O Zlatici Halkovej z Rožňavy, zberateľke pier, prepisovačiek sme už na tejto webovej stránke písali. Od tej doby sa toho veľa zmenilo. „Na uverejnený článok reagovali mnohí. To ma potešilo a zároveň rozšírilo moju zbierku,“ konštatovala zberateľka. Obdivujeme na nej, že svojej zberateľskej vášni je stále verná. Počet exemplárov sa stále rozrastá a pribúdajú aj skvosty. To sú také kusy, ktoré stoja za obdiv. Medzi také patria napríklad guličkové perá v tvare lampičky, injekcie, dáždnika, zapaľovača, lampy, sfingy, náramku, aktu, športky... Je treba pripomenúť, že vo svojom zberateľstve nemá konkurenciu. V zberateľstve treba vidieť viac ako sa javí. Pravdu povediac, zbieranie je jedna vec, skladovanie druhá. Vyžaduje si to miesto, priestor. Naša Zlatka takéto problémy či starosti nemá. Zbiera, zhromažďuje, triedi, kompletizuje, ukladá a často opravuje. Čím je toho viac, objaví sa aj potreba triediť to. To zaberie dosť času, ale stojí to za to. „Čo ma veľmi teší, že moji známi, priatelia, kolegovia sa mi snažia robiť radosť tým, že ma milo prekvapia novými perami. Medzi nich patria lekári, starostovia, primátori, spolupracovníci, celá rodina a mohla by som menovať celú plejádu ochotných a milých ľudí, ktorí ma vedia potešiť a zároveň rozšíriť moju zbierku,“ konštatovala. „Všetkým srdečne ďakujem za to, že majú pochopenie pre moju, a teda aj ich účasť na zbierke a teším sa na každý jeden kus,“ oznámila. Na otázku koľko pier pribudlo do zbierky odkedy bola uverejnená prvá informácia o zberateľke, uviedla zaujímavé číslo. To číslo je okolo dvoch tisíc nových exemplárov. Čo je naozaj super číslo. Celkovo vlastní temer 7 tisíc kusov. Držíme jej palce, aby čo najskôr dosiahla magickú hranicu 10 tisíc kusov.
Text a foto Dr. Sabo
{gallery}volnycas/zberatelstvo/zh{/gallery}
{jcomments on}
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.