Tetu Gitku veľmi trápilo, že sa ponad eternitové striešky kurína nemá s kým porozprávať, a tak sa veľmi potešila, keď presne o dve desaťročia neskôr domček kúpili noví majitelia. A veru nie hocijakí. Prišli priamo z hlavného mesta, on bol vraj manažér, nech to už znamená čokoľvek, jeho čulá žienka bola nóbl kaderníčka, taká, čo nerobí trvalú, ba vlasy dokonca žehlí! „Nuž, každymu podle jeho vkusu,“ povedala si teta Gitka a ostrihala divý vinič, ktorý sa od roku 1986 mohutne rozrástol, zakryl strechu kurína i drôtený plot medzi susednými dvormi. Zo svojho stanovišťa pred vyradenou drevenou kadibudkou pozorovala architektov, stavbárov i záhradníkov ako domček rozobrali, očistili tehly z nepálenej hliny zmiešanej so slamou, a zasa ho nanovo poskladali. Záhradníci zbúrali prasačí chlievik a na jeho mieste vykopali rybníček. Niekoľkokrát do neho nasadili zlaté rybky, ale keď tieto vytrvalo skapínali, vzdali to a zasadili do neho lekná. Tým sa darilo skvele.
         Na konci leta domček uprostred dokonalého trávnika bez jedinej púpavy či kuracinca pripomínal chalúpku z kalendára na rok 1979, ktorý mala teta Marika zavesený vedľa zrkadla v predsieni. Stálo na ňom niečo ako Bayerische Landhäuser a domčeky v ňom vyzerali ako perníkové chalúpky.
      Keď bolo všetko hotové a architekti a dekoratéri zabuchli dvere svojich pestrofarebných dodávok, prišli noví majitelia s kuframi a kopou kamarátov. Tri dni a tri noci oslavovali pri novom murovanom krbe v novej besiedke za domom, prázdne fľaše od piva a kadejakých cudzokrajných vín hádzali cez plot pred kurín tety Gitky. Fľaše dopadli mäkko, teta Gitka ich pozbierala, rukávom očistila, a počestne odniesla susedom k bráne.
         „Ďakujeme, neprosíme,“ povedala tá nóbl kaderníčka, ktoré nemala na nohách žiadne chĺpky.
Teta Gitka odniesla fľaše do obchodu, nakúpila polohrubú múku a droždie, od Irenky spoza kostola doniesla tvaroh a napiekla buchty. Ešte teplé ich poukladala do košíčka, zakryla utierkou a odniesla novým susedom na privítanie. Ďalej ako pred bránu sa nedostala.
         „Ďakujeme, neprosíme,“ povedal ten nóbl manažér, ktorý nemal na hrudi žiadne chĺpky.  
         „Ďakujeme, neprosíme,“ povedala tá nóbl kaderníčka, ktorá sa práve opaľovala hore bez, keď jej teta Gitka ponúkla ponad kurín čerstvé vajíčka.
      „Ďakujeme, neprosíme,“ povedal ten nóbl manažér, keď mu teta Gitka cez otvorené okno na kúpeľni zakričala do jeho otvoreného okna na kúpeľni, že má čerstvé muškátové odrezky.
         „Ďakujeme, neprosíme,“ povedala tá nóbl kaderníčka, keď teta Gitka dobromyseľne ponúkla, že jej požičia hrniec na zaváranie černíc.
         „Ďakujeme, neprosíme,“ povedal ten nóbl manažér, keď mu teta Gitka ponad plot podávala dve krásne lesklé jonatánky.
         „Ta kod nekceš, jä se ti núkat nebudem. Aby ty z tej chalupy neubudlo, kod me pustíš do dvora,“ pomyslela si teta Gitka.

Nepochodila ani teta Marika, ani Joži z Kopca, ktorí novým obyvateľom dobrosrdečne ponúkali svoje služby a spoločnosť.
        Noví susedia sa s nikým nekamarátili. Leto skončilo, počas dedinskej slávnosti susedia naložili kufre do auta a štyroch dodávok a odfrčali do hlavného mesta. Tete Gitke ani nikomu z dediny kľúče od chalupy nedali, a tak im nikto nepolieval muškáty v oknách.
