Po jeseni došlo k zmene v zložení výboru, novým predsedom sa stal Ing. Martin Gallík. Novými členmi výboru boli: Ondrej Šimon, Štefan Gazdík a Jaroslav Hajči. Mužstvo nemalo trénera, poverený bol najlepší hráč Gustáv Keršák. Z kádra odišli Gejza Valentko a Roman Lipták do Dobšinej, Vlastimil Cangár tragicky zahynul, a naopak novými hráčmi sa stali Ľubomír Kasper a Ľubomír Arvay z Betliara. Z dorastu mali striedavý štart Lukáš Dovec a brankár Roman Nemec. K oslabeniu kádra došlo aj v priebehu jarnej časti, keď po prvom jarnom kole sa vzdal brankár Jaroslav Plačko a neskôr sa zranili Ján Kravec a Stanislav Drábik. Mužstvo na jar vyhralo len doma s Dedinkami a v Kružnej, teda získalo len šesť bodov a obsadilo v tabuľke 13. miesto (Kunova Teplica sa po jeseni odhlásila).
Gemerská Poloma
Výbor pracoval v zložení: Ján Chanas (predseda), Stanislav Chochol (tajomník) a trénermi boli Marián Ferenc a Július Benedik. Z predošlej sezóny už v kádri neboli Ladislav Jozefčák, Peter Šimon a Alexander Kovács. Naopak hosťovanie trvalo Branislavovi Kurianovi z Rudnej. Mužstvo bolo jesenným lídrom. Niečo však naznačili domáca remíza s Rudnou a domáca prehra s Nižnou Slanou, napriek tomu skončilo mužstvo prvé v tabuľke. Po jeseni tréner Ferenc odstúpil. V jarnej časti sa posilami stali Martin Szoják z Rožňavy a Štefan Forgáč z Dobšinej. Naopak odišiel Branislav Kurian do Rudnej. Mužstvo získalo len šesť bodov a skončilo tak v strede tabuľky.
Vlachovo
Predsedom klubu bol Juraj Kováč, ďalší členovia boli Jozef Varga, Ján Gecelovský, Ondrej Marciš, Dušan Hajdúk, Igor Leško, Dušan Elexa, Peter Hricko, Pavol Hajdúk. Trénerom dospelých bol Ján Hajdúk, trénerom dorastu Ján Pitoňák a trénerom žiakov Miloslav Gál. Mužstvo po jeseni zimovalo na 13. priečke, pred jarou však doplnili káder traja brankári: Ján Vysoký, Ondrej Romok a Dušan Návoj, novými hráčmi do poľa boli Milan Hajdúk a Róbert Jakab z Betliara, ktorý sa po jeseni odhlásil zo 4. ligy. Z kádra odišiel len Milan Lukáč do Dobšinej. Mužstvo malo úspešnú jar a poskočilo v tabuľke o niekoľko priečok vyššie.
Jablonov nad Turňou
Predsedom bol Ing. František Kusztván, tajomníkom Albert Tóth a hrajúcim trénerom sa stal Marián Krompaský. Mužstvo zimovalo na 12. mieste, preto došlo k posilneniu. Novými hráčmi sa stali Gabriel Molnár, Gabriel Veverica, Marián Krompaský a Štefan Szciranka. Odišiel len Tibor Kardoš. Mužstvo sa na jar zlepšilo v defenzíve a rovnako sa posunulo v tabuľke vyššie.
Rudná
Predsedom bol Ladislav Nagy. Okrem neho výbor tvorili: Peter Kiss, Ing. Tibor Oravec, Gabriela Máteová, Štefan Krupinský, Barnabáš Kiss, Július Kerekeš, Štefan Burkovský. Trénerom bol Ferdinand Drenko. Mužstvo bolo po jeseni v strede tabuľky, z kádra odišiel Haluška, naopak novými hráčmi boli Peter Milko, Oliver Dávid a Branislav Kurian. Cieľom bolo skončiť do šiesteho miesta, čo sa podarilo.
Plešivec
Predsedom bol Ladislav Nagy, ďalšími členmi výboru boli Oto Badin, Ondrej Skokan st. a Štefan Ször. Po jesennej časti bol na 2. mieste tabuľky. Cieľom do odvety bolo pohybovať sa na popredných priečkach, čo sa podarilo. Z kádra po jesennej časti odišiel Attila Kovács a naopak zo ZVS prišiel Leonard Horváth. Mužstvo si zaslúžene vybojovalo postup do V. ligy – JZ.
|
TABUĽKA PO JESENNEJ ČASTI
Poznámka: Kunova Teplica sa po jeseni odhlásila |
|
Prehľad najlepších strelcov vybraných mužstiev
Najlepší strelec Nižnej Slanej: 9 gólov: Roman Lipták (za jesennú časť) a Gustáv Keršák
Najlepší strelec Gem. Polomy: 21 gólov: Zdenko Greško – zároveň najlepší strelec ročníka
Najlepší strelec Vlachova: 16 gólov: Ján Lipták
Najlepší strelec Jablonova n. / T. : 6 gólov: Patrik Pál-Balázs a Marián Krompaský
Najlepší strelec Rudnej: 10 gólov: Patrik Haluška
Najlepší strelec Plešivca: 15 gólov: Attila Pulen
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.