samorasty začal hľadať. Bolo to v roku 1969. Zdalo sa mi, že to bude úplne ľahké, veď na svojich prechádzkach, najmä dobšinskou prírodou, v mojich spomienkach sa vynárali rôzne útvary dreva a myslel som si, že  príroda je nimi priam posiata. Aký omyl! Raz to bolo príliš veľké, potom zasa malé, či nevýrazné. Zistil som, že na samorasty je potrebné sa pozerať úplne inými očami. Viem o ľuďoch, ktorí sú takýmito výtvormi nadšení, ale v živote nenašli ani jeden.

Môj prvý „úlovok“ pochádza zo dňa 10.10.1969 a dodnes mu neviem dať meno, hoci ďalšie nálezy dostali pomenovania. Tento nazývam jednoducho Prvý. Dá sa povedať, že  od toho dňa sa mi otvoril zrak na samorasty  a pokiaľ chce byť človek trocha úspešný, nemôže sa vybrať do prírody  aspoň bez malej pílky a na detaily prírody pozerať trošku inak. Stávalo sa, že pílka v mnohých prípadoch nebola potrebná, samorasty ozaj ležali ako na dlani, ale niekedy časť trčala z odhnitých koreňov, ktorú nebolo možné vybrať inak, ako odrezaním.

Chcem milým čitateľom predstaviť aspoň časť mojej zbierky vo fotografiách. Možno podnietim aj touto cestou niekoho na zaujímavé hobby, ktoré poteší pri samotnom nájdení samorastu, ale aj pri práci so samotným drevom – teda už samorastom, ktorý možno určitým spôsobom tvarovať, opracovávať a dávať mu tvar, aký už človek videl v prírode na mieste samom v prírode, na mieste nálezu.

Spočiatku som samorasty moril a lakoval. Teraz by som to už neurobil, pretože takto strácajú svoju pôvodnú farbu a krásu. Maximálne je vhodné to takzvane šmrcnúť bezfarebným lakom. Keď človek už pracuje s drevom, potrebuje na to určité nástroje, ako škrabku, rôzne skalpely, a neodmysliteľne k tomu  patrí aj značné množstvo šmirgľového papiera. Robil som to vlastne na kolene, kto má k dispozícii aspoň malú drevársku dielničku, ten má vyhraté a mohol by na tom aj pekne zarábať.

S tým, že som začal pracovať s drevom, som sa pokúsil urobiť aj niektoré úžitkové predmety z dreva, prípadne  menšie dielko z obyčajného kolíka, ale pretože na kolene to bolo pomerne prácne, tak som od toho upustil. Z času načas ešte aj v terajšej dobe nájdem kúsok krásneho dreva – samorastu, pre ktorý sa jednoducho iba zohnem a zoberiem. Dá sa to aj v staršom veku a netreba loziť po rôznych roklinách, stačí, keď sa prejdete po mieste ťažby v lese a len sa trocha lepšie rozhliadnete. Takto som našiel aj ten môj ostatný.
V Košiciach  20. 6.2010 

Rudolf Pellionis 

FOTOGALÉRIA
{gallery}kultura/samo{/gallery}
{jcomments on}