Sila komunistickej strany sa dostala na vrchol v roku 1960, kedy parlament prijal aj zmenu názvu štátu a štátneho znaku. Štát sa vola Československá socialistická republika (ČSSR). V socializme sme nemali medzi sebou boháčov. Žili sme v akejsi myšlienke: „Radšej každému trošku dobre, ako len niekomu veľmi dobre“. Od tej chvíle v dedine začali vyrastať na tú dobu veľmi moderné domy. Nový dom si mohol dovoliť postaviť tak riaditeľ, ako aj jeho osobný šofér, baník či roľník. Veľkosť a vzhľad domu prezrádzal vlastníkovu šikovnosť a nie jeho pôvod. Socialistické zriadenie dostalo na vyššiu úroveň robotnícku triedu. Baníci prestali patriť medzi spodinu spoločenského rebríčka. Platy remeselníkov pracujúcich na povrchu nikde nedosahovali výšku robotníkov v podzemí. Technicko-hospodárski pracovníci mali nižší plat ako ich podriadení. Tento stav platil nielen v strojárenstve, ale i v poľnohospodárstve. Vo všeobecnosti platilo, že plat vedúceho sa pohyboval okolo 80 % zárobku najvýkonnejšieho robotníka. Základné nástupné platy boli okolo 1180 Kčs.

Dnešná mládež nechápe dôvod, prečo bránili komunisti ľuďom vycestovať do kapitalistických štátov. Odbornú odpoveď ponechám mladším historikom. Za mojich čias za hlavnú príčinu zákazu sa uvádzalo bezplatné školstvo. Komunistická ideológia v každom boháčovi videla vykorisťovateľa. Kto chcel zbohatnúť, zistil, že žije v zlom štáte. Svoj sen o blahobyte videl jedine v úniku na západ. Ale rozum je súčasťou tela. Kto uniká, berie so sebou aj vedomosti, ktoré tu získal zadarmo. Na druhej strane ani štát sa nemohol od civilizácie úplne izolovať. Potreboval mať prehľad o technických vymoženostiach sveta. Za vedou, vzdelaním a obchodom do zahraničia púšťali len tých, u ktorých bola istota, že sa vrátia domov, pričom požadovali od nich, aby podpísali spoluprácu so štátnou bezpečnosťou, že ich budú po návrate informovať. Štát takým spôsobom chránil svoje investície vložené do vzdelania.

Ako sa nám, radovým občanom, žilo v štáte, kde vládla len jedna politická strana? Normálne. Keď niet ďalšej strany, niet na koho zvaliť svoje vlastné chyby. Keď jediná strana nedokáže spraviť poriadok s inými, urobia poriadok s ňou. Tak sa stalo i v roku 1989.

Novodobí politici komunistickú vládu stavajú na úroveň bezcharakterných zbojníkov. Jedno je isté, keby bol socializmus bez chýb, tak by sa tak ľahko nerozsypal. Ale ešte istejšie je, že celý ústredný výbor politického byra za štyridsať rokov svojho trvania nedokázal toľko nakradnúť, ako niektorí jeho dnešní kritici.

Socializmus sme považovali za prechodné obdobie, po ktorom mal nasledovať komunizmus. Pekne sa to počúvalo, ale ťažšie realizovalo. Na rovnostársky život si niektorí ľudia nikdy nezvyknú. O pokore a skromnosti už dvetisíc rokov reční cirkev, ktorá hlavnú energiu vyvíja na získanie väčších majetkov. Človek dokáže byť skromným až vtedy, keď ho ku skromnosti niekto alebo niečo donúti.

Ľudové milície (ĽM) sa zriaďovali len vo väčších závodoch. Železorudné bane svoju jednotku mali. Pracovala tam väčšina baníkov z Rakovnice. Na banskom úseku Rudná sa ĽM vytvorili v roku 1949. Medzi prvé úlohy rudnianskych milicionárov patrilo strážiť vybrané objekty: Štátnu banku československú, jablonovský a dobšinský železničný tunel, prepúšťaciu stanicu dobšinskej priehrady na Dedinkách, objekt ľudovej milície v Rudnej. Povojnovú úlohu ľudovej milície vieme ľahko pochopiť. Ťažko je len nájsť rozumné vysvetlenie na jej 40 ročnú činnosť. Rudnianska jednotka nikdy nikomu neublížila. Napriek tomu zlé svetlo na ňu vrhá fakt, že bola ozbrojenou silou jednej politickej strany. Členmi ľudových milícií sa občania stali dobrovoľne. Podmienkou bolo členstvo v KSČ. Z obce Rakovnica ich bolo niekoľko.

