a folklór, bol som zvedavý, ako sa moji krajania tu činia a kto ich zastupuje. Medzi množstvom divákov i tvorcov rôznych remesiel, ktorých najviac bolo po obidvoch stranách Hviezdoslavovho námestia, som však našiel iba pána Pavla Ferdinandyho z Revúcej. V stánku i pred ním sa prezentoval výrobkami z dreva a drevenými samorastami, ako sú betlehemské kyjaky, pastierske palice, ozembuchy a iné výrobky. Pristavovalo sa pri ňom nielen mužské, ale i ženské pokolenie, mladé i v zrelých rokoch. Postál som na chvíľku pri jeho stánku. Počul som ako z neho srší i vtip a tak sa mnohí s ním aj nahlas zasmiali. Počul som napríklad, ako sa pani v stredných rokoch pána Ferdinandyho oblečeného v gemerskom kroji pýta:
- „Koľko stojí táto zdobená palica?“
- Táto od rána, mladá pani.
- ?
- Nuž, ako sa pýtate, tak odpovedám.
Nakoniec sa ale dohodli a reč pokračovala informáciou o hodnote toho-ktorého výrobku.
Spomínal som, že Gemer je bohatý na rôzne remeslá, ktoré aj keď pomaly vymierajú, zaslúžili by si, aby o tých, ktoré majú najväčší zvuk vedeli aj v hlavnom meste a prezentovali sa s nimi. Najmä čipkárky s paličkovanou čipkou by vedeli zaujať divákov, medzi ktorými boli  návštevníci i zo zahraničia. Veď Štítnická čipka bola preslávená nielen v bývalom Uhorsku. A tak medzi ukážkami čipkárok, ktoré vďačne prezentovali čipky z oblasti špaňodolinskej, hodrušskej, hontianskej, krajnianskej, piešťanskej, soľnobanskej by sa dobre prezentovali aj naše čipky z horného Gemera. Aj pánovi Ferdinandymu by bolo veselšie medzi svojimi krajanmi. Možno nabudúce.
Ondrej Doboš

{gallery}kultura/remesla/ba{/gallery}
{jcomments on}