"V 6. lige ObFZ Rimavská Sobota zostalo už len osem mužstiev, keď po Rimavskej Seči zo súťaže odstúpil aj TJ Tatran Muráň.
Muránčania v aktuálnej sezóne nastúpili len na dva domáce zápasy, v druhom kole prehrali s Ožďanmi 3:7, vo štvrtom kole zdolali Veľký Blh 3:2.
„Na prvom domácom zápase sme boli jedenásti, ale jeden sa zranil, dohrávali sme desiati. Potom sme síce vyhrali nad Veľkým Blhom, ale tiež sme sa ledva pozbierali,“ vysvetľoval starosta obce a zároveň prezident klubu Roman Goldschmidt.
Ťažko niekoho nútiť
V obci nemá kto hrať, mnohí odišli za robotou, ďalší študujú. „Nepomohla nám ani korona. Chlapcom sa nechcelo individuálne trénovať, zleniveli. No kto chce hrať futbal, musí trénovať, aby sa potom na ihrisku nemusel hanbiť, že nevládze. Pritom u nás sú podmienky na tieto pomery veľmi dobré,“ dodáva starosta.
Futbalový areál je udržiavaný, hráči dostávali príspevok na kopačky, za tréningy i za zápasy. No keď sa ich Goldschmidt po poslednom zápase spýtal, kto bude k dispozícii nabudúce, dostal zväčša odmietavé odpovede.
„Na siedmich futbalistoch sa nedá stavať. Ak tí, čo by hrať chceli, chcú odísť niekam na hosťovanie, samozrejme ich pustíme. Stále verím, že budúci rok sa aj ostatní spamätajú a znovu sa prihlásime do súťaže. Ihrisko určite nebudeme zanedbávať,“ vraví starosta.
Minulý rok zohnal päť mladých hráčov. Dvaja z nich odišli robiť do Nemecka, jeden na hosťovanie do Revúcej o súťaž vyššie a dvaja úplne prestali hrať futbal. „Ťažko niekoho donútiť, aby hral. Aj ja si viem predstaviť príjemnejšiu nedeľu, ako vyvolávať chlapcom a prosíkať ich, aby prišli,“ skonštatoval Goldschmidt.
|
Hráčov majú, peniaze nie Predseda športovo-technickej komisie ObFZ Rimavská Sobota Adrián Koóš priznáva, že situácia v súťaži mužov je katastrofická: „Zostalo osem mužstiev, výsledky odstúpených tímov sme anulovali. Súťaž sa dohrá takto a, žiaľ, nerysujú sa nám žiadne nové mužstvá.“ Niekdajšie futbalové bašty regiónu – Bátka, Tachty, Gemer, Gemerský Jablonec či Veľké Teriakovce – už dávno nemajú mužstvo. „Mnohé dediny berú futbal ako nejaké nutné zlo. Nemáme už pomaly hráčov, funkcionárov ani rozhodcov. Môže za to zlá ekonomická situácia, ktorú korona len prehĺbila. Keď máme nejaké posedenie na severe krajiny, trebárs na Kysuciach, tak nám chlapi ani nechcú veriť, aká je situácia u nás,“ vysvetľuje Koóš. Stále však verí, že do ďalšej sezóny sa niečo zmení v Muráni i v Rimavskej Seči. Tam by hráčov |
TABUĽKA 6. LIGY ObFZ Rimavská Sobota po 6. kole:
|
mali, ale chýbajú peniaze od obce. Funkcionára teší len mládež. Cez víkend štartuje súťaž prípraviek U9 a U11, do ktorej sa prihlásilo po sedem tímov. „Nie každý okres má dorast, žiakov i dve prípravky.”
Zväz sa snaží pomáhať aj tým, že bude hradiť časť nákladov na rozhodcov mládeže."
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.