         „Ša sú to za ludé, ša se o kvety nestaréjú! Ta ved už calkom zvädli. A akia krásnia buli, a hustia,“ trápil dedinčanov osud izbových rastlín.
        „A ani lem na dedinský guláš neprišli,“ sťažoval sa urazený starosta, ktorý dal kvôli novým obyvateľom v septembri dokonca opraviť dedinský rozhlas, aby ho len tí noví neprepočuli. Rozhlas by počul aj hluchý, ale tí noví ho jednoducho ignorovali. Keď celá dedina sedela družne pri gulášovom kotlíku na ihrisku, tí noví sa producírovali po svojom dvore sa nechali sa fotografovať snáď pri každej sadrovej soške, každej jabloni a pri studni na dvore aspoň v siedmich rozličných pózach. Potom začali baliť kufre. Videla ich teta Gitka, keď zabehla domov po jednu či dve mrkvy, ktoré chýbali v guláši. A to bol aj predposledný raz, kedy ich niekto v dedine videl.
        Prešla jeseň, prišla zima, Vianoce a Nový rok, noví susedia sa však v dedine neukázali. Preto všetkých prekvapilo, keď poštárka vo februári priniesla pani učiteľke Mirke Potočnej-Sakhrani časopis o peknom bývaní a v ňom boli hneď štyri lesklé strany venované „vidieckemu refúgiu“ pána finančného magnáta a jeho manželky, vychytenej vizážistky.
        Dedinčania vykúpili všetky exempláre časopisu o peknom bývaní, ktoré mali v stánku v strediskovej obci a keď sa minuli, starosta zašiel do okresného mesta a priniesol ďalšie. Na druhý deň mala každá domácnosť v dedine minimálne jeden výtlačok s fotografiami chalúpky v susedstve tety Gitky. Konečne mohli nazrieť za bránu a za dvere tajuplných susedov. A veru sa aj bolo na čo pozerať. Samé sošky, obrázky, maľovaný porcelán, chlpaté kožušiny, vázičky a aspoň štvoro nástenných a stojatých hodín. V každej z troch izieb moderný televízor s plochou obrazovkou, kadejaké prístroje, v komôrke obrovská nerezová chladnička. Niektorí dedinčania videli taký luxus prvýkrát v živote.

Kým prišla jar, všetci v dedine, vrátane siedmich analfabetov, vedeli článok o nových susedoch aj s popisom obrázkov naspamäť.

Noví susedia sa objavili v lete. Prišli, narobili veľa kriku pre nič a odišli. Nikto nikdy ich už naživo nevidel, len v bulvárnom plátku sa objavila séria článkov o ich počínaní. Dedinčania si všetko starostlivo prečítali, starosta články vystrihol a nalepil do dedinskej kroniky, do čiernej kroniky, rozumie sa. Nových susedov totiž vykradli. Otvorili dvere, a privítala ich prázdna chalupa. Sošky, kožušiny, televízory, počítače a cudzokrajný alkohol – všetko bolo preč.
       Kým dorazila polícia, na dvore u tety Gitky sa zišlo pol dediny, podávali sa lekvárové buchty, hruškovica a exkluzívne miesto na najvyššej priečke rebríka od kurína sa losovalo zlomenými zápalkami.
         Onedlho sa k nim pridali policajní vyšetrovatelia a zapísali si devätnásť výpovedí očitých svedkov, ktorí na vlastné oči žiadny zločin nevideli.
A práve to vŕtalo tete Gitke v hlave. Veď ona počula aj to, kedy si kuna na povale susedného domu stavala hniezdo, aj to, kedy si doň vláčila oriešky a narodeniu mladých načúvala v priamom prenose. Ako mohla prepočuť sťahovanie obrovskej nerezovej chladničky, ktorú do domčeka napratali cez kuchynské okno? A ako tí zlodeji prefíkaní mohli nepozorovane odniesť sochu vzpriameného medveďa v životnej veľkosti, ktorá, podľa časopisu o bývaní, trónila uprostred obývačky?
