pousmiala sa teta Gitka a hrdo pohladila čerstvo uháčkovanú dečku na poklope záchoda.
Pondelkové predpoludnia bývali v miestnej predajni potravín s obsluhou vždy rušné. Aj teta Gitka prikvitla vždy už o pol ôsmej, kúpila si pol kila zrnkovej kávy, a kým sa káva mlela v elektrickom mlynčeku na podokenici, dozvedela sa všetko, čo sa v dedine cez víkend udialo. V pondelok dopoludnia sa v obchode stretávali všetky miestne celebrity, stratené existencie a zástupcovia verejných inštitúcií. Len zárobkovo činných a školopovinných obyvateľov bývalo vždy pomenej, ale aj tí mali svojich informátorov.
A tak ich v ten pamätný pondelok uvideli a privítali takmer všetci. Geológov. Dorazili na dvoch terénnych a jednom nákladnom aute a zaparkovali rovno na štrkovom námestíčku pred obchodom. Ešte sa ani nestihli opýtať na cestu k termálnemu vrtu, a už pán starosta s teplým rožkom v ruke naskakoval do kabíny. Posádka druhého terénneho vozidla také šťastie nemala, nanominoval sa k nim Joži z Kopca so svojimi teplými raňajkami – bielym krabicovým.
Geológovia neboli v dedine ničím nezvyčajným. Od šesťdesiatych rokov sa objavovali v dedine pravidelne. Asi tak raz za dekádu. Hoci sa to nezdá, pod lesnou hnedozemou v dedine sa skrývali ložiská železa, striebra a mastenca. A okrem toho termálne pramene. Každá nová generácia zlatokopov si od moderných ťažobných technológií sľubovala nesmierne bohatstvo. Pán starosta dúfal aspoň v niekoľko nových pracovných miest pre svoju hospodársky zaostalú obec. A v novú kanalizáciu. Zatiaľ všetky plány stroskotali na rentabilite, ale ktovie? Čo ak by geológovia tentokrát naozaj objavili teplú vodu?
Taký významný objav si teta Gitka a ostatní dedinčania nemohli nechať ujsť, rýchlo nakúpili v obchode proviant, zabehli domov po skladacie rybárske stoličky, štamperlíky a hruškovicu a „hybajho za polo!“ Geológovia označili miesto prác červeno-bielou pruhovanou páskou, poskladali vrtné súpravy a pustili sa do práce. Prvé dni sa nedialo nič, čo by staršie generácie dedinčanov ešte nevideli. Geológovia si priviezli prastarú mobilnú vrtnú súpravu na podvozku Tatra 815, ktorá mala z hĺby 600 metrov vytiahnuť na svetlo božie vzorky hornín. Tie sa potom mali preskúmať v laboratóriu a pán starosta mal o pár týždňov dostať doporučený list s oznamom, že vzhľadom na aktuálne ťažobné technológie a výšku potrebných investičných nákladov je výnosnosť prítomnej železnej rudy nedostatočná. A sny pána starostu o rozkvete ťažobného priemyslu v jeho dedinke sa na najbližších jedenásť rokov mali rozplynúť ako dym z dubového dreva v otvorenej udiarni.
Ale kým sa tak stalo, to pole za koľajnicami, neorané a vrtmi rozorvané, sa na jeden pracovný týždeň malo stať dejiskom najvýznamnejších spoločenských udalostí roka. Hneď v pondelok po skočení pracovnej smeny pohostili občania obce prítomných geológov domácou hruškovicou, drienkovicou a pálenkou zo všetkých ostatných druhov ovocia, ktoré sa v dedine urodili a nehodili sa na koláče, kompóty či lekváre. A tak ich Joži z Kopca spolu s kamarátmi z osady pozbieral, nechal vykvasiť spolu so skysnutými kompótmi a detskými výživami, a keď nadišiel správny čas, táto opojná zmes sa vypálila (vraj v pálenici v strediskovej obci, ale najskôr asi v Jožiho stodole).
Teta Gitka už dávno vedela, že takýto lahodý destilát je zaťažkávacou skúškou aj pre odolnejšie organizmy ako mestských inžinerov, a tak preventívne napiekla na zajedanie oškvarkové pagáčiky z troch dávok múky, ale len z dvoch dávok oškvarkov, lebo veď kto šetrí, má za tri a zasa dedinský človek sa nemusí hneď s každým mestským geológom bratríčkovať. Popri pečení dala teta Gitka vyluftovať dve periny a tri vankúše, ktoré mala vždy nachystané na diváne v kuchyni pre nečakaných hostí. Poznala veru ona dobre účinky tej kompótovice.
