z najstarších poriadkov, ktoré richtár a rada mestečka Jelšava potvrdili, boli výsady cechu kováčov udelené 6. júna 1568 muránskym kapitánom a provizorom Melicharom Maškom (Lehotská, D. - Orlovský, J.: Najstaršia jelšavská mestská kniha 1566 – 1710, Martin 1976, s. 214-216). Ďalším sú stanovy cechu hámorníkov muránskeho údolia udelené muránskym hradným kapitánom 9. marca 1585, potom stanovy hámorníkov muránskeho údolia z 30. novembra 1713 potvrdené v Lubeníku (Articule a puncta Muranskeg dolini panou štellerou – Anno 1713, ultima 9bris ) a stanovy cechu hámorníkov muránskeho údolia potvrdené vrchnosťou v Jelšave dňa 12. apríla 1755 (Puncta seu constitutiones cehac stelliriorum dominii Muranyiensis – A murány völgyi vashámoros céh uriszék által megerősített cikkelye, In: Heckenast, G.: Murány vashámoros céh szabályzatai, Történelmi szemle 1, 1958, s. 430-447). Z roku 1803 je tiež známy poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline (Žilák, J.: Poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline z roku 1803, Obzor Gemera-Malohontu, r. XXIV, 1993, 1, s.23-26). V ďalšom sa zmienime podrobnejšie o uvedených stanovách šteliarov z roku 1585, ktorých znenie je uvedené aj v knihe Sama Tomášika Staré povesti jelšavské a muránske, vydanej v Martine v roku 1827 na stranách 136 – 146. Artikuly šteliarov, uverejnené v tejto publikácii, napísané v slovenskom jazyku svojej doby, sú okrem úvodnej a záverečnej časti rozčlenené na 26 článkov (pozn.: historický názov šteliar je podľa slovníka slovenského jazyka majiteľ hámra; hámor – dielňa na výrobu a spracovanie železa).
![]() |
![]() |
|
| Dobový nákres Muránskeho hradu | Revúcky železiarsky hámor z roku 1783 |
Nižšie uvádzame reprodukcie artikúl slovenského znenia z knihy, ktoré do určitej miery predstavujú aj lingvistickú pamiatku z oblasti železiarstva v predmetnom území:
Okrem tu prezentovaných artikúl šteliarov z roku 1585 existuje aj ich mutácia v nemeckom jazyku, ktorá je tiež, okrem iného, uverejnená v už citovanom príspevku G. Heckenasta z roku 1958.
Poznámky k artikuliam šteliarov platných od roku 1585:
V ich úvode Július – slobodný pán Herberstein Neupergu a Guttenhaagu (v listinách z roku 1595 sa ako pán Muráňa uvádza barón Július Herberstein von Neuperg und Guttenhaag), najvyšší komorník a tiež najvyšší stoličný Korutánska jeho jasnosti rímskeho cisára, tiež najvyšší kapitán Muráňa v Uhorskej zemi, praje zdravie a poslušnosť všetkým, ktorí toto naše vyjadrenie čítajú, alebo čítané počúvajú a odkazuje jeho cisárskej jasnosti, že pred nás predstúpili verní poddaní z mesta Jelšavy šteliari Mikuláš Benedik a Ďurík Emerichdiakov a predostreli svoje ťažkosti a krivdy, ktoré sú viac na škodu ako na úžitok nielen im obom, ale aj ostatným šteliarom, hutmanom, uhliarom a hámorným robotníkom, až tak, že pre neprávosti medzi nimi musela cisárska jasnosť konania zastaviť. Ďalej k tomu oznámili, že už ich predkovia mali medzi sebou listinou potvrdený kresťanský a cechový poriadok, v zmysle ktorého zjednali poriadok so zlými ľuďmi tak, aby sa jeden k druhému správali spravodlivo. Pre uvedené dôvody nás vyššie menovaní šteliari ponížene prosili a žiadali, aby sme im opäť poriadok či artikuly pre zabezpečenie spravodlivosti vydali a aj potvrdili. Po vypočutí ich problémov a slušnej žiadosti sme túto uznali za potrebnú a hodnotnú vec a vydali poriadok či artikuly, podľa ktorých by sa mali najprv k Pánu Bohu, potom k vrchnosti a medzi sebou chovať tak, aby mohli byť jeden s druhým na ďalšiu dobu v spokojnosti a ich konanie sa v spravodlivosti k jeho cisárskej jasnosti rozvíjalo. Preto tieto artikuly dôsledne doporučujeme a prikazujeme, aby boli zachovávané a dodržiavané.
|
|
spravodlivo konali, druhému nepriali nič zlého, ani falošne o ňom premýšľali alebo sa radovali z jeho škody.
