V ďalšej sezóne mala táto súťaž názov 5. liga Košicko – Gemerská skupina. Pôsobili v nej Kovstav, Gemerská Poloma, Betliar a Jelšava B. So súťažou sa po roku rozlúčil Kovstav. Jelšava B čerpala hráčov aj z áčka a bola v strede tabuľky. Gemerská Poloma menila trénera pred jarnou časťou. Betliar sa pohyboval v lepšom strede tabuľky.
Model 5. liga – juhozápad (okresy: Rožňava, Gelnica, Sp. Nová Ves, Košice – mesto)
V sezóne 1997 / 1998 tu pôsobili Gemerská Poloma, Betliar a Kunova Teplica, ktorá na jar bojovala o záchranu. Napokon získala 32 bodov a zachránila sa. Betliar naznačil svoje možnosti na jeseň, keď bo líder. Súťaž zaslúžene vyhral. Gemerská Poloma patrila medzi lepší stred, pričom na jar došlo k zmene trénera.
V novom ročníku pribudol do súťaže Jablonov nad Turňou, ktorý pôsobil v stredetabuľky. Zo súťaže zostupovala Kunova Teplica, ktorá sa výrazne oslabila. Gemerská Poloma mala slabšiu jarnú časť.
O rok pribudla do súťaže Kružná, ktorá skončila posledná. Gemerská Poloma mala problémy najmä na jeseň s úzkym kádrom a možno aj preto došlo pred štartom jari k zmene trénera. Jablonov nad Turňou sa pohyboval v strede tabuľky.
V ročníku 2000 / 2001 bola nováčikom Kunova Teplica, hoci sa káder posilňoval, hráči prestali trénovať a to sa prejavilo. Z dvoch kľúčových domácich zápasov (Žakarovce, Harichovce) získala iba bod a to jej v konečnej tabuľke chýbalo. Preto zostúpila.
S regionálnymi trávnikmi sa po 11 rokoch lúčila Gemerská Poloma, keď bola posledná. Jablonov nad Turňou mal dobrú najmä jesennú časť.
V ďalšom ročníku Nižná Slaná získala 30 bodov, ale ani to na záchranu nestačilo. Ako kľúčový sa ukázal duel s Vyšným Opátskym 2:2. Skončila na 11. priečke, ktoré jediný raz v histórii tohto modelu na udržanie nestačilo. Jablonov nad Turňou mal slabú jar, ale na udržanie mu stačila.
V nasledujúcom ročníku už zo súťaže zostúpil. Futbalisti Štítnika (postúpili z 3. miesta) sa v súťaži udržali len vďaka odhláseniu Kráľoviec, ktoré sa neprihlásili do ročníka 2003 / 2004.
V novom ročníku bolo nováčikom Krásnohorské Podhradie, ktoré vypadlo až v sezóne 2008 / 2009. Po ročnom pôsobení v okrese sa vrátilo do tejto súťaže. Došlo aj k fúzii Štítnika s Kunovou Teplicou. V ročníku 2004 / 2005 skončil Štítnik K. T. druhý. O rok sa káder ešte doplnil a súťaž vyhral a postúpil do 4. ligy – JUH.
Dvakrát pôsobil v tejto súťaži Plešivec, najmä v ročníku 2004 / 2005 nepredal kožu lacno. Bol posilnený napr. o bratov Keršákovcov. Ani to však nepomohlo, lebo mu 33 bodov na záchranu nestačilo. Vo svojom druhom účinkovaní v ročníku 2006 / 2007 sa umiestňoval v dolnej časti tabuľky.
V sezóne 2005 / 2006 boli nováčikom z ObFZ Rožňava Dedinky, ktoré skončili v dolnej časti tabuľky a zostúpili. Gemerská Hôrka pôsobila v tejto súťaži od roku 2007 až do zániku tejto súťaže.
Model 5. liga Košicko – Gemerská skupina (okresy: Rožňava, Košice – mesto, Košice - vidiek)
Spočiatku tu pôsobilo viacero celkov z okresu Rožňava: Lipovník, Dobšiná, G. Poloma, Krh. Podhradie a G. Hôrka. Po jeseni sa odhlásil Lipovník.
V ďalšom ročníku víťaz 1. triedy Krh. Dlhá Lúka odmietla postup do tejto súťaže.
Gemerská Poloma sa postupne posilňovala o viacerých skúsených hráčov (Miloš Gallo, Maroš Gallo, Boris Milko, Michal Fecko, Daniel Grác...). Posilnenie kádra sa prejavilo v ďalšom ročníku, keď súťaž vyhrala. Do IV. ligy – JUH však nemohla postúpiť z dôvodu reorganizácie súťaží VsFZ. Vo svojom poslednom ročníku Gemerská Poloma bojovala o záchranu, napokon sa zachránila. Do ďalšieho ročníka sa však neprihlásila.
Nováčikom v sezóne 2013 / 2014 bol Tatran Betliar, ktorý v tejto súťaži pôsobil dva sezóny. V prvej patril medzi priemerné kluby, v druhej bolo po pár kolách rozhodnuté o jeho osude. Súťaž ale dohral.
MFK Dobšiná pôsobila v tejto súťaži do ročníka 2016 / 2017. Už koniec ročníka niečo naznačil – predposledné miesto. Do nového ročníka sa neprihlásila.
Krásnohorské Podhradie bolo stabilným účastníkom tejto súťaže a dokonca ju aj v roku 2016 vyhralo.
Gemerská Hôrka takisto dlhodobo pôsobila v tejto súťaži, ale v ročníku 2017 / 2018 bola pre tri kontumačné prehry vylúčená zo súťaže. Po dvoch rokoch sa vrátila do súťaže. Na jeseň 2022 pôsobila v tejto súťaži niekoľko kôl, ale neskôr sa odhlásila zo súťaže.
Ďalší víťazi z ObFZ Rožňava (Rudná, Drnava, Krh. Dlhá Lúka, Vyšná Slaná) odmietli postup do tejto súťaže. Nie z 1. miesta však postúpili do tejto súťaže Rudná v roku 2020 a Gemerská Hôrka v roku 2022.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.