Tetu Gitku veľmi trápilo, že sa ponad eternitové striešky kurína nemá s kým porozprávať, a tak sa veľmi potešila, keď presne o dve desaťročia neskôr domček kúpili noví majitelia. A veru nie hocijakí. Prišli priamo z hlavného mesta, on bol vraj manažér, nech to už znamená čokoľvek, jeho čulá žienka bola nóbl kaderníčka, taká, čo nerobí trvalú, ba vlasy dokonca žehlí! „Nuž, každymu podle jeho vkusu,“ povedala si teta Gitka a ostrihala divý vinič, ktorý sa od roku 1986 mohutne rozrástol, zakryl strechu kurína i drôtený plot medzi susednými dvormi. Zo svojho stanovišťa pred vyradenou drevenou kadibudkou pozorovala architektov, stavbárov i záhradníkov ako domček rozobrali, očistili tehly z nepálenej hliny zmiešanej so slamou, a zasa ho nanovo poskladali. Záhradníci zbúrali prasačí chlievik a na jeho mieste vykopali rybníček. Niekoľkokrát do neho nasadili zlaté rybky, ale keď tieto vytrvalo skapínali, vzdali to a zasadili do neho lekná. Tým sa darilo skvele.
Na konci leta domček uprostred dokonalého trávnika bez jedinej púpavy či kuracinca pripomínal chalúpku z kalendára na rok 1979, ktorý mala teta Marika zavesený vedľa zrkadla v predsieni. Stálo na ňom niečo ako Bayerische Landhäuser a domčeky v ňom vyzerali ako perníkové chalúpky.
Keď bolo všetko hotové a architekti a dekoratéri zabuchli dvere svojich pestrofarebných dodávok, prišli noví majitelia s kuframi a kopou kamarátov. Tri dni a tri noci oslavovali pri novom murovanom krbe v novej besiedke za domom, prázdne fľaše od piva a kadejakých cudzokrajných vín hádzali cez plot pred kurín tety Gitky. Fľaše dopadli mäkko, teta Gitka ich pozbierala, rukávom očistila, a počestne odniesla susedom k bráne.
„Ďakujeme, neprosíme,“ povedala tá nóbl kaderníčka, ktoré nemala na nohách žiadne chĺpky.
Teta Gitka odniesla fľaše do obchodu, nakúpila polohrubú múku a droždie, od Irenky spoza kostola doniesla tvaroh a napiekla buchty. Ešte teplé ich poukladala do košíčka, zakryla utierkou a odniesla novým susedom na privítanie. Ďalej ako pred bránu sa nedostala.
„Ďakujeme, neprosíme,“ povedal ten nóbl manažér, ktorý nemal na hrudi žiadne chĺpky.
„Ďakujeme, neprosíme,“ povedala tá nóbl kaderníčka, ktorá sa práve opaľovala hore bez, keď jej teta Gitka ponúkla ponad kurín čerstvé vajíčka.
„Ďakujeme, neprosíme,“ povedal ten nóbl manažér, keď mu teta Gitka cez otvorené okno na kúpeľni zakričala do jeho otvoreného okna na kúpeľni, že má čerstvé muškátové odrezky.
„Ďakujeme, neprosíme,“ povedala tá nóbl kaderníčka, keď teta Gitka dobromyseľne ponúkla, že jej požičia hrniec na zaváranie černíc.
„Ďakujeme, neprosíme,“ povedal ten nóbl manažér, keď mu teta Gitka ponad plot podávala dve krásne lesklé jonatánky.
„Ta kod nekceš, jä se ti núkat nebudem. Aby ty z tej chalupy neubudlo, kod me pustíš do dvora,“ pomyslela si teta Gitka.
Nepochodila ani teta Marika, ani Joži z Kopca, ktorí novým obyvateľom dobrosrdečne ponúkali svoje služby a spoločnosť.
Noví susedia sa s nikým nekamarátili. Leto skončilo, počas dedinskej slávnosti susedia naložili kufre do auta a štyroch dodávok a odfrčali do hlavného mesta. Tete Gitke ani nikomu z dediny kľúče od chalupy nedali, a tak im nikto nepolieval muškáty v oknách.