Členov ľudovej milície niektorí spolupracovníci obviňovali z ulievania sa zo zamestnania. Údajne radšej sa hrajú s flintičkami a vareškou v guláši, než aby poriadne pracovali. To nebola pravda. Členstvo v ĽM bolo viac na úkor osobného voľna ako pracovnej doby. Kde vedenie nedokázalo zabezpečiť dobrovoľníkov, tam prevelili milicionárov. Tak sme ich mohli stretnúť v poľnohospodárstve pri zbere sena alebo pri likvidácii požiarov, živelných pohrôm a pod.

Ozajstnú ozbrojenú pohotovosť mali milicionári nariadenú v krízovom roku 1968. Vtedy niekoľko týždňov neodchádzali z bane domov. Nechcem rozoberať, aký odpor by mohli vyvinúť proti ruským tankom, ktorých aj armáda voľne vpustila do republiky. Hlavné je, že v závode nedošlo k ozbrojenému konfliktu. Zdravý rozum zvíťazil.

Ľudové milície zanikli v roku 1989 po úspešnom ukončení nežnej revolúcie.

Revolučné odborové hnutie (ROH) bolo najmasovejšou organizáciou v štáte. Každý zamestnaný človek do nej vstupoval dobrovoľne, pre rôzne zabezpečenie, ktoré ROH poskytovalo. Nechcem sa príliš rozpísať o kladoch tejto organizácie, lebo budúce generácie by ma obvinili z megafantazírovania. Nasledujúcim generáciám z plného srdca prajem, aby požiadavky budúcich odborov boli brané aspoň tak vážne, ako za našich čias.

Samotná práca odborov stále súvisí so zamestnancami a zamestnávateľmi. Pri obecných dejinách ju spomeniem len okrajovo. Samotný počiatok ROH sa u nás datuje od 1. júla 1946, keď robotníci a technicko-hospodárski pracovníci do neho vstupovali hromadne. Do konca roka 1947 rožňavské bane mali už 839 členov.

K vyvrcholeniu práce ROH do podoby, ako sme ju poznali počas celého obdobia socializmu, dochádzalo na členských schôdzach v roku 1959. Vtedy sa na členských schôdzach rokovalo aj o prestavbe mzdovej sústavy. Veľké úsilie sa venovalo otázkam bezpečnosti a hygieny pri práci a zdravotnej starostlivosti o pracujúcich. Plánovite boli vykonávané zdravotné prehliadky. Popredné miesto zaujali aj odborárske rekreácie. Pri rekreáciách sa nemyslelo len na zamestnancov, ale aj na rodinných príslušníkov. Odbory stavali svoje vlastné závodné rekreačné zariadenia, čím vytvorili možnosť rekreácie aj pre deti svojich zamestnancov.

Po roku 1989 sa v živote zamestnaných veľa zmenilo. Odrazu nebolo peňazí na nič. Ochudobnené odbory zrušili rekreácie. Predali rekreačné zariadenia ako nepotrebné, nakoľko neprinášajú zisky pre závody. Bola zrušená aj dychová hudba, ktorá nám mala zahrať na pohrebe. V závodnom výbore ROH pracoval dlhé roky náš občan Ondrej Benko.

