samorasty začal hľadať. Bolo to v roku 1969. Zdalo sa mi, že to bude úplne ľahké, veď na svojich prechádzkach, najmä dobšinskou prírodou, v mojich spomienkach sa vynárali rôzne útvary dreva a myslel som si, že príroda je nimi priam posiata. Aký omyl! Raz to bolo príliš veľké, potom zasa malé, či nevýrazné. Zistil som, že na samorasty je potrebné sa pozerať úplne inými očami. Viem o ľuďoch, ktorí sú takýmito výtvormi nadšení, ale v živote nenašli ani jeden.
Môj prvý „úlovok“ pochádza zo dňa 10.10.1969 a dodnes mu neviem dať meno, hoci ďalšie nálezy dostali pomenovania. Tento nazývam jednoducho Prvý. Dá sa povedať, že od toho dňa sa mi otvoril zrak na samorasty a pokiaľ chce byť človek trocha úspešný, nemôže sa vybrať do prírody aspoň bez malej pílky a na detaily prírody pozerať trošku inak. Stávalo sa, že pílka v mnohých prípadoch nebola potrebná, samorasty ozaj ležali ako na dlani, ale niekedy časť trčala z odhnitých koreňov, ktorú nebolo možné vybrať inak, ako odrezaním.
Chcem milým čitateľom predstaviť aspoň časť mojej zbierky vo fotografiách. Možno podnietim aj touto cestou niekoho na zaujímavé hobby, ktoré poteší pri samotnom nájdení samorastu, ale aj pri práci so samotným drevom – teda už samorastom, ktorý možno určitým spôsobom tvarovať, opracovávať a dávať mu tvar, aký už človek videl v prírode na mieste samom v prírode, na mieste nálezu.
Spočiatku som samorasty moril a lakoval. Teraz by som to už neurobil, pretože takto strácajú svoju pôvodnú farbu a krásu. Maximálne je vhodné to takzvane šmrcnúť bezfarebným lakom. Keď človek už pracuje s drevom, potrebuje na to určité nástroje, ako škrabku, rôzne skalpely, a neodmysliteľne k tomu patrí aj značné množstvo šmirgľového papiera. Robil som to vlastne na kolene, kto má k dispozícii aspoň malú drevársku dielničku, ten má vyhraté a mohol by na tom aj pekne zarábať.
S tým, že som začal pracovať s drevom, som sa pokúsil urobiť aj niektoré úžitkové predmety z dreva, prípadne menšie dielko z obyčajného kolíka, ale pretože na kolene to bolo pomerne prácne, tak som od toho upustil. Z času načas ešte aj v terajšej dobe nájdem kúsok krásneho dreva – samorastu, pre ktorý sa jednoducho iba zohnem a zoberiem. Dá sa to aj v staršom veku a netreba loziť po rôznych roklinách, stačí, keď sa prejdete po mieste ťažby v lese a len sa trocha lepšie rozhliadnete. Takto som našiel aj ten môj ostatný.
V Košiciach 20. 6.2010
Rudolf Pellionis
FOTOGALÉRIA
{gallery}kultura/samo{/gallery}
{jcomments on}
Keď som videl zbierku samorastov, nechcelo sa mi veriť, že v prírode čosi také existuje
Napísal(a) Rudolf Pellionis
Každý, kto miluje prírodu, dobre vie, že sú v nej ukryté krásy, ktoré sú na prvý pohľad neviditeľné, a ktoré je potrebné trošku poodhaliť, prípadne sa na ne pozrieť z iného uhla pohľadu, aby ich človek vôbec našiel. Ide viac-menej o určité detaily, či už samotného potôčika na fotografii, prípadne len kúska skaly, ale úplne zvláštnu kapitolu samu osebe tvoria tzv. samorasty dreva. Bývajú to časti stromov, konárov, koreňov, deformované časti kmeňov, či kríkov.
Keď som vo svojej mladosti prvý raz videl zbierku samorastov, nechcelo sa mi veriť, že v prírode čosi také vôbec existuje. To ma podnietilo, aby som
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.