„Ša sú to za ludé, ša se o kvety nestaréjú! Ta ved už calkom zvädli. A akia krásnia buli, a hustia,“ trápil dedinčanov osud izbových rastlín.
„A ani lem na dedinský guláš neprišli,“ sťažoval sa urazený starosta, ktorý dal kvôli novým obyvateľom v septembri dokonca opraviť dedinský rozhlas, aby ho len tí noví neprepočuli. Rozhlas by počul aj hluchý, ale tí noví ho jednoducho ignorovali. Keď celá dedina sedela družne pri gulášovom kotlíku na ihrisku, tí noví sa producírovali po svojom dvore sa nechali sa fotografovať snáď pri každej sadrovej soške, každej jabloni a pri studni na dvore aspoň v siedmich rozličných pózach. Potom začali baliť kufre. Videla ich teta Gitka, keď zabehla domov po jednu či dve mrkvy, ktoré chýbali v guláši. A to bol aj predposledný raz, kedy ich niekto v dedine videl.
Prešla jeseň, prišla zima, Vianoce a Nový rok, noví susedia sa však v dedine neukázali. Preto všetkých prekvapilo, keď poštárka vo februári priniesla pani učiteľke Mirke Potočnej-Sakhrani časopis o peknom bývaní a v ňom boli hneď štyri lesklé strany venované „vidieckemu refúgiu“ pána finančného magnáta a jeho manželky, vychytenej vizážistky.
Dedinčania vykúpili všetky exempláre časopisu o peknom bývaní, ktoré mali v stánku v strediskovej obci a keď sa minuli, starosta zašiel do okresného mesta a priniesol ďalšie. Na druhý deň mala každá domácnosť v dedine minimálne jeden výtlačok s fotografiami chalúpky v susedstve tety Gitky. Konečne mohli nazrieť za bránu a za dvere tajuplných susedov. A veru sa aj bolo na čo pozerať. Samé sošky, obrázky, maľovaný porcelán, chlpaté kožušiny, vázičky a aspoň štvoro nástenných a stojatých hodín. V každej z troch izieb moderný televízor s plochou obrazovkou, kadejaké prístroje, v komôrke obrovská nerezová chladnička. Niektorí dedinčania videli taký luxus prvýkrát v živote.
Kým prišla jar, všetci v dedine, vrátane siedmich analfabetov, vedeli článok o nových susedoch aj s popisom obrázkov naspamäť.
Noví susedia sa objavili v lete. Prišli, narobili veľa kriku pre nič a odišli. Nikto nikdy ich už naživo nevidel, len v bulvárnom plátku sa objavila séria článkov o ich počínaní. Dedinčania si všetko starostlivo prečítali, starosta články vystrihol a nalepil do dedinskej kroniky, do čiernej kroniky, rozumie sa. Nových susedov totiž vykradli. Otvorili dvere, a privítala ich prázdna chalupa. Sošky, kožušiny, televízory, počítače a cudzokrajný alkohol – všetko bolo preč.
Kým dorazila polícia, na dvore u tety Gitky sa zišlo pol dediny, podávali sa lekvárové buchty, hruškovica a exkluzívne miesto na najvyššej priečke rebríka od kurína sa losovalo zlomenými zápalkami.
Onedlho sa k nim pridali policajní vyšetrovatelia a zapísali si devätnásť výpovedí očitých svedkov, ktorí na vlastné oči žiadny zločin nevideli.
A práve to vŕtalo tete Gitke v hlave. Veď ona počula aj to, kedy si kuna na povale susedného domu stavala hniezdo, aj to, kedy si doň vláčila oriešky a narodeniu mladých načúvala v priamom prenose. Ako mohla prepočuť sťahovanie obrovskej nerezovej chladničky, ktorú do domčeka napratali cez kuchynské okno? A ako tí zlodeji prefíkaní mohli nepozorovane odniesť sochu vzpriameného medveďa v životnej veľkosti, ktorá, podľa časopisu o bývaní, trónila uprostred obývačky?