      „Ta to vera ny je s kostolným porédkom,“ vyhlásila si teta Gitka, vyprázdnila štamperlík, vyleštila ho rožkom od zástery, zo sekretára vytiahla jeden zo svojich troch exemplárov februárového časopisu o bývaní a hybaj k susedom! Predrala sa zástupom vyšetrovateľov rovno do prednej izby, a tam, okrem tej nóbl vizážistky s oholenými nohami – nič. Na podlahe a na parapetnej doske, dokonca aj na holej žiarovke visiacej zo stropu bola iba tučná vrstva prachu a zopár zoschnutých muškátových listov.
         „Nyšt, nyšovia nyšt,“ zamrmlala si teta Gitka popod nos. Vyšetrovatelia trochu podvihli obočie, ale neodpovedali. Všetečných starých tetušiek mali na dnes viac než dosť.
        „A tia pavušiny. Ako na Ruženkinom zámku,“ zahundrala teta Gitka trochu hlasnejšie. Teraz už na ňu hlavný vyšetrovateľ Martinkvič zvedavo pozrel a posunul si okuliare na koreň nosa. Ale stále neodpovedal. Len pani kaderníčke naskočila husia koža na hladkých opálených lýtkach.
        „A tot prach,“ húdla si teta Gitka roztržito, ale primerane nahlas, „akoby táto chyžka sto roky prázná bula. A gu tomu tá nepokosená, nepolehnútá tráva, vera, vera,“ teta Gitka sa prechádzala po dome, tu pozrela do kúta, tam zotrela ukazovákom prach z podobločnice. To ju už sledovali všetky oči v miestnosti, inšpektor Martinkovič sa jej dokonca vliekol za pätami a pozorne načúval, sem tam si niečo rýchlo zapísal do notesa.
         „Čo máte na mysli, ak sa smiem opýtať?“ nevydržal to.
„Ale ta nyšt, ša už jä, stará žena. Jä se do vašé roboty nerozumiam, vy viate lepši šítat stopy v prachu. Jä som calý život z dediny nevystršila nos. Lem tak mi daša napadlo,“ mávla rukou teta Gitka a pobrala sa na odchod. Dávala pozor, aby sa vracala po vlastných stopách a nenarušila hrubú vrstvu prachu na podlahe.
         „Je vašou občianskou povinnosťou podať svedeckú výpoveď v súvislosti s trestným činom,“ pristúpil na jej hru vrchný vyšetrovateľ Martinkovič.
         „Jä lem, že ak tu maže but všét taká súvislá vrstva prachu, kod tu mali stát težkia kusy nábytku, pokróce a vázy. A tu nyšt, žädnia šiastia štvorce na dlažke ani na stenoch. A tia pavušiny na plafóne. Ak v pavúšom raju. Viate, ak dlúho trvá, kym to taký pavúk utká?“ vymenúva teta Gitka ďalej a to už napäto počúvajú všetci muži zákona.
         „A tia mrtvia muchy v pavušine, musé tu but už od minulé jeseni, viate? V zime muchy neliatajú. Koby tu tak dlúho visel tot benátský ši aký luster to tu mali mat, pavušiny by buli calia potrhania....“
          „Veru, to nám pomôže spresniť časové obdobie zločinu,“ pritakal ten mladý zelenáč s mobilom na krku.
        „No a jä lem, že od minulyho leta tu vo dvore nebulo žádnia auto. Jä by som to pošúla. A na dvore by ostáli stopy po kolesoch. A potlašená tráva. Alebo stopy v snehu. Ale ak som živá, od osemnásteho septembra minulyho roka sem nevkrošila any noha. Okrem té kuny a jej mladych, teda. Ale tia už sú het.“
        „Ste si tým istá, pani? Predsa len, je to dávno,“ opáčil inšpektor. Bratislavská kaderníčka a jej manažér akosi pobledli a zmeraveli.
