramážou, vlnkované kartóny, lepidlá, rôzne ozdôbky, flitre, ozdobné nožnice, perá na ozdobné písanie, samolepiace, hodvábne, kriedové papiere, rôzne motívy z balzového dreva… U mňa to je tak, že kupujem spontánne. Niečo ma zaujme, poviem si, že to sa tiež môže hodiť na pohľadnicu a kúpim to. Plánovaná tvorba to bola na začiatku a nákup smeroval skoro vždy do papiernictva. Neskôr som sa našla i v iných obchodíkoch.
Skôr než sa pustíš do práce je potrebné vykonať niekoľko potrebných úkonov, nie každý si vie predstaviť, čo všetko tomu predchádza.
Možno sa to bude zdať smiešne, ale mojou predprípravou je len to, že potrebujem mať priestor na tvorbu. Ak by som ho mala stále, tak tvorím vlastne po celý rok. Takto sa musím nejako dohodnúť s deťmi, nech mi poskytnú ten priestor. Potrebujem totiž veľmi veľa miesta, keď sa ja „rozložím“. Potom je to samotné meranie a strihanie. Základ pohľadnice (rôzna veľkosť, tvar i farebnosť), no a čo potom nasleduje, to je momentálny výplod mojej fantázie – nemám rada meranie, tak všetko je tak „akurát“ – či už to je látka, papier ozdoby, stužky… Keďže ide o rôznorodé pohľadnice nestáva sa, že by som používala tie isté materiály i postupy. Tvorba niektorých mi trvá krátko a iných aj veľmi dlho, kým sa mi to páči. Samozrejme je to len môj subjektívny pohľad na také „dielo“.
Farba jesenných listov je oku lahodiaca, jar ako začiatok všetkého v nás prebúdza znovuzrodenie, atmosféra Vianoc v nás umocňuje čaro domova a vlastnoručne zhotovené pozdravy nielen prekvapia, ale aj potešia a pripomenú, že niekde je niekto, kto na nás myslí a má nás rád.
Samozrejme všetky moje pohľadnice sú určené ako „malý darček“ niekomu, kto má práve nejaký sviatok. Najčastejšie sú to sviatky narodenín. Ak viem o akého konkrétneho človeka ide, tak mu prispôsobím pohľadnicu, napr. k jeho záľubám alebo v jeho obľúbenej farbe. Inak dominantou takýchto pohľadníc sú kvety. Sviatky Vianoce a Veľkej noci – tomu nemôže chýbať zelená farba, motív stromčeka, hviezdy, ligotavé ozdoby alebo kuriatko, zajace, slnko a iné.
Pozdravy, ktoré dokážeš zhotoviť, okrem toho, že prekvapia, nám môžu poslúžiť aj ako malá dekorácia.
Ak by niekto z obdarovaných uznal, že tento „darček“ je natoľko dobrý, nie je problém si ho zarámovať a vystaviť. Ale úplne stačí, keď si ho uchová a pri pohľade naň si spomenie na ten svoj sviatok alebo ma človeka, ktorý ho vytvoril…
Som veľmi rada, že sa môžem osobne porozprávať a spoznávať ľudí, ktorí svojou zručnosťou, šikovnosťou a vlastným umom dokážu potešiť okolie. Sú to ľudia, ktorí navonok pôsobia skromne, ale vo svojom vnútri sú nesmierne bohatí.
Zhovárala sa D. Červenáková
{gallery}kultura/pohladnice/salamonova{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.