"V 6. lige ObFZ Rimavská Sobota zostalo už len osem mužstiev, keď po Rimavskej Seči zo súťaže odstúpil aj TJ Tatran Muráň.
Muránčania v aktuálnej sezóne nastúpili len na dva domáce zápasy, v druhom kole prehrali s Ožďanmi 3:7, vo štvrtom kole zdolali Veľký Blh 3:2.
„Na prvom domácom zápase sme boli jedenásti, ale jeden sa zranil, dohrávali sme desiati. Potom sme síce vyhrali nad Veľkým Blhom, ale tiež sme sa ledva pozbierali,“ vysvetľoval starosta obce a zároveň prezident klubu Roman Goldschmidt.
Ťažko niekoho nútiť
V obci nemá kto hrať, mnohí odišli za robotou, ďalší študujú. „Nepomohla nám ani korona. Chlapcom sa nechcelo individuálne trénovať, zleniveli. No kto chce hrať futbal, musí trénovať, aby sa potom na ihrisku nemusel hanbiť, že nevládze. Pritom u nás sú podmienky na tieto pomery veľmi dobré,“ dodáva starosta.
Futbalový areál je udržiavaný, hráči dostávali príspevok na kopačky, za tréningy i za zápasy. No keď sa ich Goldschmidt po poslednom zápase spýtal, kto bude k dispozícii nabudúce, dostal zväčša odmietavé odpovede.
„Na siedmich futbalistoch sa nedá stavať. Ak tí, čo by hrať chceli, chcú odísť niekam na hosťovanie, samozrejme ich pustíme. Stále verím, že budúci rok sa aj ostatní spamätajú a znovu sa prihlásime do súťaže. Ihrisko určite nebudeme zanedbávať,“ vraví starosta.
Minulý rok zohnal päť mladých hráčov. Dvaja z nich odišli robiť do Nemecka, jeden na hosťovanie do Revúcej o súťaž vyššie a dvaja úplne prestali hrať futbal. „Ťažko niekoho donútiť, aby hral. Aj ja si viem predstaviť príjemnejšiu nedeľu, ako vyvolávať chlapcom a prosíkať ich, aby prišli,“ skonštatoval Goldschmidt.
|
Hráčov majú, peniaze nie Predseda športovo-technickej komisie ObFZ Rimavská Sobota Adrián Koóš priznáva, že situácia v súťaži mužov je katastrofická: „Zostalo osem mužstiev, výsledky odstúpených tímov sme anulovali. Súťaž sa dohrá takto a, žiaľ, nerysujú sa nám žiadne nové mužstvá.“ Niekdajšie futbalové bašty regiónu – Bátka, Tachty, Gemer, Gemerský Jablonec či Veľké Teriakovce – už dávno nemajú mužstvo. „Mnohé dediny berú futbal ako nejaké nutné zlo. Nemáme už pomaly hráčov, funkcionárov ani rozhodcov. Môže za to zlá ekonomická situácia, ktorú korona len prehĺbila. Keď máme nejaké posedenie na severe krajiny, trebárs na Kysuciach, tak nám chlapi ani nechcú veriť, aká je situácia u nás,“ vysvetľuje Koóš. Stále však verí, že do ďalšej sezóny sa niečo zmení v Muráni i v Rimavskej Seči. Tam by hráčov |
TABUĽKA 6. LIGY ObFZ Rimavská Sobota po 6. kole:
|
mali, ale chýbajú peniaze od obce. Funkcionára teší len mládež. Cez víkend štartuje súťaž prípraviek U9 a U11, do ktorej sa prihlásilo po sedem tímov. „Nie každý okres má dorast, žiakov i dve prípravky.”
Zväz sa snaží pomáhať aj tým, že bude hradiť časť nákladov na rozhodcov mládeže."
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.