Po jeseni došlo k zmene v zložení výboru, novým predsedom sa stal Ing. Martin Gallík. Novými členmi výboru boli: Ondrej Šimon, Štefan Gazdík a Jaroslav Hajči. Mužstvo nemalo trénera, poverený bol najlepší hráč Gustáv Keršák. Z kádra odišli Gejza Valentko a Roman Lipták do Dobšinej, Vlastimil Cangár tragicky zahynul, a naopak novými hráčmi sa stali Ľubomír Kasper a Ľubomír Arvay z Betliara. Z dorastu mali striedavý štart Lukáš Dovec a brankár Roman Nemec. K oslabeniu kádra došlo aj v priebehu jarnej časti, keď po prvom jarnom kole sa vzdal brankár Jaroslav Plačko a neskôr sa zranili Ján Kravec a Stanislav Drábik. Mužstvo na jar vyhralo len doma s Dedinkami a v Kružnej, teda získalo len šesť bodov a obsadilo v tabuľke 13. miesto (Kunova Teplica sa po jeseni odhlásila).
Gemerská Poloma
Výbor pracoval v zložení: Ján Chanas (predseda), Stanislav Chochol (tajomník) a trénermi boli Marián Ferenc a Július Benedik. Z predošlej sezóny už v kádri neboli Ladislav Jozefčák, Peter Šimon a Alexander Kovács. Naopak hosťovanie trvalo Branislavovi Kurianovi z Rudnej. Mužstvo bolo jesenným lídrom. Niečo však naznačili domáca remíza s Rudnou a domáca prehra s Nižnou Slanou, napriek tomu skončilo mužstvo prvé v tabuľke. Po jeseni tréner Ferenc odstúpil. V jarnej časti sa posilami stali Martin Szoják z Rožňavy a Štefan Forgáč z Dobšinej. Naopak odišiel Branislav Kurian do Rudnej. Mužstvo získalo len šesť bodov a skončilo tak v strede tabuľky.
Vlachovo
Predsedom klubu bol Juraj Kováč, ďalší členovia boli Jozef Varga, Ján Gecelovský, Ondrej Marciš, Dušan Hajdúk, Igor Leško, Dušan Elexa, Peter Hricko, Pavol Hajdúk. Trénerom dospelých bol Ján Hajdúk, trénerom dorastu Ján Pitoňák a trénerom žiakov Miloslav Gál. Mužstvo po jeseni zimovalo na 13. priečke, pred jarou však doplnili káder traja brankári: Ján Vysoký, Ondrej Romok a Dušan Návoj, novými hráčmi do poľa boli Milan Hajdúk a Róbert Jakab z Betliara, ktorý sa po jeseni odhlásil zo 4. ligy. Z kádra odišiel len Milan Lukáč do Dobšinej. Mužstvo malo úspešnú jar a poskočilo v tabuľke o niekoľko priečok vyššie.
Jablonov nad Turňou
Predsedom bol Ing. František Kusztván, tajomníkom Albert Tóth a hrajúcim trénerom sa stal Marián Krompaský. Mužstvo zimovalo na 12. mieste, preto došlo k posilneniu. Novými hráčmi sa stali Gabriel Molnár, Gabriel Veverica, Marián Krompaský a Štefan Szciranka. Odišiel len Tibor Kardoš. Mužstvo sa na jar zlepšilo v defenzíve a rovnako sa posunulo v tabuľke vyššie.
Rudná
Predsedom bol Ladislav Nagy. Okrem neho výbor tvorili: Peter Kiss, Ing. Tibor Oravec, Gabriela Máteová, Štefan Krupinský, Barnabáš Kiss, Július Kerekeš, Štefan Burkovský. Trénerom bol Ferdinand Drenko. Mužstvo bolo po jeseni v strede tabuľky, z kádra odišiel Haluška, naopak novými hráčmi boli Peter Milko, Oliver Dávid a Branislav Kurian. Cieľom bolo skončiť do šiesteho miesta, čo sa podarilo.
Plešivec
Predsedom bol Ladislav Nagy, ďalšími členmi výboru boli Oto Badin, Ondrej Skokan st. a Štefan Ször. Po jesennej časti bol na 2. mieste tabuľky. Cieľom do odvety bolo pohybovať sa na popredných priečkach, čo sa podarilo. Z kádra po jesennej časti odišiel Attila Kovács a naopak zo ZVS prišiel Leonard Horváth. Mužstvo si zaslúžene vybojovalo postup do V. ligy – JZ.
|
TABUĽKA PO JESENNEJ ČASTI
Poznámka: Kunova Teplica sa po jeseni odhlásila |
|
Prehľad najlepších strelcov vybraných mužstiev
Najlepší strelec Nižnej Slanej: 9 gólov: Roman Lipták (za jesennú časť) a Gustáv Keršák
Najlepší strelec Gem. Polomy: 21 gólov: Zdenko Greško – zároveň najlepší strelec ročníka
Najlepší strelec Vlachova: 16 gólov: Ján Lipták
Najlepší strelec Jablonova n. / T. : 6 gólov: Patrik Pál-Balázs a Marián Krompaský
Najlepší strelec Rudnej: 10 gólov: Patrik Haluška
Najlepší strelec Plešivca: 15 gólov: Attila Pulen
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.