V nasledujúcom ročníku to už bolo lepšie, keď získala 38 bodov, skončila na 10. mieste. Trénerom bol opäť Štefan Koššuth. V letnom prestupovom termíne došlo k odchodom hráčov do G. Hôrky (Szkokan, Bodnár) a aj do Honiec (L. Fabian, Pe. Gere, J. Strelka ml., Milan Gallo).
V ďalšom ročníku sa Rožňava umiestnila na 8. priečke so ziskom 44 bodov. Novými hráčmi boli brankár Skokan a hráči Zsiga, Péter a M. Boroš.
V ročníku 2014 / 2015 skončila opäť na 8. priečke, ale so ziskom 48 bodov. Trénerom bol v rokoch 2013 – 2015 Branislav Kuzma. Káder doplnili napríklad P. Breuer, P. Šimko, L. Strelka, F. Tomášik a D. Gere.
Od ročníka 2015 / 2016 bol trénerom Ladislav Dávid. Káder na jar doplnili Miloš Gallo, Kovács, M. Gere, P. Gere, T. Hajdúk, R. Greško, náhradný brankár R. Sliva a Lippai. Napriek tomu došlo k poklesu výkonnosti, Rožňava skončila na 10. mieste so ziskom 37 bodov.
V ďalšom ročníku súťaž vyhrala so ziskom 67 bodov, s jednobodovým náskokom pred Krompachmi. V jarnej časti boli posilami Babik, Petrok, Ištók a Kardos.
O postup do 3. ligy – východ sa zaslúžili hráči: Mišina (časť jesene), Pulen, Dusa – P. Gere, M. Gere, Ištók, Kovács, Figúr, Babik, Petrok, Hajdúk, R. Greško, Korfanta, J. Ďuriček, Miloš Gallo, Sappanoš, Breuer, Havko, Husár, M. Pollák (časť jesene), Kudela, Krak, Kardos
Treba však k tomuto ročníku spomenúť aj účinkovanie nováčika Krásnohorské Podhradie, ktoré v predošlom ročníku vyhralo V. ligu Košicko – Gemerskú. V premiérovej sezóne vo IV. lige - JUH skončilo na 12. mieste so ziskom 27 bodov čo na udržanie stačilo.
Káder Krh. Podhradia v ročníku 2016 / 2017: Marián Manko, László Csakó – Štefan Kún, Csaba Kiss, Matúš Mészner, Norbert Lükö, Krištof Zubrický, Jozef Erdöfalvi, Radoslav Kuzma, Zoran Zdechovan, Lukáš Heger, Maroš Almáši, Jaroslav Piater, Adrián Krak (jeseň), Július Benedik, Michal Tóth, Dávid Vozár, Andrej Vaško, Martin Pollák, Attila Prónyai, Roderik Šoltés, Kristián Korszinský, Roland Rezmüves, Štefan Darvaš, Milan Kozák, Dominik Gere, Dávid Genči, Daniel Freivolt (všetci štyria jarná časť)
V ďalšom ročníku sa Krh. Podhradie umiestnilo na 9. mieste so ziskom 42 bodov. V ročníku 2018 / 2019 až na 15. mieste so ziskom 21 bodov.
Káder Krh. Podhradia v ročníku 2017 / 2018: Marián Manko, Tibor Kerekeš, Dávid Džačár, Róbert Bartko – Radoslav Kuzma, Július Benedik (obaja časť jesene), Zoltán Breuer, Štefan Kún, Matúš Mészner, Krištof Zubrický, Dávid Vozár, Tomáš Revúcky, Marcel Roth, Ivan Oravec, Tomáš Hajdúk, Andrej Vaško, Jozef Rencsok, Lukáš Héger, Adrián Hanzlík, Roland Madarász, Dávid Genči, Jaroslav Piater, Norbert Lükö, Jozef Erdöfalvi, Martin Pollák, Jakub Hovorka, Adrián Krága
Káder Krh. Podhradia v ročníku 2018 / 2019: Salai, Bartko, Džačár – Mészner, Oravec, Kiss, Piater, Görgei, Kún, Seman, Lükö, Almáši, Genči, Kozák, Benedik, Vozár, Freivolt, Doboš, Beke, Smrek, Kardos, Hovorka, Bodnár, Hajdúk, Pollák, M. Tolvaj, Revúcky, Erdöfalvi, Zubrický, Rencsok, Vaško, Drobňák, Galajda, Zdechovan, Gulykáš, Š. Darvaš
Prehľad najlepších strelcov Rožňavy
2012 – 11 gólov Kuzma
2013 – 11 gólov Figúr
2014 – 8 gólov Figúr
2015 – 17 gólov Kovács
2016 – 16 gólov Figúr
2017 – 21 gólov Figúr
Prehľad najlepších strelcov Krh. Podhradia
2017 – 19 gólov Almáši
2018 – 13 gólov Revúcky
2019 – 8 gólov Almáši
Štatutári MFK Rožňava v danom období
Jaroslav Strelka – 2009 – 2012
Peter Džačár – 2012 – január 2014
Igor Slavkay – február 2014 – máj 2015
K. Beck – máj 2015 – jún 2015
Michal Domik – od ročníka 2015 / 2016
Štatutár FK Krh. Podhradie v danom období – Štefan Kún
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.