Vždy, keď prídeme na Slovensko, deti sa nevedia dojesť pirohov, parenice, bryndzových posúchov a dukátových buchtičiek. U švábskej starej mamy si zasa objednávajú špecle so šošovicou, domáce cestovinové taštičky Maultaschen a jabĺčka v župane. Samé poctivé, trochu staromódne jedlá plné "bielych jedov". Deti ich milujú, ale akosi potajomky.
Cez týždeň doma varíme moderne, ľahko a zdravo (biele mäso, čerstvá sezónna zeleninka, varené zemiaky, ryby, pohánka, bulgur, obilniny, celozrnná, špaldová múka), v súlade s naším (bohužiaľ) sedavým spôsobom života, stravovacím vedomím, povedomím a svedomím a časovým rozpočtom. No v sobotu to roztočíme, z hlbín pamäti vyhrabem spomienky na slivkové gombóce od starkej z Jelšavy, bryndzový posúch od starkej z Rochoviec, tatove pajšle na smotane a maminu plnenú kapustu. A ešte pečené buchty, baranie stehno na cesnaku, langoše, rezance s makom, demikát, kapustnicu s údeným, klobásou a hubami, kyseľ a parené knedle... A tekvicový prívarok, jasné. A ešte strapačky s kapustou, ryžový nákyp a huspenina, hurky a hubová zóska, medvedie labky, fánky a postruhníky...
Tuším by som ten zoznam dala aj na tri normostrany, ale doplňte si, čo vám chýba. Alebo dajte do komentu, o inom som chcela. O chuťovej pamäti národa. O tom, že niektoré tradičné jedlá sa vytrácajú z našich tanierov aj z nostalgických spomienok.
Samozrejme, že to má aj svoje opodstatnenie: málokto sa pred odchodom na panské posilňuje raňajkami z halušiek s tvarohom a žinčicou a neviem, kto popri práci na počítači zhltne na obed tri okruchy chleba so slaninou a cibuľou. Fárať do bane už nechodíme tak často ako kedysi, aj práca na roliach nie je taká fyzicky náročná, deti vozí do školy autobus a chlieb s jazvečou masťou a cibuľou by v ňom asi nevyvolal veľké nadšenie. Okrem toho, kde by sme v Nemecku vzali čerstvú májovú bryndzu? A čo spomínané biele jedy, vysoký glykemický index, prázdne kalórie, lepok – treba nám to? Každý deň istotne nie.
A tak prerastený bôčik vystriedal losos plný omega tri mastných kyselín, cibuľu nahradila stráviteľnejšia a aromaticky neutrálna brokolica, vyprážané šišky, šalát z kuskusu a cherry paradajok...
Niežeby sme po sobotách chodili orať na pole a rúbať drevo do lesa a maratóny behá len môj muž, no tých pár kalórií navyše mi stojí za to, aby moje deti spoznali tradičné slovenské jedlá. A tak sobotu čo sobotu stojím pri sporáku, miesim cestá z bielej múky a vyprážam oškvarky na halušky. Niekedy im varím aj to, čo sama nejem, napríklad tie dukátové buchtičky a vtáčie mlieko a niekedy varím to, čo nejedia ony, napríklad držky či lečo. Aj negatívna pamäťová stopa je pamäťová stopa. Tá naša sobotňajšia vonia makom, orechami, bryndzou a opečenou slaninkou.
Dnešná zasa slivkovými gombócami zo zemiakového cesta.
Zuzana Široká
Video:
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.