Zväz protifašistických bojovníkov (ZPB) bola organizácia, ktorej zakladateľmi boli v roku 1959 bývalí partizáni a vojaci účastní v 2. svetovej vojne. Zväz nebol plne vyhradený len pre bývalých odbojárov. Okrem priamych účastníkov odboja členskú základňu doplňovali aj ich rodinní príslušníci. Ubúdajúcimi rokmi, hlavne v dôsledku úmrtí, sa počet členov postupone znižoval. Zakladajúcimi členmi boli Ladislav Gemerský, Mladoň Boško, Ondrej Kučera, Ján Fábian a ďalší. V roku 2000 bolo evidovaných 10 členov. Pre odbojárov bol prijatý zákon č. 255, na základe ktorého odbojári dostali príplatok k dôchodku, zľavu pri cestovaní, zľavy pri zavádzaní telefónov, liečenie a rekreácie vo vojenských zariadeniach a pod.

Československý zväz mládeže (ČSM) bol organizovaný po roku 1946. Mládež je zväčša plná energie, preto už od začiatku ju sústavne s niečím zamestnávali, aby mladí nemali čas na výtržnosti. Klubovú činnosť začala na evanjelickej škole, kam bol zakúpený gramofón na platne, mládež tam počúvala muziku a tam sa stretávali. Neskoršie, po odkúpení Lisauerovho domu, bol zriadený klub, ktorý vybavili už rozhlasovou ústredňou. Hudbu bolo možné počúvať už aj vonku, súčasne s hovoreným slovom. Aj keď sa mladí stávali členmi ČSM na školách a pracoviskách, obce ich tiež mali radšej sústredených pod určitým dohľadom. Za socializmu činnosť ČSM spočívala hlavne v ideologickej výchove mládeže. V tomto duchu sa pre nich uskutočňovali prednášky, kultúrne podujatia, oslavy, posedenia pri táboráku, rôzne výlety za poznaním. Zamestnávali ich aj na brigádnických prácach pri skrášľovaní obce, pomoci pri poľnohospodárskych prácach a pod. Obec im za odplatu povolila organizovať tanečné zábavy. Mládež bola v skutočnosti pri všetkých akciách, ktoré obec organizovala. Niektorí naši zväzáci sa dobrovoľne, bez nároku na odmenu, prihlásili na budovanie „Trate družby“ pri Banskej Štiavnici, Kavečanoch, ako aj pri budovaní priehrady na Palcmanskej Maši. Medzi najaktívnejších zväzákov patrili Ján Fábian, Ján Genči, Ondrej Benko, Ondrej Bradáč, Ondrej Lorko, Mária Žúdelová, Zuzana Birková, Margita Gonosová a mnoho ďalších, ktorým sa ospravedlňujem, že som ich nemohol všetkých spomenúť. Všetkým patrí srdečná vďaka.

Predvojom ČSM bola Pionierska organizácia, ktorá mala pionierov a iskričky pripraviť pre vstup do ČSM. Členovia ČSM, pionieri a iskričky mali svoje spoločenské úbory.

Všetky tieto organizácie boli z ideologických dôvodov po roku 1989 zrušené, tým zanikla ich činnosť. Budovy a zariadenia týchto organizácií boli rozpredané.

Invalidné združenie združuje občanov so zdravotným postihnutím, či už spôsobené úrazom alebo od narodenia. Táto členská základňa je malá, znamená to, že občania sú zdraví. Invalidné združenie zabezpečovalo svojim členom kúpeľné liečby, rekreácie, bezúročné a nenávratné pôžičky. Zdravotne ťažko postihnutým zabezpečilo zľavu pri zavedení telefónov, zľavu pri cestovaní, úpravu kúpeľní a pod. Za predsedu organizácie bol zvolený Marian Máťaš.

Okrem invalidného združenia v obci pracovala aj dobrovoľná organizácia „Zväzu zdravotne postihnutých civilizačnými chorobami“. Cieľom tejto organizácie bola zdravotná výchova pre postihnutých, zabezpečenie liečebných pobytov pre svojich členov, poskytovanie zdravotníckej osvety, bezúročných pôžičiek do výšky 5000 Kčs, zájazdy, rekreácie atď. Najaktívnejšími členkami boli Mária Némethová, Mária Genčiová, Klára Bradáčová, Milka Gonosová.