Každý hutman (pozn.: dozorca hute), ktorý sa na Vianoce zjedná a dohodne so šteliarom, nesmie inému nič dávať, alebo predávať, a to až do nasledujúcich Vianoc, aby sa vozy nevracali prázdne domov (pozn.: ide o povozy, ktorými dopravovali železné výrobky). Okrem toho, nesmie pred svojím šteliarom schovávať kvalitnejšie duté železo (pozn.: ide pravdepodobne o tzv. dúchadlové železo), alebo zatajovať pred ním prípadné krádeže a tiež nesmie iným, ako svojmu šteliarovi, predávať za vyššiu cenu ako dohodnutú, ako sa to už aj raz stalo. Každý týždeň musia preto dávať svojmu šteliarovi všetky svoje výrobky, a to bez ohľadu na to, či ich bolo málo, alebo veľa. V prípade, ak by jeho šteliarovi neboli veľmi potrebné a on by súhlasil, môže ich dávať iným, pretože Pán Boh nekáže klamať druhému, ani mu škodiť alebo pripraviť ho o živnosť. Preto každý šteliar v zime na Vianoce najprv ponúka najviac ako môže. Ak by niektorý šteliar dosvedčil, že niekto bez súhlasu iného Brata, dúchadlové železo a ešte aj v dobrej kvalite kúpil, čo je aj proti dobrým mravom, aj proti Pánu Bohu, správal by sa proti týmto artikulám a nedodržal by ich, musí byť Bratmi potrestaný.
XI. Robotníci v hámri a uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom a on ich príjme do práce, musia spravodlivo pracovať až do nasledujúcich Vianoc. Výnimkou je iba prípadná nemoc, ktorú by Pán Boh na niekoho dopustil. Ak by sa to niekomu po roku nepáčilo, má to štyri týždne vopred oznámiť svojmu šteliarovi a vyrovnať svoje prípadné dlžoby, ktoré mu zrazí z platu a iba tak môže podľa ľubovôle odísť pracovať inde.
XII. Každý robotník nemá konať svojvoľne, aby tak nespôsobil svojmu šteliarovi ujmu, ale je povinný každý pondelok ráno načas sa dostaviť do hámra. Ak podľa pokynov šteliara príde načas a nemal by s kým pracovať, alebo by chýbala surovina, má čakať na nasledujúci deň. Ak by prekážky pre vážnu príčinu neboli odstránené, môže od svojho šteliara žiadať peňažnú náhradu v nasledovnej výške: cechmajster 2 florény a 25 denárov, kováč 1 florén a 75 denárov, tovariš 1 florén a 25 denárov. Ak by sa správal inak, musí za trest zložiť 2 pinty vína (objemová jednotka 1 uhorská pinta je 1,697 litra).
XIII. Hámorník, ktorý má pole alebo lúky a namiesto práce v hámri by žal obilie, alebo kosil lúky, musí byť Bratmi príslušne potrestaný. Ak by však pri dojednaní so šteliarom mal aj dohodnuté, že týždeň alebo dva chce mať voľno na žatvu alebo kosbu, bude mu to dovolené.
XIV. Hámorník, ktorý bol uznávaný a kým vládal verne a spravodlivo šteliarovi slúžil, môže, v núdzi alebo v chorobe a starobe, keď už na ťažkú prácu v hámri nestačí, predstúpiť pred svojho cechmajstra i Bratov a požiadať ich o pomoc a podporu. Títo mu majú vyhovieť a pomôcť, tak ako to je v tovarišstve najlepšie možné.
XV. Pretože jedni umierajú a iní sa narodia a na zastávanie pracovného miesta je nevyhnutné sa učiť, nemôže sa prevádzka zaobísť bez učňov. Ak by sa učeň učil počas jedného roka, nie je povinný platiť cechové poplatky, ale jeho majster je za rok dlžný 1 florén.
XVI. Ak by sa niekto nechcel učiť rok, ale chcel by sa s majstrom dohodnúť, aby ho učil za peniaze, tak sa mu to dovoľuje. Keď sa mu podarí dojednať sa s ním výhodne, je to jeho úspech. Majster je povinný dôsledne sa mu venovať a prvé týždne s ním spolu pracovať. Z toho plynie povinnosť zaplatiť do cechu 1 florén. Ak by majster, alebo šteliar, zaučoval svojho syna, je povinný zaplatiť cechu 1 florén.
