Žiaľ, aj keď darcovstvo krvi je vysoko humána činnosť, musela starostka za dezinfekciu zaplatiť 200,- € ! Čítate dobre – dvesto Eur.
Od 07.30 do 10.30 hod. pracovníci NTS B. Bystrica po odmeraní teploty (kde došlo k prvej selexii) z 33 ochotných dobrovoľných darcov krvi zaregistrovali pracovníci NTS 26 darcov, z ktorých krv odobrali 18-tim. Z uvedeného počtu boli 4 prvodarcovia. Akousi perličkou bol darca krvi, ktorý mal telesnú teplotu „len“ 33 stupňov, za čo si vyslúžil podozrenie, že práve „vystúpil z chladničky“.
Vzhľadom na problematické dopravné spojenie do obce, darcovia a hostia, ktorí prišli podporiť túto akciu, pricestovali vlastnými autami a dokonca desiatka darcov na motocykloch. Sedem z nich bolo z najvzdialenejších miest. Gen. Ing. Peter Vojtek z Hurbanova, gen. Ján Baránek zo Žiliny, Marcel Lévai zo Senca, Jozef Blaho z Prešova, Štefan Soos z Michaloviec...
Ochotní darovať krv boli nasledovní darcovia:
Ing. Marie Kissová, Mária Legátová z Tornale, Mgr. Zuzana Marčeková z Mochoviec, Ing. Iveta Nikušová zo Suchej nad Parnou, plk. Ing. Mgr. Pavel Švelka zo Žiliny, Marcel Kušnír z Lučenca, gen. Ing. Peter Vojtek z Hurbanova, Marian Gall z Lehoty nad Rimavicou, Karina Emingrová a ThDr. Marian Bodolló z Hnúšte, Adriana Kapcová a Štefan Kapec z Kalinova pri Lučenci, Slavomír Skalák zo Včeliniec, ThDr. David Varga-Eštók z Bratislavy, Anna Ivanová a Jaroslav Ivan z Rimavskej Bane, Jaroslav Petrinec z Rimavských Janoviec, JUDr. Martina Lakotová z Banskej Bystrice, Mgr. Miloš Zverina z Nitry, Ing. Miroslav Hukel z Blhoviec, Ing. Veronika Rízová, Dušan Krnáč, Róbert Gál z Rimavskej Soboty, Ing. Mária Lakotová, Alžbeta Bibláková, Denisa Vilhanová, Eva Hryhová, Mgr. Adriana Hriňová, Andrej Očenáš, Ľuboš Zauška z Čierneho Potoka.
Darcov krvi prišli pozdraviť: za Klub generálov SR gen. Ing. František Blanárik, bývalý minister pôdohospodárstva Ing. Pavol Koncoš a akademik Juraj Hraško, bývalý predseda Trnavského VÚC Dr. h. c. Ing. Tibor Mikuš, PhD...
V rámci debaty pri posedení po odberoch krvi padol návrh, že by Obecné zastupiteľstvo v Čiernom Potoku malo obec premenovať na „Krvavý“, alebo „ČERVENÝ" POTOK. Veď za 15 rokov organizovania odberu krvi pod logom „KVAPKA KRVI SNP“ darovalo krv vyše 300 darcov, medzi nimi aj darcovia z Poľska a Ruskej federácie.
Pre každého účastníka čakalo po odbere občerstvenie a chutný guľáš, ktorý „ukuchtili“, ako tradične, Martinka Kureková a Silvia Hriňová.
Po skončení odberu krvi o 11.00 hodine sa konalo spomienkové zhromaždenie pri príležitosti 76. výročia SNP a jednotlivé delegácie a hostia za Pochodu „Buchenwaldského chóru“, položili vence a kytice k pamätníku obetí maďarských fašistov zo 4.11.1944, kedy hortyovskí fašisti odvliekli do koncentračného tábora z obce a okolitých osád 15 mužov, z ktorých zahynulo v koncentračnom tábore Flossenbürg 12 našich predkov. (V rovnakom tábore pravdepodobne boli popravení aj povstaleckí generáli Golian, Jurech, Malár a Viest.)
Vďaka Klubu generálov SR, ktorí z uvedeneného koncentračného tábora doniesli a obci venovali symbolickú prsť zeme, rovnako ako v rodisku gen. Jurecha v Bošácej, gen. Viesta v Revúcej a gen. Golianovi v Trenčíne.
Vence k pamätníku položili ako prví potomkovia zavraždeného Štefana Kapca, rodiny Golianovcov, za obec Čierny Potok a ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu predseda JUDr. Jozef Pupala, Ing. Julius Boršoš, Ing. Ján Sebíň, Ing. Zdenek Pupala, nasledovali Marija Weschina, tretia tajomníčka veľvyslanectva RF v SR a jej asistentka Olina Brodneva, Klub generálov SR. Za Sláviu Nitra Mgr. Miloš Zverina, akademik Juraj Hraško a Rudolf Jurenka, za Oblastný výbor SZPB arm. generála Rudolfa Viesta Revúca JUDr. Ján Kochan, Pavol Hruška a Ján Lacko, za ZO SZPB plk. Perschlovej Martin, Božena a Imrich Zollerovci a pplk. Ing. Ján Puchoň, za KVV Žilina Ján Riecky, za USÚ Žilina plk. Ing. Mgr. Pavel Švelka, za ObV SZPB Lučenec a ZO SZPB Poltár Ing. Jozef Cérovský, Rudolf Václavík, Viera a Ján Iždínskí, za ObV SZPB v Rimavskej Sobote JUDr. Štefan Baláž, Ing. Pavol Koncoš a Mgr. Koloman Migra, potomkovia bojov proti fašizmu – rodina Juraja Lakotu, gen. Imricha Gibalu, Júliusa Patúša, Václava Fajčíka, Jozefa Sebíňa, Františka Hriňa...
Po kladení vencov zaznela slovenská hymna a hymna Ruskej federácie.
Po hymnách si účastníci pri pamätníku obetí fašizmu uctili minútou ticha zosnulého gen. Pavla Honzeka – člena KG SR a predsedu Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote a člena NR SZPB Ing. Pavla Brndiara. Po príhovoroch hostí, predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku odovzdal členské legitimácie novým členom základnej organizácie: Mgr. Zuzane Marčekovej z Mošoviec, Dr. h. c. Ing. Tiborovi Mikušovi, PhD., Jurajovi Kozárovi z Ivanky pri Dunaji, ThDr. Marianovi Bodollóvi z Hnúšte, Ing. Radke a Ing. Petrovi Štokovcom z Košíc, Mgr. Milošovi Zverinovi z Nitry, Alžbete Nociarovej z Rimavskej Soboty.
Na základe osobnej žiadosti bola odsúhlasená prihláška nových členov, a to akademika prof. Juraja Hraška, DrSc. a Rudolfa Jurenka z Nitry.
Na záver stretnutia predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu poďakoval menovite všetkým, ktorí sa podieľali na zabezpečení uvedených akcií.
Foto: autor príspevku, pplk. J. Puchoň, Božena Zollerová, Alžbeta Pupalová.
JUDr. Jozef Pupala

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-