Slovenský zväz žien (SZŽ) združoval najmä ženy po 18. roku veku. Vstup do zväzu bol dobrovoľný. Cieľom bolo pre ženy organizovať posedenia, spoločenské podujatia, účasť na akciách, ktoré organizovala obec, zájazdy, prednášky a pod. Niekedy zväz žien organizoval aj tanečnú zábavu. Veľkej obľube sa tešili výstavky ručných prác, kde ženy mali možnosť ukázať svoju šikovnosť. Najväčšiu iniciatívu prejavovala Eva Lindáková.

Dobrovoľný požiarny zbor bol organizovaný na základe dobrovoľnosti občanov. Slúžil pre potreby obce, najmä v protipožiarnej ochrane, pri požiaroch, pri kontrole komínov, povodniach, ale aj pri čistení studní. Požiarnikov bolo možné vidieť i pri organizovaní tanečných zábav. Cvičenia organizovali v dobe svojho osobného voľna, bez nároku na odmenu. Požiarna zbrojnica bola zo začiatku v garáži v Lisauerovom dome. Neskôr bola zbrojnica postavená na okraji cintorína. V súčasnosti sa nachádza v garáži v areáli školy. Požiarnu ochranu riadil obecný úrad. Požiarnici vlastnili svoju uniformu i výstroj. V poslednom období cítime pokles záujmu o túto činnosť, najmä kvôli komercionalizácii spoločnosti, kde financie majú prednosť pred spoločensky prospešnou činnosťou. Po revolúcii sa požiarny zbor premenoval na hasičský. O činnosť hasičov záujem poklesol. Najaktívnejšími členmi boli Jozef Kóňa, Ondrej Doboš, Ján Kóňa, Ondrej Doboš ml., Milan Pástor a ďalší.

Telovýchovná jednota (TJ). V roku 1952 sa začalo so zriaďovaním telovýchovnej jednoty, ktorá sa v roku 1953 stala organizáciou. Názov organizácie bol „Telovýchovná jednota Sokol NV Rakovnica“. V tej dobe bola hlavne zameraná jednostranne na futbal. Futbal v obci mal tradíciu už v dobe, keď v roku 1948 sa rakovnickí a kérešskí (Kružná) hasiči stretli na futbalovom zápase na Kéreckom kopci. Je to kopec a poľná cestička medzi Rakovnicou a Kružnou. Na vrchu Kéreckého kopca je miesto, kde sa postavili dve brány, nastúpili „oduševnení“ bojovníci a futbalový zápas sa začal. Futbalová lopta bola z handier. Keď niekto vykopol túto loptu za dlhšiu postrannú čiaru, táto lopta letela z kopca dole, buď na rekenskú stranu, alebo na kéreckú stranu. Bolo treba bežať za ňou, doniesť ju z Doliny (Rekeňskej alebo Kružňanskej) na túto futbalovú plochu a zápas pokračoval ďalej.

V roku 1953 sa začalo s výstavbou futbalového ihriska v Jelšine, kde je až doteraz. Ihrisko sa postavilo na súkromných pozemkoch, ktoré nemali rovný povrch a športovci odpracovali stovky brigádnických hodín pri jeho úprave. Pracovalo sa s oduševnením a hlavne bez nároku na odmenu.

Hlavným organizátorom pri výstavbe ihriska boli Ján Baffy a Ľudovít Benko (dlhoročný predseda MNV v Rakovnici). Ich zanietenie pre futbal bol hnacím motorom pre rozvoj futbalu v Rakovnici. Členmi prvého futbalového mužstva boli: Ján Koltáš, Ján Letanovský, Ondrej Benko, Ladislav Gemerský, Ján Genči, Ondrej Fábian, Ondrej Máťaš, Ladislav Fábian, Ľudovít Fábian, Ľudovít Kravec, Ondrej Oravec.

Okrem týchto hráčov zakladateľmi futbalu u nás boli Ján Fábian u Šmitny, jeho brat Ľudovít Fábian, Zoltán Kravec, Ladislav Horváth na Hostinci, Laco Máťaš, Ondrej Máťaš, Ondrej Benko u Sliviny, Ladislav Bradáč, Ján Genči, Ondrej Dóbis u Michalky, Ondrej Fábian-Mánik, Ľudovít Fábian na Ulíku, Rudolf Prokop, Štefan Ščipák, Ondrej Bradáč a mnoho, mnoho ďalších.