„Istá, akože je nebo nado mnó,“ prežehnala sa teta Gitka. „Píšem si denník. A vtody búl práve v dedine guláš, šicé tam buli, len jä som dakody zabehla domó, viate, ráz pre mrkvu, ráz pre horšicu, ráz pre otvárák na flešky. Tot z obecnyho úradu se dagde zapotrošil, našli zmo ho až v zime medzi papierovými táckami, kod zmo...“
        „Hm, hm,“ odkašľal si vyšetrovateľ. „A to bolo určite naposledy, čo ste tu videli nejaké motorové vozidlá?“
        „Akože je pánbožko nado mnó,“ zopakovala nástojčivo teta Gitka. Odvtedy som ani na pól dna z dediny neodejšla. A naložit telo haraburdy trvá isto calý den. Vera, to bulo vtody, kod tu buli tí fotografi z dodávkami, ša tuto z panstvom šicko aranžovali a fotografovali. Ešte som zazrela, ak tu mladý pán menežér okolo toho medveda uväzuje lano, potom som už utekala odniast tot otvárák. A kod som sa tak o pól hodinku vrátila pre utiarku, tá zelená dodávka tu už nebula. Ale milostiví oslavovali delé.
      „Čo si to dovoľujete, stará?“ vyskočil bratislavský manažér, len tak mu zlaté náramky na chlpatom zápästí zaštrngali. „Chcete nás obviniť z toho, že vlastný dom sme vykradli? To je už vrchol, v tejto hadej diere človek nemá ani kúsok súkromia!“
        „Len pomaly, pomaly,“ brzdil ho ten mladý policajt.
        „A vy, pani, môžete dosvedčiť, že ste tu od daného dňa nevideli žiadne iné motorové vozidlo?“
„Aj odprisahám, ak kcete,“ odvetila teta Gitka už trochu namrzene. „Ak mi neveríte, opýtajte se Julče z dolnyho konca, celé dni sedí pri okne a zapisuje si šíslá šickych autoch, ša vojdú do dediny.“

A tak sa opýtali.
Julča z dolného konca, alias pani Júlia Mrveničková, s hrdosťou vytiahla devätnásť linajkovaných zošitov, do ktorých si od roku 1978 starostlivo značila poznávacie značky a farby vozidiel. Ak prechádzajúce auto bolo audi alebo mercedes, nakreslila si k nemu štyri krúžky alebo trojcípu hviezdičku v kruhu. V minulom roku prešlo dedinou auto značky Audi trikrát (stále to isté) a raz aj čierny Mercedes. Zelená dodávka s bratislavskou ešpézetkou bola od iného výrobcu. V dedine sa objavila iba inkriminovaného osemnásteho septembra. Okrem nej ešte jedna červená dodávka a jedna bratislavská skriňová Avia. Zhodou okolností boli všetky zaregistrované na firmu istého trochu pochybného obchodníka so starožitnosťami. Zhodou okolností bol inkriminovaný obchodník so starožitnosťami autorom fotografií pod článkom o susedoch tety Gitky v časopise o peknom bývaní. A zhodou okolností sa v jeho sklade našiel inkriminovaný luster z benátskeho skla, ktorý sa zhodoval s lustrom na fotografii v danom časopise. Aj stojacie hodiny a súprava meissenského porcelánu s originálnym kvetinovým vzorom boli zhodou okolností vystavené vo výstavno-predajných priestoroch daného trochu pochybného obchodníka so starožitnosťami. A naozaj len zhodou okolností bol tento trochu pochybný obchodník so starožitnosťami bratom pani prominentnej stylistky.

To všetko sa teta Gitka a jej spoluobčania dozvedeli z dennej tlače. Samozrejme, každý obyvateľ obce si zakúpil minimálne jeden výtlačok všetkých periodík, v ktorých sa spomenulo meno dediny.
       A teta Gitka? Trochu ju hrýzlo svedomie, že v hlavnom meste ju majú za starú všetečnicu a žalobabu. Ale nebola to jej občianska povinnosť upozorniť vyšetrovateľov na pavučiny? Aspoň si nezamazali košele.
       Len občas si Gitka ešte povzdychla, že sa nemá s kým porozprávať ponad kurín, a plôtik medzi dvormi zasa obrástlo divé hrozno. Ale včera ráno prišiel pán starosta s výtlačkom z internetu, že domček je na predaj.
Píše: ZUZANA ŠIROKÁ

(Pokračujeme)