Utorkové ráno začínalo neskoro. Pre geológov. Teta Gitka sa zobudila ako vždy päť minút pred svojím červeným kohútom, dopriala si rannú hygienu vyzlečená do pol pása nad lavórom na podstienku, aj rannú toaletu v kadibudke za bazovým kríkom (to bolo rok predtým, ako do dediny zaviedli vodovod a kanalizáciu), natočila si vlasy na stránky vytrhnuté z časopisu Slovenka a uvarila praženicu z desiatich vajec a čerstvej pažítky. Až potom zobudila svojich nočných hostí. Jeden z tých dvoch mladých geológov chrápal na drevenej lavičke na podstienku s kocúrom pod hlavou a pracovnými gumákmi na nohách. Ten druhý tíško driemkal na diváne v kuchyni, prikrytý páperovou duchnou a pod ňou nahý ako ho pánboh stvoril. O tom sa teta Gitka na vlastné oči pre istotu hneď presvedčila. No dobre, možno tak trikrát nadvihla rožtek tej periny „lem tak lehuško, calkom potychu“. Jeho montérky, tielko a všetky ostané súčasti geologického outfitu, poznačené kompótovicou Jožiho z Kopca, sa máčali v koryte pri studni. Filip sa volal, tento pekný kus muža. A bol aj „inžinýr“. Ten chrápač bol Jaro. Pán starosta ubytoval Mareka, pani Marika Patrika. Kde spal ten posledný, Marcel, nevedel nikto. Teta Gitka tipovala na mladú Martinku Juráňovú. Videla ich preliezať za železničný násyp. „Ta ale do toho nikoho nyšt nyje,“ teta Gitka si to pre istotu aj tak zapísala do denníka.
Či to mala na svedomí Jožiho kompótovica, praženica alebo Martinka Juráňová, utorková pracovná zmena začala až napoludnie. Letné slnko už bolo tak vysoko, že všetko v dedine vyzeralo žeravé a biele. Vzduch nad nepoužívanými koľajnicami sa mihal od horúčavy, trom z piatich geológov sa trochu triasli ruky a všetci bez výnimky mali na čele kvapky potu. Len stará vrtná súprava, teta Gitka, pán starosta, Joži z Kopca a ostatých devätnásť prítomných dedinčanov vyzerali a fungovali ako po revitalizačnej kúre.
Keby nie tety Gitky, ktorá s pomocou svojej hliníkovej francúzskej barly svižne podliezla červeno-bielu pásku, aby tým chudákom chlapcom podala krčiažtek čapovaného, nikto by si tú malú bielu kostičku nevšimol. Bola vtlačená do valčeka so vzorkami horniny, čo vytiahla vrtná súprava. Bola to obyčajná hnedozem s prímesou hliny, aká sa v lokálnom podloží nachádza do hĺbky približne dvoch metrov. Tá kostička vlisovaná do utlačenej pôdy sa veľmi ponášala na ľudskú ruku. Miniatúrnu ľudskú ručičku. Vlastne tých kostičiek bolo viac, držali spolu vďaka kompaktnej zemine. Zopár prstových a zápästných článkov chýbalo, ale nebolo pochýb. „Ta to vera nyje lem dáká liška, ani divák ani zimória.“ V tom sa dedinčania vyznali.
„STOP!“ zakričal pán starosta duchaprítomne. „Zastaviť mašinu! Je to archeologické nálezisko.“
Súkromné kino pána starostu mu na pozadí zavretých očných viečok promptne premietlo film o náleze stredovekého pokladu či novej Moravianskej Venuše a hordách turistov, ktorí sa do dediny pohrnú. Turisti prinesú peniaze. Za peniaze bude kanalizácia.
„Do ... !“ uľavil si mladý inžinier geológie Filip a razom stratil všetky sympatie tety Gitky.
Zastavili vrtnú súpravu, zastavili geologický výskum. Utorkový večer sa niesol v znamení veľmi umierneného konzumu destilátov a oškvarkových pagáčikov.
V stredu prišli archeológovia. Pomocou škrabiek, kefiek a štetčekov vyhrabali celú kostričku. Bola zabalená v ružovej polyetylénovej deke so slniečkami a vedľa nej ležala nahá plastová bábika. Archeológovia vylúčili možnosť, že starí Slovania alebo nebodaj Kelti pochovávali svojich mŕtvych v prikrývkach s visačkou Made in China a odišli. Ani len na guláš a pálenku nepočkali.