„Ta to vera ny je s kostolným porédkom,“ vyhlásila si teta Gitka, vyprázdnila štamperlík, vyleštila ho rožkom od zástery, zo sekretára vytiahla jeden zo svojich troch exemplárov februárového časopisu o bývaní a hybaj k susedom! Predrala sa zástupom vyšetrovateľov rovno do prednej izby, a tam, okrem tej nóbl vizážistky s oholenými nohami – nič. Na podlahe a na parapetnej doske, dokonca aj na holej žiarovke visiacej zo stropu bola iba tučná vrstva prachu a zopár zoschnutých muškátových listov.
„Nyšt, nyšovia nyšt,“ zamrmlala si teta Gitka popod nos. Vyšetrovatelia trochu podvihli obočie, ale neodpovedali. Všetečných starých tetušiek mali na dnes viac než dosť.
„A tia pavušiny. Ako na Ruženkinom zámku,“ zahundrala teta Gitka trochu hlasnejšie. Teraz už na ňu hlavný vyšetrovateľ Martinkvič zvedavo pozrel a posunul si okuliare na koreň nosa. Ale stále neodpovedal. Len pani kaderníčke naskočila husia koža na hladkých opálených lýtkach.
„A tot prach,“ húdla si teta Gitka roztržito, ale primerane nahlas, „akoby táto chyžka sto roky prázná bula. A gu tomu tá nepokosená, nepolehnútá tráva, vera, vera,“ teta Gitka sa prechádzala po dome, tu pozrela do kúta, tam zotrela ukazovákom prach z podobločnice. To ju už sledovali všetky oči v miestnosti, inšpektor Martinkovič sa jej dokonca vliekol za pätami a pozorne načúval, sem tam si niečo rýchlo zapísal do notesa.
„Čo máte na mysli, ak sa smiem opýtať?“ nevydržal to.
„Ale ta nyšt, ša už jä, stará žena. Jä se do vašé roboty nerozumiam, vy viate lepši šítat stopy v prachu. Jä som calý život z dediny nevystršila nos. Lem tak mi daša napadlo,“ mávla rukou teta Gitka a pobrala sa na odchod. Dávala pozor, aby sa vracala po vlastných stopách a nenarušila hrubú vrstvu prachu na podlahe.
„Je vašou občianskou povinnosťou podať svedeckú výpoveď v súvislosti s trestným činom,“ pristúpil na jej hru vrchný vyšetrovateľ Martinkovič.
„Jä lem, že ak tu maže but všét taká súvislá vrstva prachu, kod tu mali stát težkia kusy nábytku, pokróce a vázy. A tu nyšt, žädnia šiastia štvorce na dlažke ani na stenoch. A tia pavušiny na plafóne. Ak v pavúšom raju. Viate, ak dlúho trvá, kym to taký pavúk utká?“ vymenúva teta Gitka ďalej a to už napäto počúvajú všetci muži zákona.
„A tia mrtvia muchy v pavušine, musé tu but už od minulé jeseni, viate? V zime muchy neliatajú. Koby tu tak dlúho visel tot benátský ši aký luster to tu mali mat, pavušiny by buli calia potrhania....“
„Veru, to nám pomôže spresniť časové obdobie zločinu,“ pritakal ten mladý zelenáč s mobilom na krku.
„No a jä lem, že od minulyho leta tu vo dvore nebulo žádnia auto. Jä by som to pošúla. A na dvore by ostáli stopy po kolesoch. A potlašená tráva. Alebo stopy v snehu. Ale ak som živá, od osemnásteho septembra minulyho roka sem nevkrošila any noha. Okrem té kuny a jej mladych, teda. Ale tia už sú het.“
„Ste si tým istá, pani? Predsa len, je to dávno,“ opáčil inšpektor. Bratislavská kaderníčka a jej manažér akosi pobledli a zmeraveli.