Z mladšej generácie futbalistov spomeniem mená: Viliam Koltáš, Ondrej Fábian, Viliam Hlaváč, Vladimír Hlaváč, Ondrej Čapo, Ján Kožár, Gabriel Korintuš, Milan Fábian, Ladislav Benko, Ondrej Lindák, Ladislav Hefler a ďalší.

Ďalšia generácia: Vilo Kóňa, Ján Šály, Ing. Ján Fábian Ján ml., Ondrej Fábian-Mánik ml., Ľubo Sedlák, Laco Lörincz, Vilo Máťaš – brankár, Vlado Kóňa, Vilo Koltáš pod Skalicou ml., Zolo Vavrek, Ján Kóžár a ďalší.

Od roku 1953 do roku 2000 rakovnický futbal vždy fungoval a nespadol do najnižšej súťaže v okrese. To hovorí aj o organizátorskej práci okolo futbalu v Rakovnici. Zo zanietených funkcionárov spomeniem: Ján Baffy, Ľudovít Benko, Ondrej Németh, Jaro Šály, Ondrej Fábian-Mánik ml., Ľubo Sedlák a ďalší.

Z veľkých futbalistov a strelcov spomeniem: Ján Fábian u Šmitny, Ondrej Benko u Sliviny, Viliam Kóňa, Jaro Šály, Dr. Ing. Ján Fábian ml., Ľubomír Róth, Jaro Blahút a ďalší.

Za dobu od roku 1953 do roku 2000, t. j. za 47 rokov sa vystriedali štyri generácie futbalistov z Rakovnice. Ako raritu môžem uviesť, že za Rakovnicu hral aj Ing. Bernard Kassense zo Zambie (študoval u prof. Fabiána v Košiciach). Je to jediný futbalista v rožňavskom okrese, ktorý je z afrického kontinentu a hral v Rakovnici. To žiadne iné futbalové mužstvo v okrese nemalo.

Spomeniem ešte tradíciu „Memoriálu Jána Hlaváča a Jána Kožára“, na počesť ktorých je organizovaný magdolénsky futbalový turnaj, čím si športovci pripomínajú ich zanietenosť vo futbale.

Po spustení prevádzky bane Mier v Rakovnici sa Telovýchovná jednota premenovala na TJ Baník Rakovnica. Tento názov sa používa dodnes.

Ďalšou rozšírenou činnosťou bol volejbal. Po uvedení novej školy bolo na jej dvore postavené volejbalové ihrisko, na ktorom sa hrával volejbal. Výraznejšie úspechy v tomto športe neboli dosiahnuté.

Po odkúpení Lisauerovho domu bola zriadená spoločenská sála, kde sa pravidelne hrával stolný tenis, ktorý bol medzi mládežou obľúbený. Po futbale bol v obci najrozšírenejším športom, ktorý svojím spôsobom je aktívny dodnes. Organizované sú stolnotenisové súťaže o pohár starostu obce. V poslednom období sa víťazmi stali Ing. Ján Fábian ml., Ondrej Pástor, Jaro Blahút, Ľubo Sedlák.

Po roku 1954 sa hojne rozšíril šach. Priekopníkmi boli vysokoškoláci Ing. Ladislav Genči, Ing. Ladislav Sedlák, prof. Ján Fabián, Ing. Ján Genči a ďalší. Rakovnica sa zúčastňovala okresných preborov v šachu. Rakovnicu v tej dobe reprezentovali Ján Bradáč, Ján Doboš. Na okresných súťažiach obsadili 1. a 2. miesto v mládežníckej kategórii. Ján Bradáč sa zúčastnil aj krajskej súťaže, kde v rámci košického kraja obsadil pekné 6. miesto.

Turistický oddiel v spolupráci s obecnou samosprávou organizovali každoročne turistický výstup na Plešiveckú planinu, ktorého sa zúčastňujú celé rodiny. Najaktívnejší turisti z našej obce sú Ľubo Sedlák a Ján Kožár. Okrem akcií organizovaných obcou sa pravidelne zúčastňujú aj akcií v rámci okresu.

(POKRAČOVANIE)

Ján Bradáč