Stredajší večer a časť noci strávila teta Gitka v drevenom domčeku za bazovým kríkom. Jeho steny boli zvnútra oblepené plagátovými kalendármi - od roku 1966 až po súčasnosť. Hneď nad držiakom toaletného papiera na pravej stene mala teta Gitka guľôčkové pero priviazané motúzikom prichyteným teraz už hrdzavým pripináčikom o drevenú stenu. Tým si zapisovala do kalendárov dôležité udalosti. Významné dátumy boli zakrúžkované a od niektorých viedli šípky cez niekoľko od slnka nazelenalých plagátov k ďalším pamätným dňom na iných kalendároch na opačnej stene. V tú stredu si to odniesol kalendár so Sagvanom Tofim. Teta Gitka na ňom pri svetle baterky písala, počítala, škrtala a prešktnuté naslineným prstom znovu gumovala. A kým kosáčik mesiaca prešiel od Dubiny k Smrečine, teta Gitka záhadu kostričky v ružovej deke vyriešila. V záujme dediny by si priala väčšiu senzáciu, ale „ta ša už narobímo.“
Vo štvrtok prišli kriminológovia. Miesto geologického prieskumu, archeologické nálezisko a teraz miesto činu označili čierno-žltou páskou a všetkých prítomných občanov obce vykázali za koľajnice. Čerstvé čapované ani zohriaty guláš zo stredy ich neobmäkčili, a tak sa všetci zvedavci presťahovali na bývalé železničné nástupisko a postup vyšetrovania sledovali odtiaľ.
„Vražda! Zas! Vyzerá to na dyte, neborétko. Tato svet nevydel. Bars plania veci se tu déjú. Hnusota. Zas to budú písat v novinoch. Ozdaj aj na Maj Gemer to dajú. Sláva! Prídú do nás novinári. A ozdaj aj dáký turisty. A ktožeho via možná si dachto kúpí ednú z tych velé opustenych chyžoch a prestaví jú na penzión alebo víkendovú chalupu,“ pán starosta už videl, ako sa z dediny stáva exkluzívna víkendová destinácia slovenskej smotánky. Budú platiť pozemkovú daň, budú potrebovať stavebných robotníkov a možno aj upratovačky a záhradníkov. Smotánka prinesie peniaze. Za peniaze bude kanalizácia.
„Nyšt nebude!“ prerušila jeho myšlienky teta Gitka. „Vóbec nyšt, ša se aj po... Nebula to vražda. Alebo ta, možná aj bula, ale zo svete neznesli žédnia dyte, chvála Pánu,“ teta Gitka prešľapovala vo svojich šmrncovných ortopedických sandálkach na rozpálenom betónovom nástupišti. Len čo uvidela tú deku a tú bábiku, hneď vedela, koľká bije. Len musela skotrolovať dátumy. Žiadne keltské opidum, ani len stredoveké pohrebisko. A ani vražda nevinného novorodenca. „Velé kriku pre nyšt.“ Dedina sa zasa nedostane ďalej ako do regionálej tlače.
„Vy viate, kto to je?“ spýtal sa starosta možno až príliš nahlas. Hneď sa okolo neho a tety Gitky zhrčili všetci dedinskí obsmŕdači.
„Viam, ale tu vám to nepódám,“ stíšila hlas teta Gitka. „Ešte by to tí detektívi zašúli a hnedkaj by se zbalili a odéšli do okresnyho mesta. Nak lem pekne ostanú aspon do vešera, nak si lem šicko foté a dokumentujú. Azdaj potom pajdú gu Magduške do sklepa alebo gu Pepovi do kršmy a pusté dákú tú korunku.“
„Euro, teta Gitka, euro,“ opravil ju pán starosta láskavo. „Ta podmo do kultúrnyho domu, otvorímo zasadačku a šicko nám porešujete. Bo jä naskrze neviam, oš tu dneská ide.“
„Aleba, viate, pán starosta, viate, hnetkaj si spomnete.“
Ako na povel opustil vzorne zoradený hlúčik dedinčanov v montérkach a zásterách opustenú železničnú stanicu a pobral sa krížom cez Bertovu záhradu na obecný úrad. Ak si to aj vyšetrovatelia všimli, svoju úľavu najavo nedali. Aspoň ich už z toľkých orlích pohľadov nemrazilo na šiji.