XVII. Ak by niekto z Bratov na pokyny cechmajstrov nebol k dispozícii, má byť potrestaný pokutou 2 denáre.
XVIII. Uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom, sú povinní zásobovať ho uhlím až do nasledujúcich Vianoc, a to nielen v zime, ale aj v lete, pričom musia spravodlivo nakladať a voziť uhlie (dodávať nie zuhoľnatené drevo, prach, alebo hrudy, ale kvalitné kusové uhlie, pretože zaň sú platení) tak, aby ani v lete nechýbalo. Kto by sa tak nezachoval, tomu hrozí za trest pokuta 25 denárov a povinnosť zaplatiť cechu 12 denárov, a to za predpokladu, že nepôjde o škodu nad 50 denárov, čo usúdia zainteresovaní.
XIX. Šteliari nemajú kupovať uhlie od iného uhliara, s ktorým sa nezjednali, ak by to bolo potrebné, musia to vopred oznámiť a vyžiadať si súhlas príslušného šteliara. Ak by konali inak, majú byť potrestaní.
XX. Šteliari majú tiež dozerať na cudzích uhliarov. Ak by niekomu iný uhliar priviezol uhlie, musia sa ho opýtať, prečo nedal uhlie svojmu šteliarovi. Je to preto, lebo sa stáva, že niekedy dovezú svojmu šteliarovi nekvalitné uhlie (t. j. so zuhoľnatenými kusmi dreva, prachom alebo hrudami), za čo ich on potrestá, pričom nahnevaný uhliar odvezie uhlie inému šteliarovi. Šteliari sa preto musia dôsledne opýtať iných uhliarov, prečo nedodali uhlie svojmu šteliarovi (tomu, s ktorým sa dojednali). Iní šteliari by nemali od „cudzích“ uhliarov prijímať uhlie, pretože títo dostávajú od svojho šteliara na Vianoce zálohu preto, aby mu dodávali uhlie až do nasledujúcich Vianoc. Ten, kto by sa tak nesprával, nevyhne sa trestu.
XXI. Aby cech a Bratstvo v zmysle spoločného súhlasu tvorili čo najpevnejší zväzok, ktorý by bol každému jednému Bratovi užitočný, bolo spoločne dohodnuté, aby sa raz mesačne schádzali s vyvoleným cechmajstrom, pričom každý musí do obecnej alebo bratskej pokladnice zložiť podporu 2 denáre. Šteliari, v dobe, počas ktorej pracujú, dlhujú za každý týždeň 6 šijnov (?).
XXII. Ak by sa cezpoľní (robotníci, ktorí majú bydlisko inde) nemohli pre iné práce dostaviť sa každý mesiac k cechmajstrovi, alebo medzi Bratov, nemá to byť priestupkom a nebudú potrestaní.
XXIII. Všeobecné zhromaždenie všetkých domácich aj cezpoľných Bratov sa má konať štyrikrát ročne, a to na Vianoce, na Fašiangy, v nedeľu po Veľkej noci a v nedeľu po Turíčnych sviatkoch, kde sa stanoví kto má aký poplatok zaplatiť do bratskej pokladnice, pričom sa povinnosť vzťahuje aj na cezpoľných a súčasne sa vyhodnotí aj jej hospodárenie.
XXIV. Ak by niekto tomuto poriadku odporoval, alebo sa správal svojvoľne, musia ho cechmajstri podľa pánskeho práva obžalovať, pretože toto má plnú moc neposlušných či neporiadnych súdiť a potrestať, ako aj rozhodnúť o ich zotrvaní v úrade alebo inom zamestnaní. Je potrebné im určiť robotu v súlade so záujmami cechu a iba tak môžu potom slobodne pracovať.
XXV. Najmladší dvaja učni, ktorí sa vyučili ako poslední, sú povinní slúžiť cechmajstrom a iným Bratom, a to až dovtedy, kým ich mladší učni nevymenia.
XXVI. Ak by cechmajstri zanedbávali svoje povinnosti, budú obžalovaní pred Jeho milosťou pánom kapitánom, alebo dvornou vrchnosťou ustanovenou Jeho milosťou, za to, že nedávali pozor na ľahostajných, neposlušných a zlých. Posúdeniu a trestu sa tak nevyhnú a podľa miery zavinenia, musia znášať trest.
Pre uchovanie a na potvrdenie dôležitosti tohto predpisu pre Bratstvo, My Július z Herbsteinu atď., najvyšší kapitán na Muráni, sme ho opečiatkovali a vlastnoručne menom podpísali.
Hore uvedené zo dňa 9. marca roku 1585
Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník
































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-