Kvetiny netvoria len súčasť prírody, zvykli sme si, že kvetina pri akejkoľvek príležitosti vypovie za nás, nepotrebuje slová. Má dôležitú úlohu v citovom svete každého človeka, myslím, že u Teba zvlášť. Ako som už prezradila, sprevádzajú Ťa popri práci zdravotnej sestry.
Vždy som túžila podnikať aj v tejto oblasti, bol to môj sen (v súčasnosti aj potreba), priviedla ma k tomu láska k prírode a kvetom. Takto relaxujem - od ťažko chorých ku kvetom – dodávajú mi energiu a každodenné pohladenie.
Predpokladom dobrej práce je znalosť rastlinného materiálu: kvetín, zelene, suchého materiálu a hlavne mať talent a záujem o tvorivú činnosť. Príprava rastlín a ostatného materiálu pred výrobou samotného výrobku – kytice, aranžmán tvorí dôležitú súčasť tejto práce.
Práca s rastlinami v tejto oblasti je o to náročnejšia, že pracujem so živým a krehkým materiálom. Pred samotným aranžovaním je potrebné každú rastlinku patrične ošetriť, pripraviť potrebný materiál, až potom viazať. Dôležitým úkonom je aj spôsob uloženia jednotlivých druhov kvetov a samotné uskladnenie.
V staroveku rastliny využívali nielen na okrasu, ale aj ako životné symboly, stromy života a obetné predmety – napríklad venčenie nevesty myrtou. Aj dnes kvety tvoria súčasť ozdoby človeka – kvetinové ozdoby do vlasov, či na ruku, čelenky, diadémy, kvetinové náramky – sú žiadané aj u nás v obci?
Zatiaľ v našej obci takáto požiadavka nebola. Mne osobne je veľmi blízka a v súčasnosti veľmi moderná a zaujímavá práca s kvetinou.
Človek sa už oddávna snaží zlepšovať svoje bývanie, okolie a spríjemňuje si chvíle strávené so svojimi najbližšími, priateľmi. Neviem si predstaviť vhodnejší spôsob než využiť na akýkoľvek účel rastliny, kvety v podobe viazaných kytíc, rôznych viazaných alebo vypichovaných vencov, či girlánd.
Ponúkame viazanie kytíc na akúkoľvek príležitosť, aj svadobných kytíc, kvetináčové i suché ikebany, smútočné viazania. Ponúkame úpravy bohaté a pestré, ale aj strohé a jednoduché s uplatnením rôznych doplnkov, umelé kvety, darčekové predmety (sklo, porcelán), výročné poháre, blahoželania, hračky, sviečky, kahance, prírodný materiál a tiež črepové kvety.
Hovorí sa, že ruža je kráľovnou kvetín. Ruže patria bohyni Afrodite, oliva Aténe, vavrín Apolónovi, palmové listy Poseidonovi. V republikánskom Ríme charakterizovala ruža aj mužskú odvahu, neskôr sa stáva kvetinou lásky a osláv, vence z ruží sa nosili na osvieženie pri jedení a tancovaní. Dnes ruže patria medzi kvetiny, ktoré si udržali vážnosť. Úprava rastlinného materiálu, príprava zelene na viazanie s ružami vyžadujú um, zručnosť, ale hlavne znalosť, pretože je to rastlina krásna, no starostlivosť o ňu je náročná. Ak si domov prinesieme kyticu ruží a chceme sa z nej dlho tešiť, mali by sme poznať niekoľko zásad pri ich ošetrení.
Rada poradím: ružu je potrebné zastrihnúť do šikma; denne vymieňať vodu a poskytnúť im čerstvú; vázu s kvetinou by sme nemali umiestniť na priame slnko alebo k tepelnému zdroju.
Vstupná pozvánka pre kupujúceho je samotný výklad obchodu. Je to veľmi dôležitá súčasť a je tu vystavený tovar, ktorý by mal zaujať, upútať a vyvolať u predávajúceho túžbu kúpiť chcený, možno aj nechcený tovar. Teda buď priláka, no môže aj odlákať.
Je to tak, a preto náš výklad pravidelne meníme spoločne s mojou dcérou tematicky – Pamiatka zosnulých, Veľká noc, Vianoce, tiež sezónne podľa ročného obdobia.
Ikebany majú svoj pôvod v Japonsku. Je to krása v detailoch, symbolika. V súčasnosti sa využíva mnoho moderných prvkov, napr. kov, voľné aranžmány. Mnoho milovníkov kvetín obdivuje a možno by aj chcelo vlastniť ikebany do rôznych váz, závesných nádob, alebo vlastniť zaranžované ovocie, či zeleninu. Máš aj takéto požiadavky zo strany zákazníkov?
Máme aj takéto požiadavky. Vytvorili sme množstvo objednávok na prianie našich zákazníkov, veď náš zákazník - náš pán. Žiadané sú živé aranžmány v závesných nádobách (v letnom období) a ikebany do rôznych nádob.
Najmilšia kvetina?
Všetky, najmä podľa ročného obdobia.
V dnešných časoch nie je ľahké podnikať a tobôž nie v oblasti, kde tovar je krehký a náročný na starostlivosť, je to umenie. V našej obci sa občania nemusia za kyticou kvetín na akúkoľvek príležitosť náhliť do iného mesta, či obce - pokojne môžu využiť služby ponúkané pani Editou priamo v Gemerskej Polome. Ďakujem za čas venovaný tomuto rozhovoru a prajem mnoho zákazníkov, tvorivých nápadov a posledné slová nech vypovedia to ostatné: Marcus Aurelius („filozof na tróne“) v Piatej knihe Myšlienky k sebe napísal: „Zo všetkého na svete cti to, čo je najmocnejšie. Je ním to, čo všetko ovláda a čo všetko spravuje. Podobne aj v sebe cti to, čo je v tebe najmocnejšie, lebo je s oným súrodé. To, čo ovláda iných, je aj pri tebe a aj tvoj život sa ním spravuje.“
D. Červenáková
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.