V zasadačke kultúrneho domu si každý zložil drevenú stoličku z dlhého konferenčného stola, a len čo ustalo šramotenie posúvajúcich sa stolov, žblnkanie minerálky, pokašliavanie a pochrchlávanie, teta Gitka vstala, uhladila si čerstvo naondulované vlasy pod vzorovanou šatkou a vyslovila tú osudnú otázku: „Pamätáte na Šútorovú opišku?“ Samozrejme, že všetci sa pamätali. Richard Šútor bol dosť pochybný podnikateľ, ktorý býval v dedine a nikdy sa nepodieľal na jej spoločenskom živote. Asi to bolo aj dobre, nikto nechcel byť neskôr spájaný s jeho nekalými praktikami. Jedného dňa však Richard Šútor priviezol vo svojej bielej dodávke klietku s prvou a poslednou opicou, aká kedy v dedine pobývala. Zrazu mal toľko návštev ako iba pán starosta na úrade.
„Taká malá bula, hnedá, s bialó tváriškó.“
„Vyzerala ak dyte.“
„Ta takia smutnia dyte, opusteňa.“
„Strašne smrdela a furt kvišela.“
„Chudétko tvor Boží!“
„Pamätáte, ak sa furt ihrala s tó bábikó?“
„Ale ta ved to je presne tá bábika, ša s nó všera vyhrebali.“
„Vera, tá to je. Šútor jej dával malinový lekvár medzi nošky a ona tot lekvár lízala tým svojím malým jezýškom a on sa smél ak pominútý.“
„Hnusnia to bulo, veraže, odpornia.“
Každý zúčastnený opičku videl, každý sa bol na ňu pozrieť. A aj ostrieľaným chovateľom hydiny a ošípaných bolo toho smutného tvorčeka s plastovou bábikou ľúto. Jedného dňa audiencie u Šútora skončili. Tvrdil, že zvieratko odniesol do ZOO. Neodniesol. Teraz to už vedeli všetci.
„Takže kanalizácia nebude,“ smutne si povzdychol pán starosta.
„Kanalizácia asi ny, ale nemyslíte, že tot neznaboh by mal bút potrestaný?“ opýtala sa do hustého ticha v zasadačke teta Gitka.
„Ale veď Šútor žédnýho šloveka zo sveta nezniasól,“ skonštatovala pani poštárka očividnú, tak trochu zarmucujúcu skutočnosť.
„Gvóli tomu noviny neprídú,“ pán starosta neskrýval sklamanie. Vražda je pre dedinu vždy skvelá reklama.
„No, mohli by zmo na neho poslat Zelených. Alebo Grínpísákov. Za týraňa zviarét,“ navrhol ktosi.
„To na dedinu vrhne negatívňa svetlo, rašéj ny.“
„Ale ta kod už viamo, ša tot náš podarený podnikatel vykonal, mohli by zmo ho v záujme té opišky a blaha calé dediny precej lem prinútit, aby pustil piaré. Peneze na vybudovaňa obecné kanalizácii a chemické šistišky nemá ani on, ale za to má kontakty na tych správnych mestoch. A isto by nekcel, aby ho šicé tí papaláši ošiarnovali ako tyrana zviarét, sadistu a perverzáka,“ teta Gitka konšpiratívne stíšila hlas a jej spoluobčania sa naklonili bližšie. „Kod potéhne za tia správnia špárgišky v té jeho strane, a kod aj Európa pomaže...“
Šútor pomohol. Pomohla aj vtedy vládnúca politická strana, v ktorej zastával regionálne vysoký post. A pomohla aj Európska únia. A tak do roka a do dňa od nálezu miniatúrnej bielej kostričky pán starosta slávnostne stlačil splachovač na toalete vedľa zasadačky na obecnom úrade, a dedina tety Gitky bola oficiálne napojená na kanalizačný systém neďalekej strediskovej obce.
Splachovacia toaleta a tečúca voda v kúpeľni, to je vám fajnová vec. Ale drevený domček za bazovým kríkom si teta Gitka ponechala. Človek nikdy nevie, kedy ho núdza pritlačí. Ak o desať rokov znovu zavítajú do dediny geológovia, teta Gitka sa s nimi nebude deliť o kúpeľňu! Je precej dáka fajnová dáma.
Píše Zuzana Široká
(POKRAČUJEME)































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-