- a) Na základe rozhodnutia VV ZsFZ, VV SsFZ a VV VsFZ rušíme všetky regionálne súťaže dospelých, dorastu, žiakov a prípraviek jarnej časti súťažného ročníka 2019/2020 a vyzývame ObFZ, aby konali rovnako.
- b) Následne anulujeme výsledky všetkých doteraz odohratých regionálnych súťaží roč. 2019/2020
- c) Pre prípravu súťažného ročníka 2020/2021 platí zásada, že z aktuálnych regionálnych súťaží nikto nepostupuje ani nezostupuje
- d) Usporiadanie budúceho súťažného ročníka 2020/2021 bude v kompetencii príslušného riadiaceho orgánu, pri dodržaní vyššie uvádzaných zásad (a, b, c) a zároveň v zmysle smernice o zaraďovaní družstiev
Zdôvodnenie
Podľa odborníkov, bude doterajší nepriaznivý stav na Slovensku trvať dlhšie ako sa predpokladalo. Deň D – keď sa život dostane do normálu, sa vzďaľuje.
Keďže jedným z najdôležitejších opatrení v boji s nákazou je aj obmedzenie osobných a skupinových kontaktov, v našej nespočetnej futbalovej rodine sú vyššie uvedené opatrenia nevyhnutnosťou.
Asi sme všetci s úľavou prijali rozhodnutie UEFA posunúť barážové stretnutia na neskorší termín, samotné ME (budú sa konať v 12 mestách) o rok. Súčasná európska generácia čelí najväčšej povojnovej kríze.
UEFA + všetky asociácie prejavili zodpovednosť, jednotu, solidaritu a v boji s doterajším neduhom sa stalo ich ústrednou prioritou – ZDRAVIE PRED FUTBALOM.
Keď sa UEFA rozhodla ku tak závažnému kroku, chceme aj my predstavitelia amatérskeho futbalu deklarovať jednotu a zodpovednosť realizovaním uvedeného vyhlásenia. Máme za to, že neexistuje iné riešenie. Je našou povinnosťou popri už existujúcich opatreniach, zrejme tiež budúcich, pomáhať aj zdravotníkom - chrániť zdravie všetkých účastníkov našich súťaží.
Sme rozhodnutí zmierniť dopad koronavírusu, možno aj v prospech futbalu v budúcnosti, najmä keď koniec tejto situácie je v nedohľadne.
Navyše:
1. Súťaže RFZ a ObFZ hrajú prevažne pracujúci amatéri, chlapci a dievčatá navštevujúci školy. Je nemysliteľné zúžiť jarné súťaže do jedného – dvoch mesiacov formou „anglických týždňov“.
2. Súťažný poriadok SFZ (SP) čl.7/6 nám umožňuje citujeme: „Riadiaci zväz je oprávnený zakázať organizovanie stretnutia s odôvodnením“:
3. SP čl.9/1 citujeme: „Majstrovská súťaž sa hrá dvojkolovo systémom jar – jeseň“. Toto nebude možné dodržať, preto anulovanie doterajších výsledkov.
4. Mimoriadna situácia bude mať značne negatívny dopad na ekonomiku, služby, školy budú doháňať zameškané. Nebude priestor na nahustené súťaže – tréningy, ak by aj deň D podľa optimistického variantu nastal v máji.
5. V prípade postupov a zostupov musí existovať rovnosť šancí. Keďže odvetná časť jarných súťaží bude zrušená, nie je možnosť dodržať túto zásadu – preto žiaden postup ani zostup na všetkých úrovniach amatérskeho futbalu v roč. 2019/2020
Futbalový ročník 2019/2020 bude mimoriadny – taký história dlho nepamätá. No veríme, že navrhované opatrenia sa v tejto neľahkej dobe stretnú s pochopením širokej športovej verejnosti v záujme futbalu predovšetkým pomôcť, nie mu škodiť.
K podobnému kroku vyzývame aj SFZ, aby uvažoval o zrušení všetkých ním riadených súťaží jarnej časti roč. 2019/2020 a prijal rovnaké opatrenia.
Ladislav Gádoši Jozef Paršo Richard Havrilla
predseda ZsFZ predseda SsFZ predseda VsFZ
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.