„Istá, akože je nebo nado mnó,“ prežehnala sa teta Gitka. „Píšem si denník. A vtody búl práve v dedine guláš, šicé tam buli, len jä som dakody zabehla domó, viate, ráz pre mrkvu, ráz pre horšicu, ráz pre otvárák na flešky. Tot z obecnyho úradu se dagde zapotrošil, našli zmo ho až v zime medzi papierovými táckami, kod zmo...“
„Hm, hm,“ odkašľal si vyšetrovateľ. „A to bolo určite naposledy, čo ste tu videli nejaké motorové vozidlá?“
„Akože je pánbožko nado mnó,“ zopakovala nástojčivo teta Gitka. Odvtedy som ani na pól dna z dediny neodejšla. A naložit telo haraburdy trvá isto calý den. Vera, to bulo vtody, kod tu buli tí fotografi z dodávkami, ša tuto z panstvom šicko aranžovali a fotografovali. Ešte som zazrela, ak tu mladý pán menežér okolo toho medveda uväzuje lano, potom som už utekala odniast tot otvárák. A kod som sa tak o pól hodinku vrátila pre utiarku, tá zelená dodávka tu už nebula. Ale milostiví oslavovali delé.
„Čo si to dovoľujete, stará?“ vyskočil bratislavský manažér, len tak mu zlaté náramky na chlpatom zápästí zaštrngali. „Chcete nás obviniť z toho, že vlastný dom sme vykradli? To je už vrchol, v tejto hadej diere človek nemá ani kúsok súkromia!“
„Len pomaly, pomaly,“ brzdil ho ten mladý policajt.
„A vy, pani, môžete dosvedčiť, že ste tu od daného dňa nevideli žiadne iné motorové vozidlo?“
„Aj odprisahám, ak kcete,“ odvetila teta Gitka už trochu namrzene. „Ak mi neveríte, opýtajte se Julče z dolnyho konca, celé dni sedí pri okne a zapisuje si šíslá šickych autoch, ša vojdú do dediny.“
A tak sa opýtali.
Julča z dolného konca, alias pani Júlia Mrveničková, s hrdosťou vytiahla devätnásť linajkovaných zošitov, do ktorých si od roku 1978 starostlivo značila poznávacie značky a farby vozidiel. Ak prechádzajúce auto bolo audi alebo mercedes, nakreslila si k nemu štyri krúžky alebo trojcípu hviezdičku v kruhu. V minulom roku prešlo dedinou auto značky Audi trikrát (stále to isté) a raz aj čierny Mercedes. Zelená dodávka s bratislavskou ešpézetkou bola od iného výrobcu. V dedine sa objavila iba inkriminovaného osemnásteho septembra. Okrem nej ešte jedna červená dodávka a jedna bratislavská skriňová Avia. Zhodou okolností boli všetky zaregistrované na firmu istého trochu pochybného obchodníka so starožitnosťami. Zhodou okolností bol inkriminovaný obchodník so starožitnosťami autorom fotografií pod článkom o susedoch tety Gitky v časopise o peknom bývaní. A zhodou okolností sa v jeho sklade našiel inkriminovaný luster z benátskeho skla, ktorý sa zhodoval s lustrom na fotografii v danom časopise. Aj stojacie hodiny a súprava meissenského porcelánu s originálnym kvetinovým vzorom boli zhodou okolností vystavené vo výstavno-predajných priestoroch daného trochu pochybného obchodníka so starožitnosťami. A naozaj len zhodou okolností bol tento trochu pochybný obchodník so starožitnosťami bratom pani prominentnej stylistky.
To všetko sa teta Gitka a jej spoluobčania dozvedeli z dennej tlače. Samozrejme, každý obyvateľ obce si zakúpil minimálne jeden výtlačok všetkých periodík, v ktorých sa spomenulo meno dediny.
A teta Gitka? Trochu ju hrýzlo svedomie, že v hlavnom meste ju majú za starú všetečnicu a žalobabu. Ale nebola to jej občianska povinnosť upozorniť vyšetrovateľov na pavučiny? Aspoň si nezamazali košele.
Len občas si Gitka ešte povzdychla, že sa nemá s kým porozprávať ponad kurín, a plôtik medzi dvormi zasa obrástlo divé hrozno. Ale včera ráno prišiel pán starosta s výtlačkom z internetu, že domček je na predaj.
Píše: ZUZANA ŠIROKÁ
(Pokračujeme)

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-