V ďalšej časti, bez nároku na odborné hodnotenie, dôkladnú analýzu a úplnosť, sa pokúsime predložiť prehľad o jednotlivých lokalitách výroby železa v predmetnej oblasti, doplneného dostupnými dobovými zobrazeniami jednotlivých prevádzok. Železo postupne od najstarších čias, až do súčasnosti, vyrábali najprv v jamových pieckach, neskôr v tzv. slovenských peciach, ďalšie zdokonaľovanie technológie jeho výroby predstavovali vysoké pece a nakoniec zdokonalené za použitia novšej, modernej technológie. Neoddeliteľným zariadením pri spracovávaní železného výťažku z pecí, boli hámre, ktorých hlavnou súčasťou bolo vykúvacie kladivo a ďalšími jeho časťami boli taviaca pec a nístej. Bola to dielňa na výrobu a spracovanie železa.
Prvé písomné údaje o jej existencii sú z roku 1344 zo stredovekého mesta Štítnik, ďalej zo Slavošoviec (r. 1367), Dobšinej (r. 1383) a Spišskej Novej Vsi (r. 1399). Na pohon dúchacích mechov a kladív využívali vodné koleso, preto sa tieto spravidla stavali v okolí riek či potokov. V priebehu dejín sa technológia výroby železa a používaných zariadení neustále menila v závislosti na novších poznatkoch, a tak je dnes pomerne problémom presne stanoviť, kedy boli šachtové piecky nahradené vylepšeným typom tzv. vyššej pece, alebo kedy boli slovenské pece nahradené vysokými pecami. Okrem toho, jednotlivé typy boli modifikované v závislosti od miestnych podmienok.
Jednými z najstarších, do súčasnosti pomerne zachovaných, sú vtesnané pece na výrobu železa z 11. – 12. storočia v Gemerskom Sade. Pece boli vtesnané do zeme, a to do umele vytvoreného terénneho stupňa. V areáli bolo zistených okolo 20 takýchto pecí. Ide o úplne zachovalé najstaršie pece na území Slovenska.
Znázornenie polohy obce Gemerský Sad, v území ktorej boli nájdené vtesnané pece
Vtesnané pece typu Imola z 11. – 12. storočia z Gemerského Sadu a zobrazenie práce pri takejto peci (zdroj: Mihok et. al. 2006)
Od 13. storočia začína ťažba železných rúd v oblasti Slovenského rudohoria narastať. Nasledujúce storočie bolo významné vznikom a rozvojom stredovekých miest, ktoré boli centrom remesiel, trhu a obchodu. Potreba rozvoja spôsobila, okrem iného, aj zvýšenú spotrebu železa a iných kovov. Výroba železa sa tak začínala realizovať v stále novších zariadeniach – v tzv. vyšších šachtových peciach. Približne od polovice 16. storočia sa začínajú v oblasti stavať väčšie pece so zvýšeným výkonom. Keďže tavenie železa bolo pre vtedajšiu situáciu významné, odrazil sa tento aspekt aj v umeleckej tvorbe. Tavenie železa, ale aj iná súvisiaca činnosť, je zobrazená na obraze Metercie z roku 1513, ktorý je umiestnený v rožňavskej katedrále. Takéto vyššie šachtové pece boli upravované podľa miestnych podmienok. Vznikli slovenské pece. Relatívne vysoká kvalita surového železa vyrábaného v neskorších slovenských peciach bola príčinou toho, že tieto existovali spolu aj s vysokými a skujňovacími pecami až do 19. storočia.
Znázornenie tavby železa v staršom type vyššej šachtovej peci na obraze Metercie z r. 1513
Šachtové pece, rovnako ako aj hámre, stavali v okolí riek a potokov, aby sa umožnilo využívanie vodnej energie na pohon zariadení. Výroba železa sa v tejto dobe postupe koncentrovala do údolí vodných tokov Slaná, Hnilec, Muráň, Štítnik, Bodva, Hornád a iných.
Vysoké pece sa značne rozšírili až v 16. storočí. Podľa údajov, uverejnených v práci Hermanna Ignaza Bidermanna „Das Eisenhütten – Gewerke in Ungarn“ z roku 1857, mala byť prvá vysoká pec v Uhorsku postavená v roku 1680 v Dobšinej staviteľom Danielom Fischerom. Otázka jej postavenia je dodnes otvorená a podľa novších výskumov je nereálna a prvá vysoká pec v Dobšinej bola postavená až v roku 1722.
Podľa protokolu, napísaného dňa 31. januára 1707 v Rožňave, ktorý spracovala železiarska komisia menovaná kniežaťom Františkom Rákoczim II., boli vtedy v Gemeri pece v týchto miestach: Muránska Dlhá Lúka, Revúca, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Lubeník, Jelšava, Ploské, Rákoš, Sása, Štítnik, Ochtiná, Slavošovce, Rožňava, Nižná Slaná, Betliar, Vlachovo, Veľká Poloma, Henckovce, Vyšná Slaná, Rejdová, Dobšiná, Drnava a Tisovec.
V čase, keď v rokoch 1804 – 1805 Bartholomeides spracovával súpis železiarní, boli v Gemeri vysoké pece v Tisovci, Hnúšti, Rimavskom Brezove, Revúcej, Betliari, Nižnej Slanej, Pohorelej, Červenej Skale a Dobšinej (2); slovenské pece boli v Drnave (4), Brzotíne (4), Slavci (2), Gombaseku (2), Plešivci (4), Kunovej Teplici (4), Štítniku (10), Ochtinej, Slavošovciach, Čiernej Lehote (2), Rejdovej, Vlachove (4), Gočove, Nižnej Slanej (2), Henckovciach, Gemerskej Polome (2), Muráni, Muránskej Dlhej Lúke (2), Revúcej (6), Revúčke (2), Mokrej Lúke (2), Revúckej Lehote (2), Lubeníku (4), Jelšave (2), Šiveticiach (2), Licinciach (2), Brusníku (3), Ploskom (2), Filieri, Hrlici (2), a v Hnúšti (2). Tieto výrobne vlastnilo 60 majiteľov (Frák 1973).
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-