Stretli sa v ňom s futbalistami Tatrana Betliar. Obidve mužstvá sa poznajú zo súperenia v majstrovskej súťaži VI. ligy, v ktorej naposledy obidva zápasy vyhrali Betliarci (1:0, 3:1). V turnaji na neutrálnom mieste na ihrisku MFK v Rožňave sa stretli 29. júna 2018 o 18.00 v inej súťaži. Privítala ich hŕstka divákov, ale rozhodcovia do zápisu o stretnutí uviedli takú návštevnosť, aká nebývala tohto roku ani na zápase Tipos III. ligy, v ktorej Rožňavčania hrali - 600 divíkov. Prítomní sa z tohto údaja iba pousmiali. Veď okolo ihriska sa dalo narátať sotva 60 fanúšikov verných futbalu.
Aj keď favoritmi zápasu boli Betliarci, chuť vyhrať Pohár mal aj omladený celok Baníka z Rožňavského Bystrého. Zápis zo stretnutia prezrádza, že vedenia sa ujali už v 9. minúte hostia gólom Ivana Lörincza. Tento stav vydržal až do konca 1. polčasu, ale len do 46. minúty, keď z kopačky Martina Arvaya sa ujala strela a Tatran viedol už 0:2. Baníci začali striedať a namiesto mladého Riška Ďurského, prišiel ďalší mladý hráč Gábor, ktorému sa podarilo aj znížiť stav na 1:2. To ale bolo zo strany Bystranov všetko. Na konečný stav 1:4 upravil v 74. minúte Ladislav Lörincz a ďalší gól v 90 minúte zapísali rozhodcovia ešte Martinovi Árvayovi. Vyhral tak zaslúžene celok z Betliara, ktorý tak po 2. mieste v uplynulej sezóne dosiahol ďalší úspešný výsledok.
Pre zaujímavosť pripájam priemerný vek hráčov súťažiacich mužstiev. Baník Rožňavské Bystré v zápase nastúpil so 14 hráčmi, ktorých priemerný vek bol 23 rokov. Betliarsky Tatran predstavil 13 svojich hráčov s priemerným vekom 27 rokov. Z tohto porovnania vidieť, že obidve mužstvá mali pomerne mladú vekovú skladbu hráčov. Najmladšieho hráča mali Bystrania, za ktorých nastúpil 16-ročný Peter Milko. V zápase odohral 80 minút. Potom ho vystriedal bystranský najstarší hráč - 44-ročný Peter Minčík.
Na záver pochváľme ObFZ v Rožňave, že dal príležitosť v podobe turnaja vyskúšať mužstvám v podobnom súboji ako má Slovnaft Cup s mužstvami vyšších súťaží preveriť si svoje sily a vyplniť voľné miesta na odohranie futbalových zápasov. Bude však v ďalších ročníkoch potrebné zdokonaliť túto súťaž v niektorých slabších miestach, napr. aby na zápasy nebol delegovaný jeden rozhodca a každé kolo bolo vyhodnotené podobne ako majstrovské zápasy. Podporovať Fair - Play medzi súpermi a získať pre turnaj viacerých sponzorov. Spraviť všetko pre to, aby do turnaja sa zapojilo viac mužstiev a turnaj sa nehral až po skončení súťažného ročníka.
(MG od)
TABUĽKA FUTBALOVÉHO TURNAJA O POHÁR PREDSEDU ObFZ ROŽŇAVA 2018
| 1. | Tatran Betliar | 3 | 3 | 0 | 0 | 11:2 | 9 |
| 2. | Baník Rožňavské Bystré | 3 | 2 | 0 | 1 | 7:6 | 6 |
| 3. | MFK Rožňava - U19 | 2 | 1 | 0 | 1 | 7:3 | 3 |
| 4. | FK Plešivec | 2 | 1 | 0 | 1 | 4:3 | 3 |
| 5. | FK Hrhov - U19 | 1 | 0 | 0 | 1 | 0:2 | 0 |
| 6. | FK Mladosť Lipovník | 1 | 0 | 0 | 1 | 0:5 | 0 |
| 7. | Polom Gemerská Poloma B | 1 | 0 | 0 | 1 | 0:3 | 0 |
| 8. | Družba Čoltovo | 1 | 0 | 0 | 1 | 1:6 | 0 |
Finále Pohára predsedu ObFZ Rožňava
(Zdroj: gemer.korzar.sme.sk)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.